cesty: Gruzínsko I

Gruzínsko 24. 1. - 1. 2. 2015

Výborné jedlo a ako sme sa naučili štyri slová po gruzínsky a s nimi precestovali krajinu

Wizzair ponúka letenky do Kutaisi z Budapešti. Tak Filip neodolal a kúpil. Zhodou okolností je tam kamarátka z výšky. Stretli sme sa pred Vianocami, a mala gruzínsku omáčku, ochutnali sme, ale moc nám nechutila (teda hlavne Filipovi nie, bolo to plné kôpru). A tak sa začala debata o Gruzínsku. Čakala som, že to skôr bude také zo slušnosti. Ale naozaj sa ozvala a ubytovali sme sa v hosteli vedľa nej.

V sobotu ráno sa zbalíme, lebo v piatok bol Filip ešte v Prahe. V Bratislave sneží. Zas odchádzame, keď tu bude pekne a bielo. Ideme na kávu a autom do Budapešti. Že nejdeme diaľnicou a nenecháme sa odviezť. Cestou sa stavíme v Győri, je tam snehová člapkanica, ale inak nič. Posunieme sa ďalej. Desať km pred Budapešťou čiara a sneh zmizne. Všetko bolo biele a teraz je to tu akoby ani nesnežilo. V meste prší. Je to odporné, hoci máme dáždnik. Zima a dážď. Dáme si kávu a večeru – halaszlé v zaujímavo vyzerajúcom podniku, hoci jedlo je horšej kvality.

Konečne je čas. Letíme o 22:50. Auto necháme na parkovisku pri letisku. Chlapík nás odvezie pred terminál. Máme dve malé tašky a jednu veľkú batožinu. Máme zbalené aj zimné veci, chceme ísť lyžovať. Batožinu odložíme pri check-in. Je tam dosť ľudí, ale žiadnu slovenčinu nepočujeme. Prejdeme kontrolou, ideme mimo EU. A sme dnu, čakáme na let. Klasicky si kúpime malého Jägermeistra a sadneme si. Lúštim krížovky a už nám hlásia let. Ideme k východu. Prechádzame medzi poslednými. Ideme prázdnou vysúvacou rampou, dole po schodoch, po vonku v oplotenom prechode a do plechovej haly. Ako pre dobytok. Vyzerá to hrozne. Zatečené, ľudia natlačení, stojaci v mlákach. Fuj.

Posúvame sa v rade a konečne v lietadle. Sedíme pri okne, a nie je ani plno ľudí. Zaspíme. Prebudíme sa tesne pred príletom. Strašne hádže s lietadlom, je to strašidelné. Ale pristaneme hladko.

Zase kontrola, stojíme v rade, pred nami divní mladí ľudia s macíkom a inými plyšákmi. Hrnú sa na nás. Sú nepríjemne hluční. Dojdem na rad. Pani sa na mňa neusmeje, niečo mrmle. A potom sa skloní a vytiahne fľašu vína: „Gift from Georgian government.“ What? Začnem sa smiať. A potom mi dojde, veď áno, Andrea to spomínala v svojom blogu. Tak ešte to funguje, milé. Aj Filip svoju dostane.

Počkáme na batožinu a vieme, že si máme kúpiť lístok na maršutku (prvé slovo) za dvadsať lari do Tbilisi. Filip to poplietol, mali sme tam spať dve noci a potom ísť do Gudauri, ale posunul termín o deň. Tak sme sa dohadovali, či pôjdeme rovno do Gudauri, a či dve noci v Tbilisi. Nakoniec sme to nechali tak, lebo to bolo jednoduchšie. Nemáme však zmenené peniaze. V Gruzínsku je päť hodín ráno. Je tu posun o tri hodiny. Vyjdeme a tam je provizórne okienko, kde stoja tri ženy a predávajú lístky, majú aj platobný terminál, super. Lebo na zmenáreň je rad. Kúpime si lístok a máme sa ponáhľať. Maršutka hneď odchádza. Dva mini busy sú napravo. Vyjdeme do noci a strašne fúka. Típek nám hodí batožinu dozadu a keď vidí, že nie sme domáci, posadí nás dopredu. Jedna maršutka je ešte pred nami a pomaly sa zapĺňa, uff, tými divnými. Tak fúka, že zatvára dvere na autách. Keď sme už plný, šofér vycúva. Okolo prejde polícia na americkom aute. Čítam ich azbuku. Mám vytlačené písmenká, aby sme vedeli aspoň niečo prečítať (ale časom zistíme, že všetko dôležité majú hneď pod gruzínskym aj po anglicky).

Tak sedíme vpredu a všetko vidíme. Šofér kúri, dnu je hic. Hneď na výjazde z letiska bola značka diaľnica, hneď potom ale 50km/h a občas aj 30 km/h. A pruh je len jeden. Šofér ide tak stovkou, pár hodín cestou akoby v krajine nikoho, videli sme len pár domov, ani dedinu či mesto. Len stromy okolo. Je ešte tma. Zastavíme v nejakej dedine, je tam otvorený bufet. Dáme si vodu. Wecko je stúpačka za centy, ale my nemáme, tak pani ponúkneme euro mince, zoberie. Je chladno.

Neskôr cesta konečne na niekoľkých kilometroch vyzerá ako diaľnica. Hoci ide cez dedinu a ľuďom okolo brán. Jeden priamo zo svojho pozemku odbočí na diaľnicu. Šofér ide rýchlo, ale vyhne sa zrážke. Potom si pustí malú telku a pozerá gruzínske hity z nejakej hudobnej relácie. Nedá sa to nepozerať. Je to zábavne, vysielanie je zrnité. Na konci sa cesta rozdeľuje, vľavo sa ide na Kaukaz a vpravo do Tbilisi. Odbočíme a víta nás Carefour a potom mesto. Cesta má niekoľko prúdov, kľučkujeme pomedzi autá. Okolo sú rozpadnuté domy a rozostavané výškové budovy. Maršutka niekoľkokrát zastane a ľudia vystupujú. Pýtame sa šoféra, či nás hodí pred hostel. Ukazujem mu mapu. Ale povie „ne“ a slovo podobné slovu „taxi“. Tak nás asi nezavezie. Vystúpime a pozerá mapu a povie „napravo“. Porovnávam mapy, kde sme a kam máme ísť a sú to dve rôzne veci. Vytlačila som mapu pre iný hostel. Našťastie na kruhovom parku pri maršutke je wifi. Kukneme mapy a zorientujeme sa. Je to celkom blízko, tak sa rozhodneme ísť pešo. Mesto vyzerá fajn. Historické budovy, stromy okolo cesty, široká ulica. Keď zabočíme do našej uličky, domy sú dosť rozpadnuté, justičný palác je prázdny s vybitými oknami a aj akadémia umení vyzerá, akoby ju vykradli. Nájdeme správne číslo, je úplne na konci. Prídeme pred vchod, a sú tam len rozhádzané odpadky. Je to vôbec tu? Vchod špinavý, cedule síce sú, ale nevyzerá to moc obývane. Vyjdeme na dvor, parkujú tam autá a je vyvešané prádlo. Filip vyšlape na prvé poschodie, je tam hostel Fox. Ja si všimnem na schodoch ceduľku s menom nášho hostelu a tak pokračujeme. Uff, dve poschodia. Vylezieme hore, otvoríme a vyzerá to tam fajn. Je tam síce chladno, pani v župane kašle. Sme unavení, ideálne by bolo, keby rovno pre nás mali izbu. Rezervácia ok, pani ale nehovorí po anglicky. Každé tretie slovo nám prekladá nejaký muž. Môžeme sa vrátiť okolo jednej? Ešte nemajú pre nás izbu. Ok. Uff. Zaspala by som hneď. Kam ideme? Na raňajky do mesta. Je niečo po deviatej.

Vyjdeme na ulicu Rustaveli. Vyzerá ako hlavná a sú tam podniky. Zmeníme peniaze a vojdeme do jedinej otvorenej reštaurácie. Ani nie sme hladní, ale niečo si chcem dať. Vyberieme khinkali, ani neviem prečo. Ochutnáme syrové, aj keď sa bojím chuti (takej tej prírodnej, fuj odchovaná na bezchuťovom eidame). A teda, keď sme v Gruzínsku, ochutnáme rovno aj koňak. Filip objedná dva, čašník mu donesie jeden dvojitý a mňa ignoruje. Po chvíli sa nám podarí objednať ešte jeden. Čašník sa síce tvári nesúhlasne, ale zas donesie dvojitý. Nevadí.

Donesú nám niečo ako pirohy plnené syrom s chuťou, ktorej som sa presne bála. Ale pár ich zjem. Zaplatíme a ideme sa prejsť. Vôbec to teda nebolo lacné. Prejdeme na koniec ulice a tam za kruhovým objazdom so zlatou sochou je staré mesto. Prejdeme pár uličiek. A sadneme si do podniku na pivo. Sme unavení, zaspávam na stole. Konečne je čas vrátiť sa na hostel. Už ledva prepletám nohami. Ubytujeme sa a sme online. Napíšem Andrei, že sme tu. Plánujeme večer. Zaspíme. Zobudíme sa o pol šiestej večer. Tak čo teda? Ideme do kúpeľov. Vyzdvihnete nás na hosteli? A už klopú na dvere. Vezmeme veci a otvoríme si vládne víno. Zoznámime sa so Zajom. Pozrie sa z okna, a povie, že v hentej budove bývajú. Poplietli sme to s hostelmi. Andrea mi o jednom hovorila, ale majú ubytko v dvoch budovách. Tá druhá je pri nich a táto za rohom. Ale stále blízko. Kráčame po Rustaveli, cez staré mesto a ešte ďalej. Dojdeme ku kúpeľom, zvon to vyzerá trocha rozpadnuto, ale teda uvidíme. Nemajú voľné. Až o ôsmej. Počkáme. Prejdeme sa k vodopádu z botanickej záhrady a na hrad. Stmieva sa. Vrátime sa späť, kúpime v miestnom obchode víno a šup do horúcej vody. Sú to dve malé miestnosti s toaletou. Vyzerá to ako spred dvadsiatich rokov. V prvej miestnosti so sedačkou a stolíkom sa prezlečieme. V druhej je štvorcová vaňa asi dva krát dva metre. Voda je horúca, chvíľu mi trvá, kým tam vleziem, ale je to úžasné. Popíjame vínko. Je to lahoda. Už nám búchajú na dvere. Dnu chcú ísť ďalší, je to asi obľúbená aktivita aj pre domácich.

Vyjdeme do tmy von a ideme sa najesť. Andrea so Zajom majú tip, len nevedia presne, kde to je. Ale nájdeme to na prvý pokus. Majú aj voľné, ale fajčí sa tam (ako inak hocikde v Gruzínsku: v aute, v maršutke, v reštauráciách..). Riešime menu, radia nám, čo si máme dať. Ja sa nakoniec rozhodnem pre lobio, fazuľovú polievku a Filip si dá kebab, biele a červené víno. Polievka je úžasná, hustá vo veľkom hrnčeku, k tomu sú také mini chlebíky ako bakerolls a mištička s kyslými uhorkami, kvetmi a kapustou. Mňam, perfektne to dopĺňa chuť polievky. Jeme, popíjame, kecáme. Je to príjemné. Ľudia v bare sú hluční, fajčia. Najprv padne jeden chalan zo stoličky, a potom aj jeho kamarát. Ostatní ich zbierajú. Pýtame sa, ako sa povie ďakujem po gruzínsky: madloba (druhé slovo) a vypýtame účet – ščot (tretie slovo, ale môžete ho povedať ako shot, možno príde aj nejaká kapurková čača s účtom).

Pôvodne sme mali ísť na nejakú oslavu, ale vraj sme nakoniec nedostali pozvanie, tak ideme ešte do vychýreného baru. Je tam plno. Sedíme pri veľkom stole, chalani si dajú čaču, s Andreou ostaneme pri víne. Bavíme sa. Toalety sú unisex. Všetko sa platí na bare. Rozprávame slovensko-anglicky, podľa toho, kto čo rozumie. Zapojíme sa do tanca, začnú sa baviť s nami miestni a vypytujú sa odkiaľ sme. Ale máme dosť a Filip zavelí: „Ideme!“. Tak poslušne vezmem veci a vypadneme z baru. Ani neviem, ako nájdeme cestu domov. Prebiehame cez osem prúdov cesty a sme na hosteli. Je zamknuté. Tak otváram kľúčom od domu v ba všetky dvere. Hore je retiazka. A už sa umývame a spíme.

Vďaka za neskoré check-outy, nik nás nebudí. Je dvanásť. Sprcha, ale ešte si treba pospať. Konečne sa vyhrabeme. Ideme do Gudauri. Andrea so Zajom idú s nami. Tiež vstali neskoro. Dohodneme sa na reštiku pod naším hostelom. Ja obed prespím. Dojdú, dajú si polievku. A Zajov výklad vizuálu svojho taniera mi nepridáva na chuti. Nožička tu trčí a toto čo je, vyzerá to ako... a to ako...no hrozné. Je mi ešte horšie. Konečne sa pohneme. Ideme metrom na Didube, na sídlisko. Posledné dve zastávky sú vonku. Vystúpime a motáme sa cez trhovisko. Najprv na jednu stranu. Chlapíci po nás vykrikujú mená miest: Gudauri, Kazbegi, Batumi, Kutaisi, ale my nechceme ísť taxíkom, hľadáme maršutku (zistili sme, že sa to vyslovuje aj mašrutka, prípadne maršrutka). Pýtame sa a pani nás otočí druhým smerom. Kúpime vodu a kolu. A pridá sa k nám chlapík a stále si melie, že Gudauri. Všetci ho ignorujú, ale nakoniec sa otočia a povedia mu, že nechceme taxi. Že prečo? No drahé. Za koľko nás zavezie? Za desať lari, spolu štyridsať. To je cena ako maršutkou a ešte tam budeme rýchlejšie. Ok. Nasadí nás do auta a ešte si ide vraj po nejaký mobil či čo. O desať minút sa vráti. Pojedáme mandarínky, miestne. Teraz je čas, keď dozrievajú, tak ich je všade plno. Sú chutné. Zapíjame kolou na pokazený žalúdok. Konečne vyrazíme, vymotáme sa z mesta, xkrát zatrúbime (tu sa trúbi tak inak. Všetci si priateľsky na seba trúbia a pozdravujú asi kamarátov. Vôbec to neznie ako u nás, výhražne). Odbočíme z cesty do Kutaisi na Gudauri a pomaly sa k nám približujú kopce a sneh. Ideme okolo trojramennej priehrady. Chlapík ide stále okolo stovky, ani v dedine nepribrzdí. Len keď tam idú kravy. Na ľudí trúbi, aby sa uhli. Dediny vyzerajú hrozne, šedivo. Domy sú poväčšine rozpadnuté, bez okien, ploty vyskladané akoby z odpadu, z hocičoho, čo bolo po ruke. Vystúpame na kopec a tu je už plno snehu, všade, aj na ceste. Hľadáme náš hostel. Našťastie som pripravená, pozerala som to na mape a hneď to nájdeme. Je ho vidieť od cesty. Vysadí nás a hneď naloží ďalších dvoch chalanov. Hostel vyzerá fajn. My už máme zaplatené a majú voľné aj pre Andreu a Zaja. Vysvitne, že máme izbu spolu: dve dvojposchodové postele. Ideme sa prejsť na svah, máme chvíľu času do večere a stavíme sa ešte pri pumpe v supermarkete. Milý obchod, so všetkým potrebným, ešte aj pekáreň majú a posedenie s wifi, a samozrejme, kávu z automatu. Super. Čo viac treba? Posedíme a naspäť ideme cestou. Už sa večeria, sadneme si, hneď nám na stole pristane zelená čača. Pripíjame. Napriek vegetariánskej objednávke, mäsová polievka, ale druhé, pohánka so šalátom, je fajn. Vybalíme, pospíme a večer zídeme dole s demänovkou. Ponúkneme aj domácich, oni nás zas čačou. Kecáme, sme dole v bare jediní, ale sme veselá kopa. Celý večer sa smejeme. Zajo večer tancuje po izbe, ráno sa mu smejeme, umýval si zuby čelom opretý o stenu. Raňajky majú až od deviatej, je to pohodová krajina. Aj vleky ťahajú až od desiatej. Tak v kľude vstaneme. Som trocha unavená, Zajo chrápal ako drevorubač. Na raňajky máme to isté, čo som ja mala na večeru. Zajo prenesie svoje pamätné slová o kreatívnej kuchyni. Ideme si požičať lyže. Dojdeme k típkovi, ukecáme ho za päťdesiat lari na dva dni, ale v sklade má len staré šunky. Vyskúšame a po jednej jazde mu to vrátime, mne na snowboarde ani viazanie nefunguje. Vyvezieme sa lanovkou a ideme do inej požičovne. Tam majú oveľa lepšie veci. Zajo si nechá tie dolné, ale vymení za iný typ. My ostatní si berieme zhora. Je krásne slnečno. Lyžujeme, vyvezieme sa do 3200 a fotíme sa s Kazbegom, horou 5047 metrov vysokou. Je tam nádherne, nefúka a je príjemne teplo, niečo nad nulou. Zídeme čiernou. Zjazdovky sú roztratené po celom svahu. Niekedy ich v rámci svahu ani nevieme nájsť. Všade je bielo. Je to úžasné. Vozíme sa hore a zas dole, ľudí je máličko. Zbehneme aj na obed, pivo a lobiani – fazuľa v ceste, je toho veľa a je to chutné. Na lanovke stretneme Fínov a pýtame sa, ako tu zablúdili. Že už boli na ruskej strane Kaukazu a chceli vyskúšať Gruzínsko. Páči sa im tu. Dáme ešte niekoľko jázd a spokojne ideme dole. Prejazd je ponad cestu. Zlyžujeme až nad hostel. Zložíme sa a s Filipom ideme do obchodu. Kúpime si vodku, borjomi, slanú minerálnu vodu, ktorú sme premenovali na buržujku. Na večeru mám výbornú polievku, minestrone, v ktorej je plno čerstvého koriandru (pridávajú ho skoro do všetkého). Mňam, ja som nadšená, Filip až tak nie. Druhého je toľko, že to nezjem a nechám na neskôr. Dnes je v hosteli plno ľudí. Došla skupina Ukrajincov, asi nejakí známi. Hostel vlastnia Poliaci s Ukrajincami. Kecáme so Srbom, čo tu robí dobrovoľníka. Celý deň sa obšmieta okolo hostela a nelyžuje. Vyrába nejakú drevenú vec. Po niekoľkých vodkách a čačách Andreu napadne výborný nápad o kreslení čiernou farbou na tvár. Celý večer sa zmení na „Frida a Brežnev evening“. Všetci majú prepojené čierne obočie. Keď sú všetci zamaskovaní, nevydržíme dlho a vyparíme sa do postele.

Uff. Ráno sa vstáva ťažšie a na raňajky je nejaká vajcovo-kukuričná kaša, ktorú chalani ani nedojedia. Andrea nepríde. Zbalíme sa, odnesieme veci do inej izby, aby sa naša dala upratať, lebo dnes odchádzame. Ideme so Zajom na svah. Andreu počkáme na káve. Neobjednáme si Americano, ktoré má asi prezývku „Obama from Illy“, ale objednáme si tri „malutké“ espresá. Po desiatich minútach príde jedno a bez mlieka. Doobjednáme si dve, sme predsa traja. O ďalších päť minút prídu dve a bez mlieka. Po ďalších štyroch minútach nám napení dva deci mlieka. Ok. Bolo to náročná objednávka. Dnes je zamračené a vidíme nevýhodu bieleho svahu. Nevieme rozoznať svah od okolia. Bez okuliarov mi biela vypaľuje oči. Som z toho otrávená, dáme pár jázd, ale necítim sa bezpečne. Na obed si dáme gruzínsku klasiku: naobjednávame na stôl veci a každý si naberá na čo má chuť: khinkali, hranolky, nejaké polievky, kachapuri a pitivo. Je to fajn spôsob.

Pred štvrtou vrátime lyže. Ideme k vleku pešo. Ja sa rozhodnem ísť skratkou, Filip s Andreou idú naokolo. Ale moja skratka bol omyl. Zabáram sa do snehu, je to prepadlisko, potom stúpam do strmého kopca, a keďže Gruzínci sú tak trocha „naoko“, všade za hotelmi i domami, či obchodmi, je strašný bordel. Predieram sa smetiskom. Konečne vyšlapem k lanovke a Filip s Andreou tam už dávno sú. Ok, nabudúce idem s vami.

Odvezieme sa dole. Zídeme na hostel a prezlečieme sa.