cesty: Shinkansenmi cez celé Japonsko: Nagano

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

10. – 11. júla

Vlak je super. Všetky sedačky sú v smere jazdy, ale dajú sa vraj otáčať. Máme miesto na nohy, sklápacie podnosy a držiak na pohár. Sedíme na trojke, vedľa je dvojka. Je tam plno mužov v oblekoch. Naraňajkujeme sa. V mestečku Omyia, pri Tokiu, zase prestupujeme na ďalší shinkansen do Nagana. Je plný. Ľudia sú veselí, asi idú na dovolenky. Aj oblečení sú menej formálne. Pospávame. V Nagane chceme ísť do Monkey parku a Filip chce ísť aj do lyžiarskeho strediska. Na stanici nám pani vysvetlí, že sa to nedá prejsť za jeden deň. A dnes sa ešte vraciame do Tokia. Rozhodneme sa pre zvieratká. Batohy necháme na stanici v skrinkách a rovno kúpime lístok do Tokia na deviatu večer. Pánko na stanici inej vlakovej spoločnosti nám predá turistický balík s vlakom, busom a vstupom do parku. Máme do odchodu vlaku čas, tak sa prejdeme mestom, ale je hic a dusno. Už neprší? Plížime sa tieňmi. Ak večer budeme mať čas, tak pôjdeme k svätyni. S úľavou sa vraciame naspäť do chládku na stanici. Vo vlaku pospávame. Okolo sú kopce, sneh nevidno. Očakávania sú veľké. V Yudanake je mini stanička, vlak tam končí. Sme síce v kopcoch, ale je hic. Za stanicou majú verejné kúpele pre nohy. Namočím sa, ale voda je horúca. Nie je to osviežujúce, ale aspoň tam je tieň. Oddýchneme si a ideme na bus. Ide s nami starší americký pár a pár miestnych. Sledujeme cestu a mali by sme vystupovať na konečnej. Ale niekde pri ceste bus zastane a šofér kričí: „Monkey park“. To tu? OK, vystupujeme, len ukážeme lístok pri výstupe. Amíci sa zoberú tiež, ale odbehneme ich, niečo riešia v buse, asi nemajú celodenný pass ako my. Nevieme, kam máme ísť, nevidíme nijaké značky. Je tam rímske múzeum, ale je zatvorené. Stretneme nejakých Japoncov, vedia po anglicky, tak sa pýtame kade. Vraj je to ďaleko. Tu nás však vyhodil autobus. To je zvláštne, ako majú všetko zorganizované a toto je nejaké menej. Šlapeme pomedzi domy, sú pekné s pekne upravenými záhradami. Všetko kvitne, hlavne modré a ružové hortenzie. Nádherné. Všade vládne pokoj a ticho, nikoho nestretneme. Pod vchodom je malá reštaurácia, dáme si zmrzlinu a Amíci nás dobehnú. Po ceste a potom cestičkou cez lesík dojdeme konečne k vchodu. Máme predplatený vstup, tak nás pani len pustí ďalej. Čakáme safari, ale je to maličké. Rieka a cestička po jednej strane. Všade sa povaľujú a čistia malé, lenivé, nebojácne opice. Je ich plno. Na konci majú jazierko, v ktorom je horúca voda. V zime sa tam ohrievajú. Je tam pár ľudí a opice sa predvádzajú. Ranger na nás dozerá a zakazuje sa moc priblížiť. Má obuté dve rôzne topánky. Posedíme v tieni a ideme späť. Pri hlavnej ceste čakáme na bus, mešká chvíľu. Za nami je rieka s veľkým korytom, kvitnú v nej hortenzie. Ako burina. Celkom sme vyhladli a tak v Yudanake hľadáme jedlo, ale všetko je zavreté. Reštaurácie otvárajú až na večeru. V miestnom supermarkete kúpime občerstvenie a zjeme ho s nohami v horúcej vode. Ešte pečiatka na stanici a už sedíme vo vlaku do Nagana. Je prázdny. Spíme. Po prehodnotení situácie – sme unavení a v podstate nie je kam viac ísť – si prehodíme shinkansen do Tokia na siedmu večer. Ideme sa prejsť dva kilometre k svätyni. Je to čarovné miesto. Vedie k nemu priama ulica, s obchodmi, zeleňou a krásnymi drevenými domami. Na konci je chrám so záhradou a jazierkom s lotosmi. Všade vládne pokoj, kľud a mier. Cestou späť Filip dostane chuť na pohár miestneho vína. Je to však ťažká úloha. Nemajú, alebo ak áno, tak len celú fľašu. Som unavená, nechce sa mi viac chodiť a tak nakoniec zapadneme do podniku, kde si dáme havajské biele víno. Je sladké a chutí ako hruškový džús. Na stanicu sa vraciame v dobrej nálade a tak si ešte do vlaku kúpime minifľaštičku juhoafrického vína. Vystúpime na Ueno, prestúpime na JR a odvezieme sa na Tabatu, ale pečivo už nemajú. Cez obchod na vysvietenej ulici prejdeme na ubytko, kde nás čaká druhý batoh. Domotáme sa unavení a ulepení. Po sprche je všetko lepšie a od domáceho vyzvedáme, čo ešte treba v Tokiu vidieť. A čo stihneme? Máme ešte jeden deň. Vysvetľuje nám, že skončilo obdobie dažďov, hoci tento rok bolo dlhšie ako bežne. Áno, vonku je poriadny hic a dusno, všimli sme si. Zaspíme ako drevo. Ráno sa ťažko vstáva, ale chceme ísť ešte raz vychutnať výhľad z vládnej budovy. Chceme vidieť Fuji. Ale kým sa vymotáme, už je opar, a zas nič nevidieť. Odvezieme sa na Tokyo k záhrade s imperiálnym palácom. Je hic. Je to vlastne veľké priestranstvo s oplotenými trávnikmi a pestovanými, krásne ostrihanými, stromami. Za valom s vodou sú budovy, ktoré strážia stráže. Voda je ako polievka, plávajú v nej riasy, niečo ako rezance, korytnačky a ryby. Park obkolesujú mrakodrapy a vytvárajú efektný kontrast nového a starého. Za ochrankou v diaľke vidieť kus paláca. Urobíme si foto a vlakom sa odvezieme do Asakusy na nákupy darčekov a suvenírov. Zabudnem si v chráme vypýtať pečiatku, tak cestou naspäť vbehnem do iného. Káva nás povzbudí, ale sme uchodení. Vlakom ideme späť po veci, osviežime sa sprchou a studenou vodou. Posledný krát vezmeme Monorail a fotíme sci-fi pohľady zo zadného okna vlaku. Prestúpime na džej-árko a na Tokyu na shinkansen do Kyota. Cestou je šanca vidieť Fuji, ale zas je v oblakoch a nič nevidno. Škoda. Ani tretí pokus nič.