Neprekonateľná Fuji

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

4. júla

Mám pocit, že sme ani oči nezavreli a už vstávame. Pre istotu zoberieme skorší bus o 6:40. Vyvezie nás pod Fuji a odtiaľ budeme šlapať. Neprší, milá zmena. Ale sopku nevidno. Fakt? Nevidno? Aha, vidno! Fuji! Tak týmto smerom je. Rovno z hostela hore cestou. Na stanicu je to pešo desať minút aj s ťažkými batohmi, pretože chceme ísť rovno zhora do Tokia, ale posledný bus ide o tretej poobede, to bude makačka. Kúpime lístok, je tam rad, a plno mladých turistov. V tričkách, lebo je teplo a dusno. Ja sa pomaly obliekam a po hoďke vystúpime v 2300 m n. m. v daždi a zime. Ja, jediná pripravená, som v bundičke. Ostatní sa trasú a rýchlo obliekajú. Necháme batohy v skrinkách vedľa obchodíka so suvenírmi, zbalíme len potrebné a ideme riešiť bus. Je tam nutná rezervácia, ale my ju nemáme. Uprosíme típkov, volajú tam, vybavia, zarezervujú, super. Ďakujeme. Arigatou. Necháme im pohľadnice s Bratislavou a ukazujeme odkiaľ sme. Tešia sa a ďakujú. Vonku v stánku si dáme kávu, fučí a popŕcha. Konečne sa vydáme na cestu. Cesta na Fuji je otvorená iba v júli a auguste, kedy je schodná. Inak sú cesty zavreté, je ich niekoľko, my sme zvolili Yoshida Trail, ale niektoré začínajú aj oveľa nižšie. Najprv ideme smerom dole, prečo? A potom už iba hore. Po lávových rozdrvených jemných kamienkoch až prachu. Obídeme piatu stanicu skratkou a tam začnú strmšie serpentíny a potom už aj skaly. Šlapeme a predbiehame ľudí, ale Filipovi je zle. Zjeme banán a musli tyčinky. Nepomáha. Ja som ok. Šlapem si svojím tempom, okolo je málo ľudí. Filip zaostáva. Cesta je strmá, kamene, ktoré treba vyliezť, schody a serpentíny. Je to namáhavé a nekončiace. Vidno hore aj dole, na jazerá, na mesto, z ktorého sme vyšli. Šiesta stanica, zastávka. Siedma stanica a už zastavujeme častejšie. Pod ôsmou Filip zastane a nechce ísť ďalej. Zbehnem za ním. Je mu zle. Rozhodneme sa rozdeliť, počká ma tu a ja skúsim vyjsť hore. Je to náročné, krok za krokom idem tak rýchlo, ako sa dá. Predbieham ostatných, ale ledva dýcham. Aj ľudí je viacej, aj cesta je úzka. Na niektorých miestach treba čakať, aby prešli tí zhora, inde nás pustia. V podstate ideme v rade. Občas je čas na predbehnutie, ale stojí to veľa energie, rozdýchávam. Konečne deviata stanica, a už vidno koniec, ale príde mi nedosiahnuteľný. So zapojením všetkých síl pokračujem. Deviata a pol. Fuj, a konečne vrchná, ale niekoľkokrát som myslela na to, že sa otočím a ďalej nepôjdem. Som KO. Hore sneží a je zima. Sneh sa síce topí, ale zem ostáva mokrá a šmykľavá. Dojdem ku kráteru, nafotím, a letím dole za Filipom. Raz sa šmyknem a spadnem, potom si už dávam väčší pozor. Tí, čo išli s nami v buse, idú pomaly hore. Hľadám ho na každej stanici, a konečne ho nájdem na ôsmej a našťastie vyzerá lepšie. Uff. Aspoň, že tak. Nechal tam obsah žalúdka, asi spôsobené nevoľnosťou z výšky. Na to si dal kávičku dnu v chate, ale nenechali ho tam dlho. Na pobyt v pohodlí majú svoju mieru. Pätnásť minút. Sú drsní. Všade je dosť ľudí. Teraz už aj viacej ľudí smeruje hore. Aj veľa zostupuje dole.
Po ôsmej sme začali, o dvanástej som bola späť na ôsmej stanici, uff. Letela som dole a zajtra budem plakať kvôli stehnám. Beh dole nie je nič moc na nevytrénované nohy. Pokračujeme, ideme rýchlo, máme krátke zastávky. Len na vodu. Sneh sa zmení na dážď a kamene sú klzké. Zídeme dole, mám dosť, nevládzem. Ledva prepletám nohami. Teším sa na teplé jedlo a oddych. Fuj a ešte musíme ísť kus dohora. Au. Au. Som premočená a hladná. V reštaurácii si dáme polievku, je to záchrana a pre Filipa mám srdiečkový kameň z vrchu Fuji. Prezlečieme sa, kúpime lístok na bus, teda vymeníme rezerváciu za papierové lístky a v suchu čakáme. Vonku leje ako z krhly. Konečne sedíme v buse. Dám si paralen a zaspím. Zobudím sa v Tokiu.

 

 

vrch Fuji

Fuji so snehom

Fuji a okolie