cesty: Hornaté Hokkaidó

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

7. - 10. júla

Pristaneme, vystúpime z lietadla, vezmeme si batožinu. Všetko funguje, všetko je načas. Busom sa odvezieme do centra Sappora a o uličku ďalej od ubytovania vystúpime. Je chladno, na rozdiel od Tokia, a jemne popŕcha. Hokkaidó je ostrov na severe a má inú klímu ako zvyšok Japonska, nie je tu ani obdobie dažďov. Zato je tu o dosť chladnejšie. Sme v tričkách, ale na ubytko to už vydržíme. Prejdeme okolo pohybujúceho sa štvormetrového kraba na reštaurácii a guest lodge rýchlo nájdeme. Je to malý samostatný domček medzi vysokými budovami. Dekorácie sú z pňov a vyrezávaného dreva – dvere, obrazy, úchytky na dverách a iné detaily, a všade sa objavuje hnedý medveď v rôznych tvaroch a veľkostiach. Dole je bar, na poschodí izby. Máme spoločnú s ďalšími štyrmi ľuďmi, na osmičke, ale na prespanie to stačí. Je to čisté a voňavé. Každá posteľ má záves. Kúpeľne aj WC sú krásne. Naobliekame sa (v postate si oblečieme väčšinu toho, čo máme) a ideme do mesta. Ponáhľame sa do múzea piva, ktoré o chvíľu zatvárajú. V meste je plno mladých ľudí. Obchody sú otvorené. Kľučkujeme cez pravouhlé uličky. Na chvíľu sa zastavíme pri vyhliadkovej veži. V múzeu preletíme expozíciu a dáme si ochutnávku. Známe Sapporo pivo. Nakúpime suveníry a čokoládu, keďže dnes je deň čokolády. A už zatvárajú, sme poslední. Vychádzame a všetky dáždniky sú zbalené, čo sa stalo s našim? Pani beží dozadu a donesie nám nejaký dáždnik. Myslela som, že tam odložili náš, ale je iný. Tento krát je to výmena za horšie. Karma nás dobehla. Najeme sa v susednom obchoďáku, ja pizzu a Filip nudle. Prejdeme pár obchodov, ale nič si nekúpime a už po tme ideme naspäť. Zastavíme sa vo vyhliadkovej veži. Je z nej super výhľad na mesto a skokanský mostík, priamo cez dlhý zelený park Odori, hore na kopci. Je to pamiatka na olympiádu. Filip sa k nemu chce ísť zajtra prejsť. Na ubytku je party. Japonci a ich kamaráti, a aj pár turistov sa pridá. Sedia dole v bare a sú dosť hluční, ale aj tak zaspím hneď. Ráno vstávame na vlak do Asahikawy a Filip chce stihnúť mostík za mestom.

Ráno je však všade prázdno. Vstávame oddýchnutí. Zbalení necháme veci dole pri bare a zaplatíme akejsi pomocnici, ktorá sa nám prihovorí. Ideme sa prejsť do mesta. V 7eleven si doprajeme bohaté raňajky, pečivo, džús a kávičku, a ideme smerom k mostíku. Busov však chodí málo, a keďže sme sa zdržali raňajkami, tak sa výletu vzdáme. Vraciame sa späť metrom, už sa vyznáme. Podľa mapky si kúpime správny lístok. Každá zastávka má svoju cenu. Z ubytovania si vezmeme veci a ideme na stanicu pešo. Vlak je drahý a ten lacnejší ide až o hodinu. Tak vezmeme bus. Bežíme na nástupište, na ktoré? Rukami nohami vysvetľujeme. Potom ďalšia úloha, ako si máme kúpiť lístky? Aha, zas v automate. Nahádžeme drobné a papierové, a vypadnú lístky. Máme ešte pár minút a Filip potrebuje koláčik. Autobus už prišiel a jeho nikde. Nakladám batožinu a konečne doletí. Autobus je obyčajný, ale prázdny, sadneme si za seba, aby sme mali pohodlie. Pohneme sa a ja hneď zaspím. Zobudím sa až v Asahikawe. Vítajú nás pravouhlé ulice na totálnej rovine, v diaľke vytŕčajú kopce. Vyhodia nás niekde v uličke, my však musíme na vlakovú stanicu, odtiaľ ide bus do Sounkya. Je to o ulicu ďalej, pani nám ukáže na mapke. Vyjdeme pred stanicu a ja idem jedným smerom, Filip druhým. Hehe. Nakoniec to nájdeme jednoducho, je to pri obchoďáku. Stanica je veľká, prechádzame a na konci je autobusové nástupište. Spýtame sa, áno, ide odtiaľto. Dojde bus, ale nie je to náš. Šofér nám ukazuje, aby sme nenastupovali. Porovnávaním písma nájdem, že náš ide o štyridsať minút. Ideme si teda ešte kúpiť jedlo a vrátime sa na zastávku. Máme ešte chvíľu, ale nemáme lístky. Bežím sa na info spýtať, či si máme niekde v automate kúpiť lístky. Pani je milá, a hoci vie po anglicky, je taká pomalá, že jej trvá dlho, kým okrem úsmevov a vypytovania sa odkiaľ som, odpovedá. Už vidím za oknom autobus. Ukazuje mi, že odtiaľ, kde stojí Filip, ide bus. Áno, už tam stojí. Aha, ups. Šup šup, šťastnú cestu a lístky kúpite v buse. OK. Dobehnem, nastupujeme poslední. Všetci si berú nejaké lístočky, nastupuje sa poslednými-druhými dverami. Filip si vezme, ja nie. Na obrazovke sa ukazujú čísla a stále pribúdajú, a menia sa. Vezmem si lístoček aj ja. Ľudia vystupujú prednými dverami a platia priamo šoférovi. Ako vedia koľko? My máme info papier, tak podľa toho vieme, koľko budeme platiť. Ideme smerom von z centra a stojíme na každej ulici. Trvá to dlho. Potom ideme cez krajinu s domčekmi a mokrými ryžovými políčkami. V diaľke sú kopce, pomaly sa približujú. Vedľa ide vlak. My sa trkoceme pomaličky za modrým autom. Jaj, trvá to. Dojdeme do Kamikawy a stojíme pri vlakovej stanici. Aha, nemohli by sme ísť späť vlakom, bude to rýchlejšie a zadarmo (OK, na rail pass). Musíme pozrieť časy a možno ušetríme, od zajtra máme platné JR pasy, ak odtiaľto ide džej-árko. Po dvoch hodinách sme v kopcoch a autobus zastaví na konečnej. Sme v dedinke Sounkyo. Na info sa pýtame na hotel, na mapke je v jednom dome (je to len jedna ulica, hehe), ale pani nám zakrúžkuje druhý. Prekročíme rieku a hľadáme podľa mapy. Nikde nič v písmenách, ktorým rozumieme. Uff. Motáme sa. Nájdeme obchod, ale nie hotel, ani značku. Vrátime sa pred budovou, čo by to mohla byť. Stoja tam dvaja Japonci, pozdravíme a spýtame sa na názov hotela. Ukážu rukou a o jeden dom vyššie. Mapa neklamala. Vojdeme. Musíme sa prezuť do červených kožených papučiek. Stará japonská pani na recepcii je na prvý pohľad úžasná. Ani slovo po anglicky. Hovorí na nás po japonsky. Nechápeme. My po anglicky. Tvári sa akoby odpovedala. Nejak to dohodneme, potom niečo ukazuje rukami, my že čo? Ona to isté. Uff. Vyjde von, rozhadzuje rukami a povie: „Hot spring“. Aha, ok, ale načo dve? Aha, jedno ženské a druhé mužské, použijem svoje nakreslené slová z Markétinho denníka. Ukáže nám izbu a nechá nás. Tatami!!! Nemáme ale dobrú zástrčku, majú dva druhy. Aha. Ups, Filip nevrátil tú požičanú v Sappore. Tak máme. Vybalíme a ideme sa von prejsť. V turistickom centre sa popýtame na turistické trasy. Dnes ešte zvládneme vodopád Momiji, zajtra vyskúšame vyšlapať na Mount Kurodake, vysoký 1984 metrov. Je síce chladno, ale príjemne, a hlavne neprší. Dedinka ani nie je dedinka. Je tu len stanička s poštou, jedna ulica s verejnými kúpeľmi, oddelenými, samozrejme, pár hotelov, turistické centrum a lanovka. Wifi nemáme na hoteli, ale na oboch týchto miestach je. Prejdeme popri dvoch hoteloch a jednom hosteli, a sme konečne v lese. Cestičkou s hadom (odvtedy čumíme pod nohy), hmyzom a pavúkmi prejdeme k vodopádu. Burácajúca riava padá dolu pomedzi skaly. Wow. Ani sa nepočujeme. Stretneme japonskú rodinku, inak nikoho. Cestou späť narazíme na srnky. Stoja síce obďaleč, ale neboja sa, dá sa k nim potichu priblížiť. Stavíme sa na lanovke, prvá ide do 1300 m n. m. a potom ďalší vlek do 1520 m n. m. Miesto večere ideme na nákup do supermarketu pri hlavnej ceste. Je tam plno a obchod je vybrakovaný. Z toho, čo ostalo, nakúpime plno jedla a pitia a tak sme v lotérii. Vylosujem dve kartičky, jedna nič a na druhej vyhráme kávový puding. Cestou na hotel ma rozbolí noha. Svalovica ako-tak prestala, tak teraz chodidlo? Na izbe na stolíku a slamenej rohožke si rozbalíme hody. Máme vodovar, urobíme si zelený čajík – vodu síce uvarím, vrie dokonca niekoľko krát, ale potom fakt neviem, čo mám stlačiť, aby sa vyliala do čajníka. Náhodou, alebo možno omylom, to po niekoľkých minútach zvládnem. Jaj, tie japonské nápisy. Sushi, zmrzlina, brownie. Mňam. A potom sa poberieme do kúpeľov. Je tam hic, asi 50 stupňová voda. Vyparím sa. Je to príjemné. Ženy sa tam mydlia a čistia a potom len omočia v horúcej vode a odchádzajú. Neviem, čo mám robiť, na konci som tam sama, ale mám dosť. Chcem studenú sprchu, ale ide len vlažná. Je mi na omdlenie. Asi som to prehnala. Fakt je tam teplo. Vyjdem von na recepciu do chladu a chvíľu s Filipom posedíme. Vyvezieme sa výťahom hore a ľahneme na tatami. Zvon počuť rieku, hučí. Nakoniec predsa len zatiahnem okno, aby som zaspala.

Ráno sa nám nechce vstať. Horský vzduch a únava robia svoje. U nás je jedna hodina v noci. Zbalíme sa a ideme dole vysvetliť pani, že chceme na hoteli nechať batožinu, zatiaľ čo pôjdeme na túru. O tretej sa vrátime a busom pôjdeme do Kamikawy. Niekoľko pokusov a vystrčeným palcom si potvrdíme. Batohy skryjeme na recepcii za gauč. Asi to nie je úplne bežné. Ale už na nás nepozerá tak nevraživo. V športovom sa vydáme na výstup. Najprv netrafíme na cestičku. Na druhý pokus strmo hore cez les sa začne výstup. Hore a hore. Po čase prídeme na čistinku. Les je podobný nášmu. Listnaté stromy, lopúchy, paprade. Má to trvať dve a pol hodiny k prvej lanovke. Nikoho na cestičke nestretneme, asi sú všetci pohodlní. Počujeme lanovku, zdá sa nám, že je niekde naokolo. Výhľady sú krásne, slnko svieti a je teplo. Stúpame hore serpentínami. Zákruty nekončia, ďalšia a ďalšia. Konečne skratkou vybehneme k lanovke, je tam dosť ľudí. Pozbierame pečiatky a cez kvetinovú záhradu pokračujeme ďalej, tento krát vezmeme vlek. Ide asi meter nad zemou, a ani moc nestúpame, iba záver ide strmo dohora. Kývame a zdravíme sa (kó-ničivá) s ľuďmi, čo idú lanovkou dole. Hehe. Vystupujeme a ideme ďalej pešo serpentínami s kamenitými schodmi a občasnými snehovými závejmi. Stretávame plno ľudí a všetkých zdravíme (skúšame rôzne prízvuky a výslovnosť). Za dve a pol hodiny vyšlapeme až úplne na vrchol. Krásne. Krásny výhľad na zasnežene zelené kopce a Mount Asahikade. Podľa neho dostalo meno známe pivo Asahi. Je tam teplo. Filip chodí bez trička a Japonci sa smejú. Smerom dole je to fajn, ale potom cez druhú lanovku je to mokré a šmykľavé. Šetrím si stehná. Ideme opatrne. Na lanovke doplníme tekutiny a ideme na poslednú zalesnenú časť. Jeden Japonec ide tiež. Všetci ostatní sa zvezú lanovkou. Koniec je drsný a šmykľavý, ale v poriadku a bez úrazu zídeme na cestu. Na hoteli sa opláchneme, ale pani sa už na nás usmieva, asi sme prešli skúškou. Poďakujeme sa a prezlečení ideme na internet, poslať babke pohľadnicu a na bus. Už to ovládame, zoberieme si lístoček a sledujeme čísla na obrazovke, označujú, koľko sa z ktorej zastávky platí. Podľa toho ľudia vedia. V Kamikawe sme o 16:10 a vlak ide za chvíľu. S rail passmi dostaneme lístok s miestenkou bez platenia. Do odchodu máme ešte čas, tak si v miestnom obchode kúpime jedlo do vlaku (obentó – japonská klasika). Na nástupišti je presne vyznačené, kde dojde vlak a kde máme stáť, aby sme nastúpili rovno do správneho kupé. Stojíme v rade, vlak presne zastane a my sporiadane nastupujeme. Vlak je trocha retro, ale ide rýchlo. V Asahikawe máme do večera čas, tak prebehneme mestom. Kúpim si sukňu, akú som videla na Japonkách v meste, panda prívesok a iné suveníry. Dáme si kávu a kúpime jedlo. Vlak do Sappora je novší, je tam veľa miesta na nohy a sklápacia tácka na obentó. V Sappore chce Filip odbehnúť do GAP-u, ktorý sme videli z vlaku, ale úplne sa stratí a obchod nenájde. Zázrakom nájde mňa s batohmi. Je pred nami celonočná cesta vlakom. Sedíme prví v rade, nemáme lehátka, lebo v pánskom oddelení boli vypredané a chceli sme sedieť spolu. Všetci si ale sklopia sedačky a tak je to celkom pohodlné. Klíma ide, aj keď v noci je mi potom chladno a vzduch je aj tak vydýchaný. Ľudia vybalia obentó a potom sa ukladajú spať. Vlak stíchne. Jediné, čo je hnusné, je WC. Špinavé a smradľavé (ako u nás). Ideme cez krajinu, sledujem náš pohyb na mape. Zaspím a prebudím sa za svitania, okolo štvrtej ráno a akurát prechádzame okolo mora, zore na východe je ružové, vidieť ostrovčeky rozhádzane vo vode. Zobudím Filipa. Fotíme a zas sme v tuneli. Čakám, kým z neho vyjdeme a medzitým zaspím (tunel má 54 km a je 240 metrov pod hladinou mora, spája Hokkaidó a Honšú, nečudo, že som sa nedočkala). Zobudím sa už vo vnútrozemí. Za chvíľu vystupujeme, je niečo po piatej ráno. Trocha meškáme a na prestup máme päť minút. Bežíme, ale našťastie vlak čaká a nie sme jediní. Po piatich minútach vo vlaku znova vystupujeme, ideme z Aomori len jednu zastávku na stanicu shinkansenov v Shinaomori (zatiaľ chodia iba po Honšú a Kjúšú, ale sú naplánované aj na Hokkaidó a cez tunel). Sme rozospatí, kúpime si pitie a jedlo a už ideme. Rýchlo a pohodlne. Smerom na juh.