cesty: Shinkansenmi cez celé Japonsko: Kyoto – Hirošima

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

13. – 14. júla

Vstaneme a v chaose si Filip zabudne svoj samurajský uteráčik na japonské vlhké teplo, ja pero. Vlaky do mesta chodia približne každých pätnásť minút, ale náš mešká. Prvý krát. Ľudia stoja v dvojradoch pri vyznačených dverách. Pokojne, nik nenadáva (nahlas). Vlak konečne príde a my ledva stíhame shinkansen. V dave vystúpime na hlavnej stanici a snažíme sa presunúť správnym smerom. Nie je tam chaos. Všetci pekne sporiadane idú. Nik sa nepredbieha. Pokojne všetci stoja, čakajú a hýbu sa. Narýchlo si ešte kúpime raňajky a za pätnásť minút sme v Osake. Potom ešte hodinku, kým prídeme do Hirošimy. Je zatiahnuté a popŕcha. Ideme rovno na vlak do Miyajimaguchi. Čakáme na stanici a všimneme si malé japonské dievčatká, zlaté, asi šesť a štvorročné. Tancujú, spievajú, potichu sa bavia s mamou a babkou (aspoň tak sme ich nazvali). Obďaleč je indická rodinka s dvoma chlapcami približne v rovnakom veku. Zhodou okolností si sadnú pred a vedľa nás. Menší indický chlapec sa usmieva na Japonku, čo stojí nad ním, ale keď ona na ďalšej stanici vystúpi, hrozne sa nudí a začne štuchať do brata. Hádajú sa a kričia. Mama im nič nepovie a otec pozerá do okna. Iba keď je už kríza a malý ide vyskočiť z kože, tak ho drží za nohu, stojaceho na sedačke. Medzitým si dievčatká v kľude sedia a (povedala by som, až nechápavo) hľadia na vyvádzajúcich chlapcov. Mladšia si ráta na prstoch a recituje básničky a spadne jej klobúk. Staršia zoskočí zo sedačky a bez všetkého jej ho milo podá. Rozdiely v správaní sú astronomické (a nielen detí). Sme otrávení z hlučných indických (síce zlatých) chlapcov a konečne vystupujeme. Celý dav ide zo stanice rovno na loď. Tam v daždi a vetre čakáme a preplavíme sa cez kúsok mora na ostrov Itsukushima do dedinky Miyajimacho. Je chladno. Mám aspoň svetrík. Keď vystúpime, hľadáme niečo na jedenie. Prejdeme sa uličkami a v jednej reštaurácii sa zastavíme. Majú okonomiyaky, nevieme, čo to je, ale obrázok vyzerá dobre. Obsluhuje nás stará pani bez slova po anglicky a jedlo pripravujú rovno v podniku pred našimi očami dvaja muži, starší a mladší, asi syn. Jeden jedlo načne, druhý dorobí. Je to chutné a je toho veľa. Mňam. Pochutíme si a keď vyjdeme von, prestane pršať. Všade ponúkajú špeciálne domáce koláčiky. Vyzerajú super. Vyberieme si čokoládový. Chutí otrasne, cesto je bez chuti a plnka, vraj čokoládová, je nejaká divná, bez chuti a ani sladká nie je. Prejdeme sa k The Great Torii, bráne, ktorá je za prílivu zatopená, ale teraz je odliv a dá sa ísť až úplne k nej. Je to symbol Miyajimy a je na každej fotke. Ideme ďalej za kultúrou, vynecháme svätyňu, že tam pôjdeme cestou späť. Vynecháme akvárium, už sme boli v Nagoyi. Prejdeme parkom s jelenčekmi, v stromoch je plno cikád, či nejakého hmyzu, čo vydáva strašne hlasné zvuky. Je to až nepríjemné. Sú tu vraj aj hady a tak Filip nechce nikam ísť. Lanovka je zatvorená. Obídeme hlavnú svätyňu, ideme na inú, na kopci s výhľadom pri päťstupňovej pagode. Posedíme na dlážke, chodí sa tam naboso. Obrovské kusy driev sú úplne vyleštené, časom. Zas ten pocit pokoja a kľudu. Vraciame sa loďkou a vlakom do Hirošimy. Uvoľníme miesto pani s taškami, tá sa na nás usmeje a poďakuje. Ešte pri vystupovaní z vlaku kývne hlavou. Vedľa sedí ujko s rúškou, cpe sa liekmi a obliepa si leukoplastom prsty. Ten istý ženský hlas ako aj v iných mestách Japonska hlási stanice aj v angličtine. A za každým oznamom ďakuje (iba v Japonsku).

Vystúpime v Hirošime a hľadáme infocentrum, ale nikde nie je. Stanicu prerábajú. Na JR centre sa pýtame, ujko nám vysvetlí, že nejaký „underground“ a „passage“. Tak si z toho vyvodíme, že tadiaľ asi máme ísť. Nájdeme infocentrum s pani, čo vie po anglicky. Super. Máte JR passy? Super! Tak to môžete zadarmo zobrať „Sightseeing bus“ a previezť sa mestom. Ide okolo všetkých hlavných pamiatok. Za pár minút odchádza z miesta, na druhej strane pasáže. Chcete mapu? V španielčine? Nie, v angličtine! A prečo nie v španielčine? A máte v slovenčine? Lebo my sme zo Slovenska. Hehe. Aha! Tak to nemáme. Naspäť ideme cez vlakovú stanicu, lebo si myslíme, že tým ušetríme čas, ale nakoniec to asi nebola skratka. Nevadí. Autobus stihneme a hneď pri Hirošima hrade vystúpime. Je to záhrada obohnaná vodným valom. V jednom rohu je replika hradu. Dnu je múzeum plné pamiatok a histórie. Pozrieme si drsné výboje pred šestnástym storočím. Majú aj niekoľko pečiatok. Z veže je výhľad na celé mesto. Dáme si ľadovú kávu z automatu a vychutnáme si ho. Už dolu na ulici, pri čakaní na autobus, sa porozprávame s brazílskym párikom sedemdesiatnikov, ktorí cestujú mesiac po Japonsku. Wow. My iba niečo cez dva týždne. Spolu sa busom odvezieme ďalej k dómu. Je to jediná zachovaná budova v stave ako ostala po výbuchu v štyridsiatom piatom. Cez park s pamätníkom prejdeme k múzeu, ale dnu nás už nepustia. Škoda. Naspäť na stanicu idem busom cez celé mesto a zápchy. Aspoň mám čas sa pozerať. Je to sympatické mesto. Do shinkansenu kúpim sushi a pivo a ceruzku na lúštenie krížoviek. V Osake prestupujeme na Thunderbird 45, ktorý je len vlak, vôbec nie shinkansen. Sme za dvadsaťdva minút v Kyote. Prestúpime a ďalším vlakom dojdeme na ubytko: tatami čaká a sprcha volá.

Ďalší deň sa zbalíme a putujeme na tretie ubytko v Kyote. Na ďalšiu noc nemali voľné a my sme sa rozhodli ostať. Teraz už bývame naozaj v centre. Je to 15 minút chôdze od hlavnej stanice. Je to s ruksakmi hrozné. Zas je von teplo a dusno. Dojdeme spotení a trocha zbytočne po uličkách hľadáme hostel. Je ukrytý v hneď v prvej. Nemôžeme sa ešte ubytovať, ale môžeme nechať veci. Oni nám ich zanesú do izby. OK. Prezlečieme sa a konečne ideme do mesta cez deň. Na Kyoto sa teším, záhrady a kultúra. Najprv ideme vlakom do bambusového hája. Je tam pekne, ale aj plno ľudí. V jednej záhrade majú v kýblikoch plno krásnych ružových lotosov. Úžasné. Prejdeme k rieke, je tam príjemný podnik. Dáme si osviežujúce pivo a v horúčave pokračujeme späť na stanicu. Ideme do centra. Prejdeme hrad, svätyne a cez kávu dojdeme ku kráľovskému palácu s obrovskou záhradou. Dá sa pozrieť do už neobývaných domov, záhrady sú trocha zanedbané a do paláca sa nedá ísť bez sprievodcu, a najbližší termín je až zajtra. Chcem aspoň pečiatku, ale vraj nič nemajú, tak mi pani v infocentre urobí obrázok kombináciou všelijakých pečiatok. Arigatou. Chcem vidieť ešte jednu svätyňu, pri múzeu umenia, ale všetko je už pozatvárané. Nájdeme obchod so suvenírmi, posedíme tam v chládku. Cez mesto dojdeme k rieke a ulici s reštauráciami, ktoré majú terasy ponad rieku. Je dúha. Všade posedávajú ľudia. Dievčatá v kimonách sa nechávajú fotiť s turistami. Mladí si močia nohy vo vode, aj my sa pridáme. Pokračujeme naspäť na ubytko, potrebujeme sa ubytovať. Ale cesta je dlhá. Kráčame a kráčame. Konečne za tmy, popri ďalšej svätyni je naša ulička a ubytko. Uff. Mám dosť. Ja už nikam nejdem dnes. Veci máme na izbe, tatami a máme aj vlastné WC a extra malú izbičku. Klíma ide, lebo je naozaj vlhko a dusno. Dáme sa dokopy a oddýchnutí sa ideme najesť do mesta. Obídeme pár ulíc, ale je ťažko si niečo vybrať, nerozumieme tomu a bojíme sa, že nebudú hovoriť po anglicky. Nakoniec (alebo je to skôr posledná možnosť) je jeden sympatický podnik. Je tam dosť ľudí, posedávajú a smejú sa. Ideme! Sedíme na bare a majú aj anglické menu. Tak si niečo vyberieme. Filip si dá nejaké kurča. Ja som si myslela, že grilovanú zeleninu, ale donesú mipohárik s čerstvou mrkvičkou a ešte pár kúskami inej zeleniny. Tak si doobjednám „rice ball“, čo je vlastne náš známy trojuholník ryže v riase s plnkou. Mám lososovú. Mňam. Lepšiu ryžu som ešte nejedla. Je to chutné a čerstvé, nedá sa to ani porovnať s tým už pripraveným z obchodu. Mňam. Najeme sa, nie prejeme a ideme spať. Snívam o tej chuti ryže. Ách.