cesty: Sci-fi Tokyo/Tokio

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

4. – 7. júla
Víta nás mesto. Civilizácia. Teplo, dusno a ...zasa dážď. Vystúpime na Shinjuku. Ľudia chodia pekne oblečení. Je teplo, ženy v sukniach. My sa motáme prepotení s dvoma ruksakmi. V shoppingu pod zemou sa ešte stavíme na WC, je čisté a s zas s bidetom a ovládačom, aj papier je. Ideme do metra, prepletáme sa pomedzi davy. Úspešne sa im a oni nám vyhýbajú, všetci chodia poslušne po ľavej strane. Hľadáme náš smer, ale nevieme to nájsť. Na info nám poradia, že musíme ísť vlakom JR na Nippori a tam prestúpiť na ďalší vlak, Monorail. Ten premáva po vonku, vo výške asi tretieho-štvrtého poschodia. Pod nami je ešte cesta a niekde buď diaľnica, alebo iné vlakové koľaje. Sme trocha zmätení. Ľudia sa tu toľko neusmievajú ako v Nagoyi, či dokonca na Fuji. Prídu nám odťažití, nevšímaví, voči cudzincom, či celkovo? Alebo sa nám to len zdá? Na Akadoshogakkomae vystupujeme a v uličke je hostel. Netrafíme, ale sme niekde blízko, google nie je presný, ale podľa písomného návodu to potom rýchlo nájdeme, sme o uličku vedľa. Zas prší a ruksaky sú ťažké. Je to milá štvrť, malé domčeky, úzke uličky a veľa zelene. Okolo domov majú vysadený a obstaraný každý voľný zelený kúsok. Ak nemajú, nahrádzajú ho kvetináče. Ľudia chodia s dáždnikmi, aj na bicykloch. Dole pred hostelom je takisto plno bicyklov a kvetín. Dnu to ale vyzerá na riadny skvot. Nájdeme kuchyňu na druhom poschodí, po ružových schodoch. Pánko s pani nás milo privítajú a ukážu nám izby. Je to v rámci poschodia vymedzený priestor obitý doskami na oddelenie od druhej izby. Celú izbu tvoria postele a na stenách sú na šróbach povešané vešiaky. Dnes to prežijeme, sme unavení a nechce sa nám hľadať niečo iné. Pánko vie super po anglicky, pani niečo. Sprcha jedna nejde, druhá je zavesená na igelitových motúzoch. WC majú aj európske aj japonské – diera s krytom v zemi. Veď uvidíme a prinajhoršom sa zajtra presťahujeme ďalej. Wifi ide, síce iba v kuchyni, ale nám do izby nedosiahne. Hoci ma strašne bolia nohy, ideme sa ešte prejsť po okolí. Nájdeme podnik s červenými lampiónmi, obsluhuje staručký usmiaty ujko. Skúšame si objednať, ale na mini-obrázkoch je nerozoznateľné jedlo. Ujo nevie nič po anglicky, iba „beer“. Hehe. Tak skúšame, niečo si naobjednávame a dáme si k tomu misku ryže. Ujko sa usmieva, my sa úplne rehoceme, lebo ani ryžu nechápe. Je to vtipné. Cestou späť si kúpime jedlo na raňajky a pivo. Dáme si ho na hosteli. Kecáme s domácimi, majú tam párty. Ponúknu nám saké. My im pohľadnicu, aby vedeli, odkiaľ sme. Tak nás začnú volať „Bratislava“.
Konečne sa snáď vyspíme. Áno. Na druhý deň vstanem o jedenástej. Dáme si v kuchyni raňajky a dostanem k nim rybičky, zapražené vo vajci. Je to zvláštne, ale zjem to. Filip radšej ani neochutná. Nechá ma sa vytrápiť. Ideme do mesta a hoci neprší, berieme si dáždnik, ktorých majú všade plno, taký ten igelitový, priesvitný. Ideme pešo až na Ueno. Je tam park s múzeom. Dáme si zmrzlinu a začne pršať. V múzeu majú zbierky japonského umenia. Obdivujeme a motáme sa dokonalými inštaláciami. Pred vchodom sú odkladače na dáždniky. Júl a august je obdobie dažďov, asi sú dosť potrebné. To sme si teda vybrali. Prejdeme cez pagody a svätyne. Väčšinou ideme po rovine, občas hore alebo dole, ja však nemôžem chodiť hlavne dole schodmi. Filip sa mi smeje. Mám brutálnu svalovicu z behu z Fuji, tak ako po polmaratóne. Fuj. Aj cesta mierne dole kopcom je utrpenie. Mierime do Asakusy. Cestou si dáme jedlo, menu, polievku, nudle a šalát. Polievka je hnusná, ale druhé sa dá zjesť. Všetko paličkami. Nájdeme obchodík so suvenírmi, keramikou a inými vecami. Hneď by som si pár vecí vybrala. Prejdeme k veľkej svätyni, na dohľad je Tokyo Skytree. Veža má 634 metrov, je to druhá najvyššia stavba na svete. Nájdeme aj Kappabashi, kde je festival. To máme tip od domáceho. Ulica je vyzdobená, je tam plno ľudí. Nezvyklo jedia a pijú alkohol na ulici, a sú hluční. Policajti na každej križovatke stoja a púšťajú ľudí, napriek tomu, že semafory fungujú. Stretneme českú rodinku a smejeme sa náhode. Stihneme ešte rozriedenú whisky so sódou, pretože je neskoro a ulice sa vyprázdňujú a upratujú. Kým dojdeme na koniec, po festivale neostane ani stopa. Už po tme ideme do Akihabary – Electric City. Sme dosť uchodení a unavení. Víta nás plno svetla a ľudí, všetko bliká. Ulice sú plné, takisto obchody s hrami, telefónmi, mangami, elektronikou a v podstate s hocičím. Je to bývalý čierny trh. Dievčatá poobliekané v sukničkách a čipkách, podkolienkach, vyčesané, aj s farebnými parochňami, podľa vzoru známych postavičiek, sa na každom rohu usmievajú a ponúkajú letáky. Majú na sebe ruksaky v tvare pikachu, pandy, Snoopyho alebo iného zvieraťa. Všetky vyzerajú na pätnásť. Infantilné a ženské zároveň. Prejdeme ďalej na vlak, je úplná tma, stmieva sa skoro, okolo siedmej večer, ale máme pocit bezpečia. Je to príjemné. Vôbec nemáme strach, že by sa nám niečo mohlo stať, alebo nás niekto okradol. Ľudia sa usmievajú, síce akoby sa na nikoho nepozerali, nikam sa neponáhľajú a sú úctiví. Vlakom sa odvezieme na Nishinippori. Cestou si kúpime jedlo a ideme spať. Nikam sa nesťahujeme, je to dobrá lokalita, aj keď to ubytko je celkom, ehm, netradičné (dajme tomu). Domáci sú milí a je tam plno turistov, všetky možné národnosti, z Európy, Ázie, Ameriky...
Ráno zasa vstanem neskoro. Filip pozeral s domácim finále ženského futbalu. Japonsko verzus USA. Prehrávali hneď od začiatku o štyri góly a potom to už nedobehli. Dáme si raňajky a prejdeme na stanicu Tabata. Kúpime si koláčik v pekárničke a odvezieme sa na Shinjuku, tam kde sme v Tokiu začali. Je to obchodné centrum v okolí mrakodrapov, s čulým ruchom. Vybavíme si rail pass, a rovno aj kupujeme lístky. Pani z nás nechápe. Vaša cesta bude trvať pätnásť hodín. Tri prestupy zo Sappora. OK, pridajte ešte Asahikawu. Odtiaľ až do Nagana. Chechce sa nám, ale vysvetlí nám cestu a prestupy. Hurá, shinkansen! Vonku zasa prší, máme však z hostela požičané dáždniky. Chceme si konečne po čase dopriať teplú kávu niekde v podniku. Dnes sa to hodí. Je drahá ako celé jedlo, ale teda, dáme si. Majú pred dverami odkladátko na dáždniky, ale je plné, tak ich necháme len opreté pri dverách. Káva nie je nič moc, ale bolo fajn posedieť dnu. Znova potrebujeme zameniť peniaze a tak zastaneme pred bankou. Pred ňou taká vec na dáždniky. Filip to najprv strčí do zlého otvoru, potom sa mu ten sáčok nenatiahne poriadne. Strašne sa začneme smiať, hoci sa pani zdnuka na nás pozerá. Trvá nám asi sedem minút, kým oba dáždniky obalíme do igelitu a vrhneme sa dnu. Ja sa však nemôžem prestať smiať. Ona nám s profi tvárou odvetí, že o kus ďalej je zmenáreň. Tak odbaľujeme a v zmenárni znova balíme dáždniky, hehe. Druhý pokus je však neporovnateľne lepší. Aj rýchlejší. Neďaleko vo vládnej budove je observatórium, tak prejdeme nekonečnými podchodmi a necháme sa vyviezť hore na štyridsiate piate poschodie do dvesto dva metrov. Výhľad je úžasný, ale je zamračené a Fuji nevidno, škoda. Ideme do severnej aj do južnej veže. Mesto je obrovské, ale pôsobí pohostinne a vyzerá tak upravene. Veľa zelene, čisté ulice... Cez park poniže prejdeme k Meiji Jingu a zas leje. Park je tmavý, tajomný, nie je tam skoro nik, ale pri svätyni je plno. Konečne vyzbierame prvú pečiatku. Zatiaľ iba do knižky, lebo som zabudla zápisník. Je to čarovné miesto. Pomaly, v daždi, ale teple, (mám šlapky na nohách) pokračujeme smerom na Shibuyu, na najväčšiu križovatku. Ulice sú preplnené, takisto obchody s oblečením, technikou aj reštaurácie. Hľadáme, čo zjeme a kam si sadneme. Je to ťažké. Filip chce hambáč, ja zeleninu a misku ryže. Chalan v podniku hovorí perfektnou angličtinou a hoci nemajú v ponuke bezmäsité jedlá, opýtam sa a kuchár súhlasí. Je to chutné. Najeme sa z toho obaja (Filip mal už medzitým svoj hamburger). Dáme si aj čapované pivo Asahi. Prejdeme cez maxi-križovatku, potom ju z druhého poschodia obchodného domu fotíme. Na červenú všetky autá zastanú a ľudia sa valia krížom-krážom všetkými smermi cez cestu. Poslední dobiehajú na červenú, autá trúbia. S dáždnikmi sa až zázrakom všetci bez akéhokoľvek problému navzájom vyhnú. Netrvá to ani minútu. A zasa tam na červenej čaká plno ľudí. Odkiaľ? Ale vlastne všade je plno ľudí a nie sme na to zvyknutí. Je to únavné. Všetci niekam smerujú, jedni tam, ostatní naopak. Síce sa neponáhľajú a vždy sa nejako obídu. Stačí nám civilizácie, davov aj hluku. Vyšťavení sa plazíme domov na Tabatu. Tam v našej pekárni si kúpime raňajky a koláčik na večeru. Mňam. Ďalej sa motáme uličkami smerom k ubytovaniu a v spleti nájdeme vysvietenú rovnú ulicu s obchodíkmi a ľuďmi na bicykloch aj pešo. Čarovné miesto, prívetivé. O ôsmej večer, za tmy, je tam super atmosféra. Nakúpime, niekto nám spred vchodu supermarketu vezme dáždnik, ale nechá na rovnakom mieste iný. Tak si ho vezmeme, je lepší. Berieme to ako omyl, nie krádež. Inak si ľudia nechávajú veci v nosičoch na bicykloch, len tak, ani bicykle nezamykajú. Super, ako v sci-fi príbehu. Večer si dáme juhoafrické víno s domácim, za čo si vyslúžime jeho nekonečný úsmev a ochotu. Zajtra letíme do Sappora a pozeráme, čo by sme na Hokkaidó mohli vidieť. Prebalíme veci do jedného ruksaka, jeden tu nechávame a vrátime sa poň potom. Pri tom nájdem svoj stratený prsteň z Titicaca. Uff. Aha. Úha.
V noci zase začne liať a dážď bubnuje na strechu, čo ma o piatej prebudí a potom z vedľajšej izby Francúz začne svoju nekonečnú vetu a už nemôžem zaspať. Nadránom ešte na chvíľu zaspím, ale už vstávame. Mám ešte stále svalovicu z Fuji, pomaly však ustupuje a dnes je to konečne výrazne lepšie. Odovzdáme domácim druhú batožinu, vypraceme izbu, dáme si raňajky a pešo ideme na Nishinippori, kde vezmeme vlak na letisko. Ideme dlho aj mimo mesto. Nakoniec sme tam už iba my dvaja a domáci. Všetko hlásia iba v japončine. Hm, uvidíme, ale zastávku pred letiskom oznámia v angličtine, na čo sa spoliehame. Predsa nebudú pliesť turistov názvami zastávok, kde by aj tak nechceli vystúpiť. Odkráčame niekoľko kilometrov na terminál tri a odložíme batožinu. Objavíme zmenáreň s dobrým kurzom, tak zameníme peniaze. Kúpime si obentó – jedlo v krabičke a pohostíme sa. V lietadle zaspím a zobudím sa až nad Hokkaidó.