Cesta domov

Roadtrip Juhoafrická republika 2013 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 12 dielov)

9. 6. – 26. 6. 2013

25. júna

Posledné ráno sme sa zbalili, vypratali izbu a šli na raňajky. Pršalo. V kaviarni na Long Street sme si dali výbornú kávu  a croissanty. Prechádzali sme sa po meste, chcela som ešte šatku so zvieratami a Filip jednu fľašu vína. Ale boli sme bezradní, bez nálady a unavení.

Cestou k autobusu pršalo aj svietilo slnko. Tak na striedačku. Filip sa poriadne zapotil, lebo si vylomil koliesko z kufra a pre istotu ho niekde nechal. Už sa to nedalo opraviť. Z autobusu sme dali posledné pohľady na mesto, Stolová hora bola v oblaku. Znova. Nič nebolo vidieť.

Na letisku si od nás pýtali znova tie lístky, ktoré nám cvakli pri vstupe. A čo ja viem, kam so ho dala? Chvíľu to trvalo, ale našťastie som ho vylovila. Samozrejme po tom, čo som si prehrabala celú batožinu.

Miesto pri okne už nebolo. Ale dve hodiny v lietadle ubehli rýchlo. To čo nám trvalo autom 14 dní, alebo 4028 kilometrov, sme dnes preleteli za dve hodiny. A boli sme späť v Jo’burgu na letisku. Posledný africký vzduch, posledný krát sme mohli stúpiť na zem. Ešte sme si spomienkovo dali fish and chips a stali si do radu, ktorý sa medzitým vytvoril pri check-in. Bol dlhý a pomalý. Stáli sme tam vyše hodiny. Každý sa rozprával dlho s človekom pri prepážke. Pred nás sa predbehol pán, ktorý došiel asi s dvadsiatimi kuframi, a pomaly k sebe zháňal rodinu, nepochopili sme, ako mu to prešlo. Aj sám sa vážil. Čo vyhral lístok a batožinu v svojej váhe? Alebo?

Došiel na nás rad a pani nám vraví, že máme mať zabalené batožiny v igelite. Ale nemusíme a hlavne nechceme. Nakoniec s malými prekážkami, keď sme museli podpísať, že sme si to dobrovoľne nezabalili, nám dali palubné lístky a presunuli sme sa cez kontrolu. Internet nešiel. Bol ale nešiel. Konečne sme nastúpili do lietadla. Osem hodín v obmedzenom priestore pred nami. Keďže som sa v strese a únave zabudla opýtať na vegetariánsku stravu, riešila som s človekom pri vstupe a potom aj v lietadle. Milý pán povedal, že urobí všetko v jeho silách (blah blah). Usadili sme sa a pán mi prišiel povedať, že je to vybavené. Avšak došli iní, ktorí roznášali večeru a spýtali sa ma: „Chicken, beef or fish?“ dala by som si aj tú rybu, ale keď mi už niečo dohodol tamten pán, tak som im to radšej povedala, aby nebol ešte väčší chaos. Na to mi povedali, že vegetariánske boli, ale sa minuli. Ale predsa len šli za ním a neočakávane mi doniesli jedlo z 1. triedy (jediné vegetariánske, čo ostalo). Milé a...lepšie. Aj keď všetko jedlo v lietadle je hnusné a zohriate v mikrovlnke. Grilovaná zelenina a na dôvažok, miska s čerstvým ovocím. Super. Konečne raz som vyhrala.  Aj na raňajky mi ešte odložil nejakú misku, prišiel mi s úsmevom povedať.

 26. júna

Nepohodlne sme driemali a už nás budili na raňajky. Okrem jedla z economy class som dostala ešte svoju misku z 1. triedy, raňajkové tortellini. Ďakujem. Zosadli sme, vystúpili do 30 stupňovej horúčavy o 5,30 ráno v Káhire a ponáhľali sa dnu do klímy. Prešli kontrolou a zasa sa ocitli v egyptskej letiskovej hale. Bufet, stolíky, internet, ale bez zástrčiek. Plno ľudí, žiadne voľné miesta na sedenie. Nejakou náhodou sme sa odtrepali do časti, kde boli prázdne sedačky a nik iný. Dokonca som zaspala na letiskových sedadlách (!). Bolo to nekonečné, a každú chvíľu niečo hlásili! Ale keby len to! Zahrali pesničku krajiny, odkiaľ lietadlo prilieta a potom to oznámili aspoň v štyroch jazykoch. Otravné, boli sme nevrlí. K iným. My sme sa smiali. Konečne náš let a konečne Budapešť. Vyzdvihol nás otec Filipovho kamaráta a cítila som sa, ako keby som sa vrátila po päťdesiatich rokoch. Všetko bolo iné. Ja som bola iná. O rok staršia.

 

Cape Town

Roadtrip Juhoafrická republika 2013 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 12 dielov)

9. 6. – 26. 6. 2013

22. júna

Zobudíme sa skoro a užijeme si hotelové raňajky. Švédske stoly a na výber je toho dosť.

 Asi z toho chladu, alebo možno z pocitu, že som si už zvykla na presuny a neustále vybaľovanie a opätovné balenie, alebo možno z toho pochmúrneho daždivého počasia som si uvedomila, že sa blíži koniec našej cesty. Ešte pár dni a z Kapského mesta letíme cez Johannesburg domov. Skončí sa Afrika. Krajina kontrastov, tepla a zimy, oceánu a kopcov, obdobie zimy na južnej pologuli, skorej tmy a večerného zákazu vychádzok pod hrozbou nebezpečenstva smrti či minimálne úrazu. Čo je však normálne?

Po raňajkách plánujeme deň. Zase nám preložili výlet za veľrybami v Hermanuse na zajtra, hoci je tu ráno celkom pekne. Tak sa rozhodneme ísť na Cape Point (78 km) a do Kapského mesta na lanovku, využiť slnečné počasie. Zajtra je posledný deň, čo máme auto, teda posledná možnosť pre nás a veľryby.

Cesta vedie popri zálive. Naľavo Atlantický oceán a napravo Stolové hory. Cestou sa zastavíme pozrieť tučniaky v Simon‘s Town. Malé vtipné zvieratká, oblečené vo fraku, ťarbavo cupkajú v kolísavom rytme. V malom národnom parku je ich naozaj veľa. Ale aj veľa návštevníkov. Žijú si tam v svojom obmedzenom priestore, avšak chránené pred ľuďmi.

Na konci sveta si samozrejme dáme prechádzku na Cape Point aj na Mys Dobrej nádeje. Všade skaly, tráva a zelené kríky. Kvitnúce kvety. Vonku je tak 18 stupňov a fúka. Chladný a búrlivý Atlantický oceán doniesol studené počasie. Všade naokolo sú krásne výhľady. Na oceán, na kopce. Cestou sem sme videli pštrosie farmy. Niekoľko pštrosov sa kŕmi aj pri chodníku, po ktorom ideme. Sú celkom blízko. Je tu aj veľa turistov. Asi ich vylákal pekný, slnečný deň.

Do Kapského mesta (70 km) ideme po druhej strane Stolových hôr cez Hout Bay, na odporúčania ľudí z Warner Beach. Je to naozaj čarovné. Serpentíny hore-dole po úpätí kopca, cez malé mestečká. Nekonečné zákruty, za každou sa otvorí ďalšia. A dolu je oceán, modrá nekonečná voda. Vrcholom je cesta vyrúbaná do skaly. Previs nad nami, akoby nás uzatváral do tunela.

Popod kopce prídeme do Camps Bay, odkiaľ nastúpime na lanovku na Stolovú horu. Vyvezieme sa hore, ale strašne tam fúka. Prejdeme sa, fotíme, odfotíme západ slnka a v cafeterii si dáme kávičku. Je však zima a celkom sa tešíme v uzavretej lanovke cestou dole.

V meste si dáme jednu okružnú jazdu okolo štadióna, aby sme vedeli, čo nás čaká. Je to Filipove najobľúbenejšie mesto na svete. Alebo jedno z. Už dlho sem chcel prísť. A možno aj preto to nechal ako záver nášho výletu, čerešňu z koláča. Aj keď neskôr, keď sme sa bavili, sme uznali, že kvôli plánovaniu a informáciám by bolo super začať v Kapskom meste a pokračovať hocikde ďalej. Je to turistické mesto európskeho formátu, so všetkým, čo je treba. Mapami, informáciami, ktoré sme potrebovali k ďalším cestám. Začínať z Johannesburgu bolo ako padnúť na púšť (informačnú). Informácie neboli, ľudia nevedeli, nerozumeli, značky sme nenašli, letáky nemali.

Naspäť v hoteli si pozeráme foto a tešíme sa na zajtra. Čakajú nás veľryby. Konečne je to dohodnuté. Konečne budeme na lodi a konečne zblízka ďalšie zviera z africkej Big Seven. Na večeru fish and chips v reštaurácii poblíž hotela, zasa autom. Ako inak? Bezpečne.

23. júna

Ráno vstaneme a vychutnáme si raňajky. Je celkom pekne, aj keď na oblohe je zopár oblakov. Prezlečieme sa do teplého a pribalíme nepremokavé bundy na loď. Konečne ideme na veľryby. Sme v eufórii. Posledné zážitky. Cesta je nejakých 95 km po pobreží. Vedie popod kopce a popri Atlantickom oceáne. Ako sa kľukatí, otvárajú sa výhľady. Stretáme opice, baboony. Na odpočívadlách sú všetky smetné koše poriadne uzavreté, inak by ich dávno vybrali. Sú dosť veľké, vyzerajú nebezpečne. To bol aj jeden z príbehov domácich z Warner Beach. Romantický piknik na Cape Point, na deke rozložené jedlo. Párik si sedí a užíva pekné počasie. A dovalí sa opica. Dlhé, silné ruky, kolísavý krok a zlý výraz v tvári. Tak párik odstúpi od deky a nechá opicu zobrať si, čo chce. S plnými rukami sa na nich ešte škaredo obzrie. Kŕmenie opíc je zakázané a pokutované. Všade sú značky. Ale kto by jej zabránil?

Asi 20 km pred Hermanusom zvoní Filipovi telefón. Máme zle tušenie. Ani dnes sa nedá ísť na vodu, fúka a je škaredo. Ale veď my sme 20 km odtiaľ a tu je pekne a slnko a fúka málo. Ako je to možné? Sklamanie, vraj tí o deviatej ráno ešte vyrazili. Prečo sme nešli na deviatu? Prečo až na jedenástu? Ach. Nesprávna voľba.

Aj tak tam dojdeme, ale nepodarí sa nám ich ukecať. Aj keď si skôr myslím, že nenazbierali ľudí, a preto to zrušili. Lebo prirýchlo zavreli obchod a poslali nás spýtať sa inde. Iné skupiny tiež ráno odplávali, ale ďalšia skupina v inej firme je až o 15tej, čo je pre nás neskoro. Sklamaní ideme do mesta na kávu, ale moc sa to nezlepší. Cestou naspäť stojíme zúfalí na vyhliadkach, ale žiadne veľryby v dohľade. Iba opice. V hoteli sa zbalíme a šup do Kapského mesta, našej poslednej zastávky pred odletom. Už sme tu skoro dva týždne, ako je možné, že to tak ubehlo?

V Kapskom je zamračené. Zastavíme sa na Waterfront a v zúfalstve zo zrušeného veľrybieho výletu si objednáme „aspoň“ výlet na Robben Island, kde bol väznený Mandela. Žiadne iné výlety nie sú, lebo tu nie je teraz sezóna veľrýb.

Hľadáme ubytko na Long street, najznámejšej ulici v centre. Ceny sú podobné, ponuky rôzne. Vyberieme si posledný hostel. Máme peknú izbu na prízemí s africkou výzdobou a vlastnou kúpeľňou. Na terase je malý bazénik. Príjemné prostredie. Príjemní ľudia. Internet majú, aj im funguje, hoci len v spoločných priestoroch.

Konečne, bez auta a batožiny, vybehneme do mesta. Vyskúšame nejaké podniky. Pitie, jedlo. Je aj bezpečné chodiť po zotmení vonku po meste, tak to využívame. Dohrabeme sa domov unavení, plní dojmov, aj keď stále bez veľrybieho zážitku.

24. júna

Ráno odovzdávame auto. Odfotíme si najazdeným 4051 kilometrov. Auto sme dostali s číslom 0033. Wow, prešli sme viac ako 4000 km v Južnej Afrike, po ľavej strane, za 13 dní (jeden deň v Jeffreys Bay sme mali bez auta). Teda Filip to odšoféroval a ja som nám pomohla nestratiť sa (občas).Od Johannesburgu po Kapské mesto, cez hory a doly.

Prejdeme sa na Waterfront, centrum mesta, s obchodmi a reštauráciami. Raňajky si dáme v bakery: croissant a kávu. Výborné. A ideme do prístavu. Ešte tak zo srandy dáme poznámku, že nám to zrušia, lebo je škaredo a fúka (tradične). Je to náš posledný deň v Afrike! A teda vôbec nie je pekne. Počasie sa každým dňom horší. A neboli sme od pravdy ďaleko, Afrika nám nepriala vodný zážitok. Už na dverách nápis na zmenu, alebo vrátenie peňazí. Ani smiešne to už nebolo. Vraj kvôli počasiu. Fúkalo a mrholilo. Vybavili sme vrátenie peňazí a šli sme sa túlať po meste. Ako sme sa tak mrzutí motali, tak nás pristaví pán a ponúkne nám cestu loďou, síce len po prístave, ale predsa na lodi. Neváhame a ideme do toho. Trvá to pol hodiny a je to s výkladom. A vtipmi. A dekami. Loď sa naozaj kolíše. Ale bol to zážitok. Cez staré lode, ktoré tam už len parkujú, a novinky, sme videli celkom zblízka tulene. Pochopili sme, prečo všetko zrušili, fúka, prší a nevidno ani Stolovú horu. Pochybujem, že ide vôbec lanovka.

Už spokojnejší sa prejdeme po meste, ale stále popŕcha a je dosť nepríjemne. Na obed sa stavíme v etiópskej reštaurácii zo včera, jedlo je výborné. Aj obsluha a prostredie. Je ale ťažko niečo si vybrať. Jedlá a ich zloženie sú ťažko určiteľné podľa udaných názvov.

Na hosteli sa trocha usušíme a ideme späť do mesta, nakúpime darčeky, suveníry a rôzne veci na pamiatku. Prejdeme sa cez park  k hradu a naspäť na Long street. Zapadneme do podniku, kde sme videli včera drinky za 5 randov. Mindfuck, Sowetian toilet a podobné vtipné názvy. Vyskúšali sme niekoľko. Neskorší večer sme strávili na internete a s knižkou v ruke.

ktorým smerom?

Simon's town

na Cape Point

Cape Point

zakvitnuté

Mys Dobrej nádeje

mys a poloostrov

cestou do Kapského

cestou

zo Stolovej hory

Cape Town

cestou do Hermanusu

cesta po pobreží

bez veľrýb

informal settlements

Stolová hora

Waterfront

tuleň

posledný deň

Somerset West

Roadtrip Juhoafrická republika 2013 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 12 dielov)

9. 6. – 26. 6. 2013

21. júna

Spolubývajúce ráno vstanú ešte pred nami a tak sa v kľude zbalíme a tiež sa poberieme. Veci pripravené v aute. Pešo sa prejdeme na raňajky do podniku vedľa včerajšej reštaurácie. Filip si ide pozrieť pracovné maily k jedinému dostupnému zdroju internetu. Ja čakám. Objednala som si carrot cake s džúsom a kávou. Taký je veľký, že ho ani neviem zjesť. Ale Filip sa po svojej omelete podujme aj na túto úlohu.

Vyrazíme zas do vnútrozemia. Smer Somerset West (346 km). Obchádzame Agulhas, miesto, kde sa stretáva Indický a Atlantický oceán. Teplá a studená voda. Miesto, kade migrujú ryby, žraloky, delfíny, veľryby. Obchádzame Hermanus, kde sme mali ísť na loď. Ale preložili nám pozorovanie veľrýb kvôli vetru a veľkým vlnám.  Stúpame do kopcov a cez priesmyk Sir Lowry’s pass (920 m) sa zas vraciame k oceánu. Na ceste je nezvyklo veľa áut. Zídeme dole vo False Bay a pokračujeme do Somerset West. Máme luxus: štvorhviezdičkový hotel kúpený na zľave (a býval v ňom aj Mandela, majú vyvesenú pamätnú tabuľku). Sme však priskoro. Ale sme unavení a usedení. Je chladno. Dovolia nám nechať si v hoteli batožinu, ale ubytujú nás neskôr. Na oblohe sa zbiehajú oblaky. Dokonca začne popŕchať. Tak nás predsa to škaredé počasie dobehlo. Prvý daždivý deň v Afrike. Autobusom je to komplikované a taxíkom drahé a tak zas autom ideme do vinární v Stellenboschi (20 km). Veď na to sme tu došli. Hneď do prvej zablúdime do Delaire Graff, vinárne diamantového boháča. Luxusné. Dom aj okolie bezchybne vysadené, upravené. Výhľad z preskleného interiéru v kombinácii s tmavým drevom na okolité kopce podporuje chuť na pohár vína. Je to síce pri ceste, ale dômyselne oddelené terénom a zašité medzi stromami. Vrcholy kopcov sú v oblakoch. Ale stále trocha popŕcha. Vyzerá to magicky. Pomaly sa stmieva. Naozaj už len krb a nikam nejdem. Avšak chceme vidieť viac. Navštívime ešte niekoľko rôznych vinární a rozhodneme sa ísť aj do Franschhoeku (33 km). Pre porovnanie. Tam je to ešte snobskejšie. Vyzerá to ako umelo vysadené, vystavané mesto. Kulisa do filmu. Prší a skoro všetko je už zavreté. Je zimné obdobie, turistov je málo a tma prichádza skoro. Na ceste späť sa stavíme na večeru v Stellenboschi, v centre. Thajská reštaurácia pre zmenu. Jedlo je ok.

Do hotela dojdeme za úplnej tmy, na vrátnici nás už poznajú, zaparkujeme. Izba je síce veľká, ale zastaralá. Hotel zvonku a recepcia vyzerajú oveľa lepšie ako interiér izby. Ventilátor v kúpeľni je hlučný a nejde vypnúť. Ale po prvý krát máme aj normálne kúrenie, čo je celkom fajn, lebo sa ochladilo. Ale je také hlučné, že ho na noc musíme vypnúť, lebo nezaspím. Vyhrieva však rýchlo.

Stellenbosch

Stellenbosch

Stellenbosch

Stellenbosch