Kultúrny šok: Nagoya – Fukuoka a domov

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

15. – 16. júla

Kultúrny šok: Nagoya – Fukuoka a domov

Posledný shinkansen tentoraz trvá štyridsať minút. Oddychujeme. S batohmi to bol fakt telocvik. V Nagoyi prestúpime na vlak. Odvezieme sa jednu zastávku a potom prestúpime na ďalší vlak na letisko. Koniec cesty ideme cez vodu. Pekné. Vlak je plný, ale nakoniec sedíme. Víta nás miniletisko. Nemáme boarding pasy, ale pani nám všetko s úsmevom vybaví. Odovzdáme batožinu a sme voľní. Ideme do obchodíku, je tam rad. Kúpime si jedlo a zjeme ho pri stole s ostanými hladnými pasažiermi. Nasadneme do lietadla, dáme si zelený japonský čaj a už sme vo Fukuoke, na ostrove Kjúšú. Najradšej by sme tam rovno nechali batohy, pretože letíme hneď ráno. Ale vezmeme z domáceho terminálu metro a ideme do centra. Vo vagóne sedí rozvalený spiaci muž. Cez tri sedačky a jeho veci ležia na zemi pod ním. Po chvíli nám dojde, že je na mol a chichoceme sa tak, že rozosmejeme pol vlaku. Od únavy neviem prestať. Na ďalšej zastávke si k nemu prisadne chlapík a on nelení, hneď mu na plece zloží hlavu. Hehe. Nedá sa odolať ďalšiemu záchvatu smiechu. Na ďalšej zastávke sa mu prihovorí mladý muž, niečím ako, že máte veci na zemi (akoby si to nik iný a hlavne on nevšimol). Prebudí sa, potrasie hlavou a snaží sa tváriť normálne, ale je očividne KO. Nanešťastie už vystupujeme. Vezme veci a ide aj on. Autopilot. Motá sa po stanici. Necháme ho jeho osudu. Vyjdeme von a rýchlo trafíme k hotelu (mám to naštudované, fľaše saké sú ťažké ako hrom). Avšak nič nie je jednoduché. Majú ešte jeden hotel, a my bývame tam, o pár ulíc ďalej. Pomóc, ja už nechcem ísť s batohmi ani jeden krok naviac. Fuj. Konečne sme na správnom hoteli, totálne upachtení. Sprcha a ideme ešte do mesta. Je tam žúr. Všade na ulici. Stretávame opitých, hlučných, rozjarených ľudí – Japoncov, čo sme za celý výlet nezažili. Popri rieke sú stánky, kde sa varí. Okolo sú rozložené stoličky, všetky obsadené. Ľudia jedia na verejnosti, popíjajú. Sme plachí a nájdeme si „obyčajnú“ reštauráciu. Obsluhuje nás chalan z Nepálu, moc po anglicky nehovorí. Ale nakoniec si niečo vyberieme, dáme si aj saké. Jedlo je fajn. Užívame si atmosféru. Pomaly sa prejdeme naspäť na hotel. Ulice sa medzitým vyprázdnili. V noci ešte dojde mail, že nám posunuli let na neskôr, super, nemusíme vstávať tak skoro. A potom dojde ešte jeden, že ho presunuli na trocha skôr. Konečne sa nám podarí vybaviť on-line check-in, hoci boarding pasy si nevytlačíme. Oni sú tu však takí milí, že isto nebude problém to vyriešiť.

Ráno vstaneme, posledný krát sa zbalíme. Veci rozdelené podľa európskych noriem. Metrom sa odvezieme na terminál domácich letov a busom sa presunieme na medzinárodné lety. Odovzdáme batožinu, pani nám vytlačí letenky, ale zas nemáme sedačky vedľa seba. Spoliehame sa na prázdne lietadlo, ale je úplne plné. Aj Slovákov, Čechov a Poliakov. Ja sedím pri okne dva rady za Filipom, vedľa japonskej babičky a dedka. Zabávam sa na nich. Máme dotykové obrazovky, ktoré jednoducho nezvládajú (vôbec by som si to o Japoncoch predtým nemyslela). Pani si hneď nastaní portugalčinu. Našťastie je aj letuška, čo vie po japonsky. Pomôže jej to prehodiť. Ujo si ani nezapne obrazovku, ale ďube do manželkinej, hoci ona sama je snaživá. Ale naozaj im to nejde. Nevedia, ako sa na niečo dostať, prípadne vrátiť späť. A sú moc rýchli. Ešte, že pred ňou nik nesedí, lebo asi by sa z toho dotyku netešil. Z času na čas (aby to nebolo očividné, že ich sledujem) im pomôžem. Pani nehovorí po anglicky, tak na mňa hovorí japonsky a ujo mi ďakuje po japonsky a pridáva ospravedlňujúce „sorry, sorry“ po anglicky. Cesta ubieha. Lúštim si krížovky, pozerám filmy. Mám vegetariánske jedlo. Super, tak sa najem. A majú aj juhoafrické víno. Dáme si s Filipom. Ľudia postávajú pri WC: z okna vidieť Kóreu aj Čínu, potom Rusko. Kecajú tam, pozerajú z okna. Holandské letušky sú také milé, priateľské, smejú sa, že si všetci začnú objednávať aj mimo časov vyhradených na jedlo, kolu, víno a potom aj „cup of noodles“. Nejaký čas tam prestojíme aj my. Let tak rýchlo a príjemne ubehne. Po desať a pol hodinách prestupujeme v Amsterdame. Ľudia sa stresujú, ale máme štyridsať minút. Ideme na prednostnú kontrolu, prejdeme rýchlo a máme čas. Nakoniec ešte na odlet aj čakáme. Konečne Viedeň. Vystúpime do tepla. A konečne doma. Večer sme tu. Ráno sme ešte boli v Japonsku (samozrejme so sedemhodinovým posunom). Naozaj neskutočné.

A potom sme doma v šoku. Akoby sme neboli preč dva týždne, ale roky. Ako to tu takto môže fungovať? Všetko! Nefunkčné a nefungujúce veci. Prístup ľudí. Ako tu takto môžeme žiť? Ako tu takto môžu žiť? Predtým sme to nevideli? Teraz sme si jasne uvedomili rozdiely.

Nič iné nám nezostáva. Pomaly, časom, sa šok z návratu utlmuje. Zabúdame.

Japonsko v skratke (mestá a stanice):

Fukuoka, Nagoya (Kanayama, Sakae, Nagoyako), Fujikawaguchiko, Fujisan, Tokio (Shinjuku, Nippori, Akadoshogakkomae, Ueno, Asakusa, Akihabara, Okachimachi, Tabata, Shibuya, Nishinippori, Haneda), Chitose, Sapporo, Asahikawa, Sounkyo, Kurodake, Kamikawa, Aomori, Shinaomori, Omiya, Nagano, Yudanaka, Jigokudani, Tokio (Yurakucho, Tokyo), Kyoto (Momoyama), Nara, Joyo, Kyoto (Uzumasa), Osaka (Shinosaka), Hiroshima, Miyajimaguchi, Kyoto (Tanbaguchi, Sagaarashiyama, Nijo), Fukuoka (Tenjin, Nakasukawabata)

 

Shinkansenmi cez celé Japonsko: Kyoto – Osaka za 14 minút

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

15. júla

Zobudíme sa na strašný hic a priame svetlo asi o piatej ráno. Fuj, páli nám slnko do izby. Ja ešte zaspím, ale Filip ide kúpiť fľašky saké. Vráti sa, zbalíme sa a zas necháme veci na  recepcii. Ideme do Osaky na výlet, shinkansenom za štrnásť minút (cca 55 km). Na kávu. Na kávu do Osaky.

Rezervujeme si lístky na vlak a potom rovno aj na večer do Nagoye, aby sme stihli na letisko v dobrom čase. A ideme do obchoďáku. Nájdeme pekáreň, majú aj ochutnávky rôznych chuťoviek. Dám si koláčik: „Danish heart“. Mňam, musíme si kúpiť. Čokoládové croissantové cesto so slanou praženou mandľou. Mňam. Urobíme nákup a kávu a už sedíme vo vlaku. Musíme to stihnúť zjesť a vypiť za necelú štvrťhodinku. A už sme tam. Prevezieme sa ešte vlakom na hlavnú stanicu do centra. Celkom pekné mesto, také iné. Akoby novšie. Veľa presklených budov. Ale hneď pri stanici aj veľká fontána, rozľahlé námestie, ale aj úzke ulice, plno ľudí, obchody, veľa zelene. Prejdeme sa do shopping centra, a Filip nájde GAP, druhý pokus. Strávime tam nejaký čas a aj peniaze. Heh. Prejdeme sa ešte do mesta, ale je tam teplo, tak hľadáme tiene. Pokukáme ešte nejaké obchody a je čas ísť späť. Za chvíľu sme v Kyote.

A teraz tá „funny part“. Ideme po batohy a späť s nimi. Pešo. Sparno a hic nám cestu neuľahčujú. Fučíme a potíme sa. Cestou hľadáme tienistú stranu chodníka. Konečne sme na stanici. Lúčime sa s mestom. Neprinieslo to, čo sme očakávali. Možno skôr prvé sklamanie v Japonsku. Ani nijaké špecifické chrámy ani záhrady, taký nemastný neslaný pocit. Možno by to chcelo viac času a objavovania (a menej slnka a stupňov).

  

Kyoto - Osaka za 14 minút

Shinkansenmi cez celé Japonsko: Kyoto – Hirošima – Miyajima

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

13. – 14. júla

Vstaneme a v chaose si Filip zabudne svoj samurajský uteráčik na japonské vlhké teplo, ja pero. Vlaky do mesta chodia približne každých pätnásť minút, ale náš mešká. Prvý krát. Ľudia stoja v dvojradoch pri vyznačených dverách. Pokojne, nik nenadáva (nahlas). Vlak konečne príde a my ledva stíhame shinkansen. V dave vystúpime na hlavnej stanici a snažíme sa presunúť správnym smerom. Nie je tam chaos. Všetci pekne sporiadane idú. Nik sa nepredbieha. Pokojne všetci stoja, čakajú a hýbu sa. Narýchlo si ešte kúpime raňajky a za pätnásť minút sme v Osake. Potom ešte hodinku, kým prídeme do Hirošimy. Je zatiahnuté a popŕcha. Ideme rovno na vlak do Miyajimaguchi. Čakáme na stanici a všimneme si malé japonské dievčatká, zlaté, asi šesť a štvorročné. Tancujú, spievajú, potichu sa bavia s mamou a babkou (aspoň tak sme ich nazvali). Obďaleč je indická rodinka s dvoma chlapcami približne v rovnakom veku. Zhodou okolností si sadnú pred a vedľa nás. Menší indický chlapec sa usmieva na Japonku, čo stojí nad ním, ale keď ona na ďalšej stanici vystúpi, hrozne sa nudí a začne štuchať do brata. Hádajú sa a kričia. Mama im nič nepovie a otec pozerá do okna. Iba keď je už kríza a malý ide vyskočiť z kože, tak ho drží za nohu, stojaceho na sedačke. Medzitým si dievčatká v kľude sedia a (povedala by som, až nechápavo) hľadia na vyvádzajúcich chlapcov. Mladšia si ráta na prstoch a recituje básničky a spadne jej klobúk. Staršia zoskočí zo sedačky a bez všetkého jej ho milo podá. Rozdiely v správaní sú astronomické (a nielen detí). Sme otrávení z hlučných indických (síce zlatých) chlapcov a konečne vystupujeme. Celý dav ide zo stanice rovno na loď. Tam v daždi a vetre čakáme a preplavíme sa cez kúsok mora na ostrov Itsukushima do dedinky Miyajimacho. Je chladno. Mám aspoň svetrík. Keď vystúpime, hľadáme niečo na jedenie. Prejdeme sa uličkami a v jednej reštaurácii sa zastavíme. Majú okonomiyaky, nevieme, čo to je, ale obrázok vyzerá dobre. Obsluhuje nás stará pani bez slova po anglicky a jedlo pripravujú rovno v podniku pred našimi očami dvaja muži, starší a mladší, asi syn. Jeden jedlo načne, druhý dorobí. Je to chutné a je toho veľa. Mňam. Pochutíme si a keď vyjdeme von, prestane pršať. Všade ponúkajú špeciálne domáce koláčiky. Vyzerajú super. Vyberieme si čokoládový. Chutí otrasne, cesto je bez chuti a plnka, vraj čokoládová, je nejaká divná, bez chuti a ani sladká nie je. Prejdeme sa k The Great Torii, bráne, ktorá je za prílivu zatopená, ale teraz je odliv a dá sa ísť až úplne k nej. Je to symbol Miyajimy a je na každej fotke. Ideme ďalej za kultúrou, vynecháme svätyňu, že tam pôjdeme cestou späť. Vynecháme akvárium, už sme boli v Nagoyi. Prejdeme parkom s jelenčekmi, v stromoch je plno cikád, či nejakého hmyzu, čo vydáva strašne hlasné zvuky. Je to až nepríjemné. Sú tu vraj aj hady a tak Filip nechce nikam ísť. Lanovka je zatvorená. Obídeme hlavnú svätyňu, ideme na inú, na kopci s výhľadom pri päťstupňovej pagode. Posedíme na dlážke, chodí sa tam naboso. Obrovské kusy driev sú úplne vyleštené, časom. Zas ten pocit pokoja a kľudu. Vraciame sa loďkou a vlakom do Hirošimy. Uvoľníme miesto pani s taškami, tá sa na nás usmeje a poďakuje. Ešte pri vystupovaní z vlaku kývne hlavou. Vedľa sedí ujko s rúškou, cpe sa liekmi a obliepa si leukoplastom prsty. Ten istý ženský hlas ako aj v iných mestách Japonska hlási stanice aj v angličtine. A za každým oznamom ďakuje (iba v Japonsku).

Vystúpime v Hirošime a hľadáme infocentrum, ale nikde nie je. Stanicu prerábajú. Na JR centre sa pýtame, ujko nám vysvetlí, že nejaký „underground“ a „passage“. Tak si z toho vyvodíme, že tadiaľ asi máme ísť. Nájdeme infocentrum s pani, čo vie po anglicky. Super. Máte JR passy? Super! Tak to môžete zadarmo zobrať „Sightseeing bus“ a previezť sa mestom. Ide okolo všetkých hlavných pamiatok. Za pár minút odchádza z miesta, na druhej strane pasáže. Chcete mapu? V španielčine? Nie, v angličtine! A prečo nie v španielčine? A máte v slovenčine? Lebo my sme zo Slovenska. Hehe. Aha! Tak to nemáme. Naspäť ideme cez vlakovú stanicu, lebo si myslíme, že tým ušetríme čas, ale nakoniec to asi nebola skratka. Nevadí. Autobus stihneme a hneď pri Hirošima hrade vystúpime. Je to záhrada obohnaná vodným valom. V jednom rohu je replika hradu. Dnu je múzeum plné pamiatok a histórie. Pozrieme si drsné výboje pred šestnástym storočím. Majú aj niekoľko pečiatok. Z veže je výhľad na celé mesto. Dáme si ľadovú kávu z automatu a vychutnáme si ho. Už dolu na ulici, pri čakaní na autobus, sa porozprávame s brazílskym párikom sedemdesiatnikov, ktorí cestujú mesiac po Japonsku. Wow. My iba niečo cez dva týždne. Spolu sa busom odvezieme ďalej k dómu. Je to jediná zachovaná budova v stave ako ostala po výbuchu v štyridsiatom piatom. Cez park s pamätníkom prejdeme k múzeu, ale dnu nás už nepustia. Škoda. Naspäť na stanicu idem busom cez celé mesto a zápchy. Aspoň mám čas sa pozerať. Je to sympatické mesto. Do shinkansenu kúpim sushi a pivo a ceruzku na lúštenie krížoviek. V Osake prestupujeme na Thunderbird 45, ktorý je len vlak, vôbec nie shinkansen. Sme za dvadsaťdva minút v Kyote. Prestúpime a ďalším vlakom dojdeme na ubytko: tatami čaká a sprcha volá.

Ďalší deň sa zbalíme a putujeme na tretie ubytko v Kyote. Na ďalšiu noc nemali voľné a my sme sa rozhodli ostať. Teraz už bývame naozaj v centre. Je to 15 minút chôdze od hlavnej stanice. Je to s ruksakmi hrozné. Zas je von teplo a dusno. Dojdeme spotení a trocha zbytočne po uličkách hľadáme hostel. Je ukrytý v hneď v prvej. Nemôžeme sa ešte ubytovať, ale môžeme nechať veci. Oni nám ich zanesú do izby. OK. Prezlečieme sa a konečne ideme do mesta cez deň. Na Kyoto sa teším, záhrady a kultúra. Najprv ideme vlakom do bambusového hája. Je tam pekne, ale aj plno ľudí. V jednej záhrade majú v kýblikoch plno krásnych ružových lotosov. Úžasné. Prejdeme k rieke, je tam príjemný podnik. Dáme si osviežujúce pivo a v horúčave pokračujeme späť na stanicu. Ideme do centra. Prejdeme hrad, svätyne a cez kávu dojdeme ku kráľovskému palácu s obrovskou záhradou. Dá sa pozrieť do už neobývaných domov, záhrady sú trocha zanedbané a do paláca sa nedá ísť bez sprievodcu, a najbližší termín je až zajtra. Chcem aspoň pečiatku, ale vraj nič nemajú, tak mi pani v infocentre urobí obrázok kombináciou všelijakých pečiatok. Arigatou. Chcem vidieť ešte jednu svätyňu, pri múzeu umenia, ale všetko je už pozatvárané. Nájdeme obchod so suvenírmi, posedíme tam v chládku. Cez mesto dojdeme k rieke a ulici s reštauráciami, ktoré majú terasy ponad rieku. Je dúha. Všade posedávajú ľudia. Dievčatá v kimonách sa nechávajú fotiť s turistami. Mladí si močia nohy vo vode, aj my sa pridáme. Pokračujeme naspäť na ubytko, potrebujeme sa ubytovať. Ale cesta je dlhá. Kráčame a kráčame. Konečne za tmy, popri ďalšej svätyni je naša ulička a ubytko. Uff. Mám dosť. Ja už nikam nejdem dnes. Veci máme na izbe, tatami a máme aj vlastné WC a extra malú izbičku. Klíma ide, lebo je naozaj vlhko a dusno. Dáme sa dokopy a oddýchnutí sa ideme najesť do mesta. Obídeme pár ulíc, ale je ťažko si niečo vybrať, nerozumieme tomu a bojíme sa, že nebudú hovoriť po anglicky. Nakoniec (alebo je to skôr posledná možnosť) je jeden sympatický podnik. Je tam dosť ľudí, posedávajú a smejú sa. Ideme! Sedíme na bare a majú aj anglické menu. Tak si niečo vyberieme. Filip si dá nejaké kurča. Ja som si myslela, že grilovanú zeleninu, ale donesú mipohárik s čerstvou mrkvičkou a ešte pár kúskami inej zeleniny. Tak si doobjednám „rice ball“, čo je vlastne náš známy trojuholník ryže v riase s plnkou. Mám lososovú. Mňam. Lepšiu ryžu som ešte nejedla. Je to chutné a čerstvé, nedá sa to ani porovnať s tým už pripraveným z obchodu. Mňam. Najeme sa, nie prejeme a ideme spať. Snívam o tej chuti ryže. Ách.

  

Miyajima - symbol

pečiatka z Miyajimy

pečiatka v Hiroshima castle

pečiatka s obrázkom hradu v Hiroshime

lekná v kýblikoch kvitli na ružovo

 

tvorba pani z imperiálneho paláca

Shinkansenmi cez celé Japonsko: Kyoto – Nara

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

11. – 12. júla

Večer vystúpime v Kyote. Na stanici nájdeme mapku, ale všetko je len v japončine. Pani pri turniketoch nám poradí, kam ísť. Nasadneme do vlaku, ale je tam mapa metra Osaky. Nechápeme, ale na inej nájdeme aj našu zastávku. Sledujem na telefóne na mape, či ideme správne. Po pár zastávkach vystúpime na Momoyame. Na stanici nás nemá kto pustiť cez turniket, okienko je zavreté. Jedna pani z vlaku sa nás ani nepýta a zvoní na zvonček (asi jej stačil jeden pohľad). Príde nejaký pán a prihovorí sa nám po anglicky. Ukážeme mu rail pass. Zazvoní na zvonček a vysvetľuje po japonsky, o čo ide. Do mini-kamerky ukazujeme lístky. Tí na druhej strane poďakujú a pustia nás zo stanice. Na prvý krát komplikované, ale funguje. Kráčame popod ďalšie koľajnice a potom čakáme na rampe, keď prechádza metro. Vojdeme do prekrytej ulice, vychladenej z klímy z obchodov a nájdeme naše ďalšie ubytovanie. Čakajú nás papučky a milý ujo. Nevie moc po anglicky, ale ukáže nám izbu so slamenou dlážkou a tatami. Majú aj pračku a môžeme ju použiť. Hore na streche sa dá vyvesiť prádlo. Super, Filip už nemá čisté tričko. Hneď hodím do pračky a ideme von. Prejdeme sa uličkou a v supermarkete nakúpime jedlo. Zastavíme sa pri mini-stánku, asi meter krát meter, kde ujko aj s pomocníkom niečo pečie, také gule. Pýtam sa, čo to je a on sa usmeje a povie: „Octopus“. Ani nič iné po anglicky nepovie. Filip to chce ochutnať, tak si dáme zabaliť šesť guličiek. Na streche vyvesím opraté tričká a urobíme si piknik. Z kvalitne vybavenej kuchynky si požičiame riad. Vonku je stále hic, ale na streche je príjemne a pokoj. Pri dverách nás čakajú uteráky. Spíme ako zabití a ráno vstaneme neskoro, potrebovali sme si oddýchnuť. Čakajú nás raňajky a urobíme si ľadová kávu. Pobalíme sa a necháme na sedačke na chodbe batohy. Hoci sa tu nezamyká, myslím, že budú bezpečné. Ostávame v Kyote, ale ideme na iné ubytko, bližšie k centru, hoci sa mi tu páči a kľudne by som tu ostala. Vlak do Nary, kráľovského mesta, nám ide  z tejto stanice. Dobiehame naň. Odvezieme sa niekoľko zastávok, keď vlakom prejde sprievodca a oznamuje, že všetci, čo idú do Nary musia prestúpiť na vlak na vedľajšej koľaji. Všetkým to s úsmevom opakuje. Fungovalo by to u nás? Starajú sa tu o zákazníkov, všetko vedia, sú ochotní vysvetliť a predísť komplikáciám. Je to super. Za chvíľu sme v Nare. Kam máme ísť? Ale všetci davovo smerujú k parku s chrámami a múzeami. Prechádzame uličkou s reštauráciami a peknými suvenírmi. Je teplo, takže hľadáme tieň pod stromami a klímu v múzeách. Všade je plno jelenčekov a sŕn. Predávajú „deer crackers“ a zvieratá sa za nimi idú potrhať, naháňajú neobratných majiteľov pochúťky. Zabávame sa na tom. Prejdeme k hlavnému chrámu so šestnásťmetrovým Budhom. Je tam plno ľudí. Vonku je voda na pitie, radi sa osviežime. Zapálime sviečky, kúpime vejár, orazím si do denníka pečiatku a vyjdeme ešte raz k vode. A koho tam nestretneme? Českú rodinku. Pokecáme.

Naspäť v meste nakúpime ďalšie darčeky a suveníry, dáme si nanuk a ideme naspäť vlakom na penzión. Milý ujko tam nie je, tak sa pobalíme a internetujeme v chlade kuchynky. Keď sa objaví, tak poďakujeme, necháme mu pohľadnicu Bratislavy a odchádzame. Dookola sa nám klania (vypoklonkováva nás) a ďakuje. My tiež. Von je hic, je úmorné ísť s batohmi pešo. Spotení si sadneme do vlaku. Odvezieme sa na hlavnú stanicu a odtiaľ ďalším vlakom, skoro rovnako ďaleko mimo centra, na druhú stranu mesta. Vystúpime na Uzumasa, zas tam nik nie je, aby nás pustil. Zazvoníme, usmejeme sa do kamery, ukážeme lístky a pustia nás. Arigatou. Prejdeme cez jedny – naše - koľajnice, potom cez ďalšie a ešte cez jedny, a už sme pri ubytovaní. Je podobné, ale ujko nie je taký milý. Izba je fajn, klíma funguje úsporne. Kúpeľňa je pekná, von, s malou hlbokou vaničkou. Kuchynka je malá a je tam iba pár vecí. Blízko chodí vlak, škoda. Ale radostne sa zbavíme batohov a ideme sa ešte prejsť do Kyota. Hoci je tma, v centre všetko svieti. Je hic a tak sa skrývame v obchoďáku. Keďže som unavená, nevydržím dlho a vraciame sa. Vlak je plný. Prvý krát zažijeme hlučnú debatu. Priopití Japonci, páni vo veku, sa bavia a smejú. A jeden mladí sa schytí a strašne na nich nakričí. Sme prekvapení reakciou. Vystúpime a tešíme sa spať. Ráno aj tak vstávame, ideme 8:23 shinkansenom do Hirošimy.

 

jelenčeky v Nare

veľký, šestnásť metrový Budha

logo reštaurácie

chrám s veľkým Budhom

veľký chrám s veľkým Budhom

pečiatka