cesty: Shinkansenmi cez celé Japonsko: Kyoto

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

11. – 12. júla

Večer vystúpime v Kyote. Na stanici nájdeme mapku, ale všetko je len v japončine. Pani pri turniketoch nám poradí, kam ísť. Nasadneme do vlaku, ale je tam mapa metra Osaky. Nechápeme, ale na inej nájdeme aj našu zastávku. Sledujem na telefóne na mape, či ideme správne. Po pár zastávkach vystúpime na Momoyame. Na stanici nás nemá kto pustiť cez turniket, okienko je zavreté. Jedna pani z vlaku sa nás ani nepýta a zvoní na zvonček (asi jej stačil jeden pohľad). Príde nejaký pán a prihovorí sa nám po anglicky. Ukážeme mu rail pass. Zazvoní na zvonček a vysvetľuje po japonsky, o čo ide. Do mini-kamerky ukazujeme lístky. Tí na druhej strane poďakujú a pustia nás zo stanice. Na prvý krát komplikované, ale funguje. Kráčame popod ďalšie koľajnice a potom čakáme na rampe, keď prechádza metro. Vojdeme do prekrytej ulice, vychladenej z klímy z obchodov a nájdeme naše ďalšie ubytovanie. Čakajú nás papučky a milý ujo. Nevie moc po anglicky, ale ukáže nám izbu so slamenou dlážkou a tatami. Majú aj pračku a môžeme ju použiť. Hore na streche sa dá vyvesiť prádlo. Super, Filip už nemá čisté tričko. Hneď hodím do pračky a ideme von. Prejdeme sa uličkou a v supermarkete nakúpime jedlo. Zastavíme sa pri mini-stánku, asi meter krát meter, kde ujko aj s pomocníkom niečo pečie, také gule. Pýtam sa, čo to je a on sa usmeje a povie: „Octopus“. Ani nič iné po anglicky nepovie. Filip to chce ochutnať, tak si dáme zabaliť šesť guličiek. Na streche vyvesím opraté tričká a urobíme si piknik. Z kvalitne vybavenej kuchynky si požičiame riad. Vonku je stále hic, ale na streche je príjemne a pokoj. Pri dverách nás čakajú uteráky. Spíme ako zabití a ráno vstaneme neskoro, potrebovali sme si oddýchnuť. Čakajú nás raňajky a urobíme si ľadová kávu. Pobalíme sa a necháme na sedačke na chodbe batohy. Hoci sa tu nezamyká, myslím, že budú bezpečné. Ostávame v Kyote, ale ideme na iné ubytko, bližšie k centru, hoci sa mi tu páči a kľudne by som tu ostala. Vlak do Nary, kráľovského mesta, nám ide z tejto stanice. Dobiehame naň. Odvezieme sa niekoľko zastávok, keď vlakom prejde sprievodca a oznamuje, že všetci, čo idú do Nary musia prestúpiť na vlak na vedľajšej koľaji. Všetkým to s úsmevom opakuje. Fungovalo by to u nás? Starajú sa tu o zákazníkov, všetko vedia, sú ochotní vysvetliť a predísť komplikáciám. Je to super. Za chvíľu sme v Nare. Kam máme ísť? Ale všetci davovo smerujú k parku s chrámami a múzeami. Prechádzame uličkou s reštauráciami a peknými suvenírmi. Je teplo, takže hľadáme tieň pod stromami a klímu v múzeách. Všade je plno jelenčekov a sŕn. Predávajú „deer crackers“ a zvieratá sa za nimi idú potrhať, naháňajú neobratných majiteľov pochúťky. Zabávame sa na tom. Prejdeme k hlavnému chrámu so šestnásťmetrovým Budhom. Je tam plno ľudí. Vonku je voda na pitie, radi sa osviežime. Zapálime sviečky, kúpime vejár, orazím si do denníka pečiatku a vyjdeme ešte raz k vode. A koho tam nestretneme? Českú rodinku. Pokecáme.

Naspäť v meste nakúpime ďalšie darčeky a suveníry, dáme si nanuk a ideme naspäť vlakom na penzión. Milý ujko tam nie je, tak sa pobalíme a internetujeme v chlade kuchynky. Keď sa objaví, tak poďakujeme, necháme mu pohľadnicu Bratislavy a odchádzame. Dookola sa nám klania (vypoklonkováva nás) a ďakuje. My tiež. Von je hic, je úmorné ísť s batohmi pešo. Spotení si sadneme do vlaku. Odvezieme sa na hlavnú stanicu a odtiaľ ďalším vlakom, skoro rovnako ďaleko mimo centra, na druhú stranu mesta. Vystúpime na Uzumasa, zas tam nik nie je, aby nás pustil. Zazvoníme, usmejeme sa do kamery, ukážeme lístky a pustia nás. Arigatou. Prejdeme cez jedny – naše - koľajnice, potom cez ďalšie a ešte cez jedny, a už sme pri ubytovaní. Je podobné, ale ujko nie je taký milý. Izba je fajn, klíma funguje úsporne. Kúpeľňa je pekná, von, s malou hlbokou vaničkou. Kuchynka je malá a je tam iba pár vecí. Blízko chodí vlak, škoda. Ale radostne sa zbavíme batohov a ideme sa ešte prejsť do Kyota. Hoci je tma, v centre všetko svieti. Je hic a tak sa skrývame v obchoďáku. Keďže som unavená, nevydržím dlho a vraciame sa. Vlak je plný. Prvý krát zažijeme hlučnú debatu. Priopití Japonci, páni vo veku, sa bavia a smejú. A jeden mladí sa schytí a strašne na nich nakričí. Sme prekvapení reakciou. Vystúpime a tešíme sa spať. Ráno aj tak vstávame, ideme 8:23 shinkansenom do Hirošimy.