Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014
22. 3. sobota
Našťastie v Kolumbii sa nemešká (aspoň sme sa s tým zatiaľ nestretli). O ôsmej, presne na čas, sme v Cali. Je hic. Prezúvame sa do sandál a tielka. Batohy necháme na stanici, o pár hodín pôjdeme ďalej, do poslednej zastávky, Bogoty. Zajtra ráno o 9:30 odlietame na Slovensko. Trocha sa bojím, aby sme to stihli, veď čo ak bus bude meškať, ak sa niečo stane na ceste. Ach. Kúpime lístky na skoršiu hodinu s kvalitnou, známou spoločnosťou. Autobus bude s wifi. O siedmej je plánovaný odchod a o piatej by sme mali byť na autobusovej stanici v Bogote.
Vybavené, môžeme sa ísť prejsť do Cali. Raňajky si dáme neďaleko stanice. Hneď za kruhovým objazdom pri viacprúdovej ceste je americky vyzerajúci podnik s posedením aj barom von. Štýlový. A jedlo aj dobré. Najedení sa presunieme do mesta. Cez námestia, most ponad rieku so zelenou džungľou, dojdeme na hlavné námestie, ktoré je plné ľudí. Aj okolité ulice a trh sú preplnené. Ľudia si užívajú ruch mesta. Posedávajú, bavia sa pod palmami.
Kúpime si na ulici banány, také sme ešte nejedli. Mňam. Celé mesto je mix historického a paliem a hluku ulice. Je to krásne. Špecifické. Farebné a horúce. Chutné. Zelené.
Obed si dáme cestou späť na stanicu vo vedľajšej uličke, tiež v podniku na ulici. Mäsové jedlo je fajn, ale jeho vegetariánska verzia nie je moc kreatívna. Vyzdvihneme si veci a prezlečieme sa do dlhého. Sedíme úplne vpredu vedľa šoféra. Je to hrozné. Ideme cez serpentíny, hore a dole, brutálne zákruty a všetko vidíme. Uháňame za niekoľkými autami, náklaďákmi a busmi. Predbiehame hocikde, do zákrut, do kopca, ktoré sú síce prispôsobené predbiehaniu, naozaj široké, ale aj tak... Ani nedýcham, prehadzuje ma na sedačke, ale nemôžem sa na to prestať dívať. Filip si radšej presadne dozadu a zaspí. Ja pozerám. Šoféri si blikajú. Tí vpredu, že či sa dá predbiehať a ide niečo oproti. Znamenia fungujú, ale pár krát sme mali na mále, lebo zrazu sa zo zákruty vynorilo auto, vždy náklaďák.
V noci máme pauzu v reštaurácii s terasou a rozprší sa.
Našťastie v Kolumbii sa nemešká (aspoň sme sa s tým zatiaľ nestretli). O ôsmej, presne na čas, sme v Cali. Je hic. Prezúvame sa do sandál a tielka. Batohy necháme na stanici, o pár hodín pôjdeme ďalej, do poslednej zastávky, Bogoty. Zajtra ráno o 9:30 odlietame na Slovensko. Trocha sa bojím, aby sme to stihli, veď čo ak bus bude meškať, ak sa niečo stane na ceste. Ach. Kúpime lístky na skoršiu hodinu s kvalitnou, známou spoločnosťou. Autobus bude s wifi. O siedmej je plánovaný odchod a o piatej by sme mali byť na autobusovej stanici v Bogote.
Vybavené, môžeme sa ísť prejsť do Cali. Raňajky si dáme neďaleko stanice. Hneď za kruhovým objazdom pri viacprúdovej ceste je americky vyzerajúci podnik s posedením aj barom von. Štýlový. A jedlo aj dobré. Najedení sa presunieme do mesta. Cez námestia, most ponad rieku so zelenou džungľou, dojdeme na hlavné námestie, ktoré je plné ľudí. Aj okolité ulice a trh sú preplnené. Ľudia si užívajú ruch mesta. Posedávajú, bavia sa pod palmami.
Kúpime si na ulici banány, také sme ešte nejedli. Mňam. Celé mesto je mix historického a paliem a hluku ulice. Je to krásne. Špecifické. Farebné a horúce. Chutné. Zelené.
Obed si dáme cestou späť na stanicu vo vedľajšej uličke, tiež v podniku na ulici. Mäsové jedlo je fajn, ale jeho vegetariánska verzia nie je moc kreatívna. Vyzdvihneme si veci a prezlečieme sa do dlhého. Sedíme úplne vpredu vedľa šoféra. Je to hrozné. Ideme cez serpentíny, hore a dole, brutálne zákruty a všetko vidíme. Uháňame za niekoľkými autami, náklaďákmi a busmi. Predbiehame hocikde, do zákrut, do kopca, ktoré sú síce prispôsobené predbiehaniu, naozaj široké, ale aj tak... Ani nedýcham, prehadzuje ma na sedačke, ale nemôžem sa na to prestať dívať. Filip si radšej presadne dozadu a zaspí. Ja pozerám. Šoféri si blikajú. Tí vpredu, že či sa dá predbiehať a ide niečo oproti. Znamenia fungujú, ale pár krát sme mali na mále, lebo zrazu sa zo zákruty vynorilo auto, vždy náklaďák.
V noci máme pauzu v reštaurácii s terasou a rozprší sa.
23. 3. nedeľa
Ráno 4:40 v zdraví dojdeme na terminál v Bogote. Po šialenej
jazde je to úľava a hlavne sme dorazili načas. Presunieme sa taxíkom na
letisko. A je tu koniec našej cesty, ešte sa vybehneme nadýchať
kolumbijského vzduchu a dnu sa prezlečieme a umyjeme. Po druhej noci v buse
by sa zišla sprcha. Ale nie je to v ponuke.
V Atlante zas prechádzame cez kontroly, vypĺňame papiere,
odpovedáme na predpísané otázky. Musíme si vyzuť topánky. Černoška nás diriguje
k okienkam a a vyrába ešte väčší chaos a rady. Sme unavení. Z Atlanty
letíme nekonečne do Amsterdamu. Sedíme pri sebe, pozeráme filmy. Mám vegetariánske
jedlo, pán predo mnou diétne a stále nám to dajú naopak. Meníme.
24. 3. pondelok
Ráno sme v Amsterdame. Som úplne KO. Dve noci v buse som nespala
poriadne, ďalšiu v lietadle. Čakáme na letisku na let do Viedne. Lietadlo mešká.
Vystúpime do zimy a vetra. Samozrejme
sme nestihli bus do Bratislavy, tak čakáme.
Stojí tam pani s dcérkou, idú s nami, ale hovoria po nemecky.
Rakušanky? Konečne dojde bus. Ľudia sa chaoticky derú k šoférovi, ktorý
zbiera a cáluje za batožinu. Naložené. Mrzneme. Ešte postojíme v rade
na lístok do autobusu. Wifi nefunguje. Ani to neskúšajte, nápis. Pani
s dcérkou a ešte chapíkom si sadnú za nás. Začne sa nás pýtať na
adresu, kecáme. Nemeckí umelci, idú vystavovať do Tranzitu. Pozvú nás na
vernisáž. Ukazujú katalóg.
Z autobusovej stanice ideme domov taxíkom. Teším sa spať vo
voňavom a čistom. Vybalíme, hodím do pračky, polejem kvety, upracem a vydržíme
do večera. Uff. Na druhý deň do práce.
 |
| v Cali |
 |
| pod palmami |
 |
| zábavky v meste |
 |
| rieka v centre |
 |
| cestou domov |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára