Wannagoback Nórsko

 28. – 31. 1 . 2016

Boli sme na víkend v Bergene. Ešte som v severných krajinách nebola, tak som bola zvedavá.

Letíme z Prahy. V štvrtok doobedu ideme zo železničnej stanice autobusom na letisko. Vybavíme letenky – dokonca po rokoch dostaneme otázku, že či chceme sedačku pri okne. Odovzdáme batožiny, dopijeme vodu a nastupujeme do lietadla. Norwegian. Žiadne natlačené sedačky, dosť miesta na nohy, wi-fi počas letu. Stewardi, teda hlavne chalani, sú sympatickí, usmiati, pekne oblečení (žiadne tmavomodré zástery). Po dvoch hodinách letu vystupujeme na malom letisku naozaj hladní. Počkáme si na batožinu a v stánku si dáme zapečenú bagetku. Prvá pomoc.

Ideme hľadať bus smerom do mesta. Na info zistíme, že ide iba drahý flybus, ktorý stojí rovno pred letiskom. Kartou kúpime spiatočné lístky a hneď pri dverách sa nás chalani peknou angličtinou pýtajú, kde vystupujeme, kde máme hotel. Aby sme správne vystúpili. Ale už to vieme od slečny z infocentra. Vezieme sa, šofér nás privíta v autobuse a vysvetľuje, kam ideme a kde budeme stáť. Po nórsky aj po anglicky. Autobusom ideme cez tunely, lebo okolitá krajina je kopcovitá a za dvadsať minút sme na autobusovej stanici v Bergene, my však sedíme, odvezieme sa ešte jednu zastávku. Šofér otvorí dvere, ľudia si vyberú veci a ide sa ďalej.

Na ďalšej zastávke, pri jazere, vystupujeme. Hotel máme o ulicu nižšie a skoro na konci, smerom k moru. A kde máme čakať na autobus naspäť a ako často chodí? Hneď tam a každých desať minút odpovie šofér s úsmevom príjemnou angličtinou.

Kráčame. Jemne popŕcha, ale na to, že malo tri dni v kuse liať, je to super. Na ulici je málo ľudí, je tu čisto, domy sú pekné, obchody nastajlované. Ok, sme v centre, ale aj tak. Blížime sa ku koncu ulice na kopci. Náš hotel tvoria dve budovy cez cestu. Ubytujú nás na štvrtom poschodí, v izbe s peknou kúpeľnou. Zhodíme veci a ideme naspäť k centru. Popri vode a suvenírových obchodoch prejdeme ďalej do prístavu. Neustále prší a aj dosť fúka. Osvetleným mólom popri lodiach a pekných starých farebných domoch sa vraciame do centra. Hľadáme reštauráciu, kde by sme sa najedli. Všimneme si budovu – zvon niečo ako tržnica, ale dnu je reštaurácia. Majú málo nórskych jedál, skôr sushi alebo burger, ale už sa nám nechce hľadať. Dobre sa najeme a s plným bruchom je aj prechádzka veselšia.

Raňajky v hoteli na druhý deň sú úžasné. Čerstvé džúsiky, losos na štyri spôsoby, dobrý chlebík a tiež viacero druhov, ovocie, zelenina. Koláčik a kávička na záver sú už len čerešňou. Vonku však leje. Vypýtame si dáždniky, lebo sa chceme sa prejsť do mesta. Hneď sme však mokrí. Filipovi sa zlomí dáždnik v prvých piatich minútach. Je to otravné, ako neprestajne fúka a leje sa voda z neba. Mrzuté. V supráči si dáme nejaký energetický hnusný drink a ideme sa pozrieť na lode. V podstate aj keď je hnusne, aspoň nás v nich nepoprší. Ale na infe nám staršia pani dobrou angličtinou oznámi, že za hodinu má prísť búrka a dnes už žiadna loď nepôjde. Zajtra môžeme skúsiť, o dvanástej ide loď spred tamtej reštaurácie. Ok. Čo teda? Kým dojde búrka, ideme ešte na zubačku s výhľadom na mesto? Nie je plná a stále leje. Hore sa vyvezieme štyria, my a ešte jeden pár. Deti zo školy vystúpili na zastávkach cestou a aj domáci s taškami. Hehe. Chodiť domov zubačkou. Celkom vtipné. Hore fúka a leje. Niečo nafotíme, ale je taká zima, že je to tam fakt nepríjemné, aj keď výhľad je úžasný. Akoby sme sa vznášali nad mestom. Dole v meste si sadneme do akejsi tržnice, predajne s rybami a mäsom. Ja si dám polievku a dáme si rybací koláč. Je to chutné. Zrazu sa von rozvidnie. Svieti slnko. Ako je to možné? Veď mala byť búrka. V pozitívnom počasí sa prejdeme cez mesto, po námestí a po obchodoch.

V noci sneží. Jéé. Zas si dáme úžasné raňajky, mňam, a ideme na loď. Snáď budú premávať a nehrozí nejaká snehová búrka. Obchod s lístkami je zavretý. A tak v suveníroch nakupujeme veci na pamiatku. Pred pol dvanástou sa zastavíme ešte v info centre. Zoberieme si nejaké letáky a už je čas ísť na loď. Dá sa na nej platiť kartou. Sme skoro sami, je prázdna. Sadneme si k oknu úplne vpredu. Máme šťastie, lebo sa nakoniec zaplní, ale my máme super miesta. Plavíme sa popri mestečkách a potom konečne pomedzi fjordy. Je zima, občas prší a občas sneží. Ideme okolo vodopádov, pekných miest, krajiny, domčekov. Fotíme. Fotíme výhľady dopredu aj dozadu. Na jednej zastávke, pri pevnine s kozami, mi típek ponúkne podržať malého bieleho psa, tak držím. Ľudia ho hladkajú a malý chudáčik sa trasie od zimy. Otvoria nám loď spredu, tak máme super výhľad a ľudia chytajú kozy. Smrdia.

Ideme ďalej k vodopádom, dobrovoľníci načerpajú vodu, z ktorej sa všetci napijeme. Na zahriatie si dáme čaj a na chuť jedno pivo. Super, že tu majú bufet. Jedine wi-fi nejak nejde.

Fotíme hore z lode, ale fúka. Loď ide rýchlo. Prejdeme k druhým vodopádom, kde je už aj zamrznuté more. Je to krásne. Ideme okolo najväčšieho vnútrozemského ostrova v Európe Ostreroy. Kopce sú zasnežené. Je málo obývaný a ľudia sa sťahujú preč. Info nám podávajú prednahratým hlasom, ktorý sa dobre počúva. Informácie sú strohé, ale ich výber je dobrý a zaujímavý. Celá jazda je zážitok a je to veľmi príjemné. Po skoro štyroch hodinách sa priblížime naspäť k Bergenu.

Vystúpime a najeme sa v rybacom občerstvení, ktoré sme včera nestihli. Dáme si koláčik, wrap a filip si dá rybaci burger. Je to chutné. Potom sa prechádzame, motáme sa v centre, nakupujeme suveníry, aby bolo na čo spomínať. Po oddychu na hoteli ideme ešte na večeru. Riešime kam ísť, čo vybrať a skúsime rybí trh v prístave. Najprv obdivujeme zvieratá (prípadne sa nad nimi uchechtávame), chceme fish a chips. Filip v poslednej chvíli mení objednávku a dá si veľrybí burger (zasa!). Je to divné okorenené čierne mäso. Fotíme si príšerky aj názvy a nakoniec ešte nakúpime kaviár a losiu/sobiu klobásu/salámu (nikdy si nepamätám, ktoré zviera to je).

Spokojní ideme naspäť na hotel. Chcem si kúpiť pivo, ale alkohol po ôsmej nepredávajú. Tak si sadneme do podniku z včerajšieho dňa. Je plný ľudí starších ako šesťdesiat rokov. Nájdeme si voľný stolík, ale je tam len jedna stolička. Starý pán od baru vstane a ponúkne nám svoju. Zdvorilo odmietame, ale nedá sa, vnúti nám ju a sám si presadne na inú. Wow! Dáme si pivo za pätnásť eur a spokojní ideme na hotel. Boli sme na lodi, jedli na rybom trhu a zažili atmosféru večer v podniku. Je to fajn krajina, ľudia sú milí. Fjordy sú krásne. Veci fungujú. Cesty sú bez dier, parky sú obstarané. A nepríde mi to ako niečo extrémne namáhavé a  nedosiahnuteľné.

Ráno čakáme na bus na určenom mieste, odvezieme sa na letisko a nevieme čo s batožinou. Tak ideme do jediného neself service okienka a poprosíme mladého muža, nech nám pomôže. S úsmevom všetko vybaví a podá nám letenky.

V Prahe sme ešte doobedu, dovezieme sa do centra a ideme na obed. Lacné jedlo, lacné pivo (prvé nič moc, druhé ok). Vlakom sa odvezieme do BA. Večer sme tu. Akoby sme ani nikde neboli. 

historický Bergen

lodičky v meste

výhľad na mesto zo zubačky

obľúbené: zasnežené kopce nad mestom

áno, vie tu liať...

cestou loďou

sneh, zima, more a dážď

zima a zeleň

na samote

Lyžovačka v Gudauri

8. – 12. január

Letíme z Budapešti o polnoci a ráno o šiestej sme v Kutaisi. V Maďarsku stretneme Filipových známych a socializujeme sa s becherovkou. Do lietadla dobiehame a nastupujeme poslední. Je sranda. Ráno je to o to ťažšie. Zas pri vstupe do krajiny dostaneme fľašu Saperavi. Milý zvyk.

O siedmej má ísť autobus. Je niečo po šiestej a už nás tam típek organizuje. Hovorí, že sa do Gudauri nedostaneme kvôli lavínam, ale my nechceme ísť do Tbilisi. Teda kľudne by sme šli, ale radšej chceme lyžovať. Filip to však včera pozeral a cesta by mala byť už prejazdná. Známi tiež nastupujú do maršrutky, najprv k nám a potom ich preložia k ostatným do Tbilisi. Ostaneme teda sami a chlapík nás stále straší, že sa tam nedostaneme (hlavne sa mu neoplatí viezť tam dvoch ľudí). Po pár kilákoch odbočí z asfaltky a po štrkovej deravej ceste ideme nevedno kam. Hrmoce s nami. Nerozumieme, prečo musíme ísť takto. Je ešte tma. Spím. Zastavíme na parkovisku s obchodíkom. Kúpime si kávu a buržujku. Opäť. Už sme sa na ňu pripravili v Rige, kde sa nám podarilo zmeniť peniaze, lebo u nás lari nemajú. 

Sme na križovatke, ale našťastie neodbočíme do Tbilisi, takže predsa ideme rovno do Gudauri. Šofér stále frfle a odhovára nás. Prídeme na parkovisko k hradu, stojí tam plno áut. Všetci čakajú, či môžu ísť ďalej. Polícia to menežuje. Zaparkujeme a zrazu šofér pribehne, že ukážte pasy, ukážte pasy. Tak ich otrčíme polícii, nechápeme. Šofér však ešte fajčiac sadne do auta a dovtípime sa, že nás pustili, keďže sme turisti a ideme len do Gudauri lyžovať. Čaká nás nejakých 55 km. Dojdeme pod serpentíny, šofér založí reťaze na posledných desať km a už vidíme Gudauri. Hurá. Dovezie nás až pred hotel pozdraví a odíde. Sme tu! Tak predsa!

Je pol druhej. Prejdeme sa na svah, všade je plno snehu. Všetko je biele. Hurá, lyžovačka! Pri požičovni je nová reštika. Dám si hneď lobiani a červené vínko, asi Saperavi. Je krásne počasie. Síce zima, ale svieti slnko. Tešíme sa na ďalší deň. Skočíme ešte do obchodu, cesta naspäť na hotel je brutálna – hore svahom. Ubytovanie je fajn, len pár izieb, čisté, pohodlné, krásny výhľad a pekná kúpeľňa. Majú k dispozícii sauny a masáže. Raňajky máme v cene, ale je to zlá kaša, čierny čaj, tvrdý chlieb a uvarené vajcia. Hm.

Vstaneme skoro a ideme si požičať lyže a snowboard. Lanovky premávajú až do sedemnástej, to bude deň! Sme tam skoro prví, ale gondola nejde. Čakáme. Nakoniec musíme prejsť na sedačku, ale už sme hore. Toto poznáme. Ideme na náš obľúbený svah. Je úžasne! Až gýčovo. Paraglajdisti si užívajú krásne výhľady. Lyžujeme hlavne hore, ale zídeme aj celkom dole. Gondola stále nejde, tak je aj dosť ľudí. Vrátime sa na náš svah, ale je zavretý, sú tam záchranári a nikoho tam nepúšťajú. Priletí vrtuľník. Až druhý deň sa dozvieme, že sa tam zabilo nejaké dievčatko. Chalan do nej vrazil a aj on je vo vážnom stave. Je kosa, hore až mínus šestnásť, tak sa zohrievame na slnku v podniku pod lanovkou. Pred vchodom nájdem peňaženku, dám ju na bar, snáď sa nájde majiteľ. Dám si dlho očakávané lobio a Filip barbecue, všetko výborné pripravené s čerstvým chlebom. Vyjdeme lanovkou aj na výhľad na Kazbeg, musíme, zajtra už nemá byť takto slnečno. Ten výhľad je nepopísateľný. Nefúka a prekvapivo hore nie je ani nejaká hrozná zima.

Na druhom odchode z podniku Filip zistí, že nemá peňaženku. Uff. Kde je? Zobral ju niekto? Vypadla? Hľadáme po podniku. Hľadáme okolo. Ideme po zjazdovkách a tým pádom si už moc nezalyžujeme. Pýtame sa v stánkoch a nikde nie je. Asi mu ju ukradli. Ale kedy a kde?

V depke ideme na hotel a Filip ide na políciu. Rieši to tam dlho. Po troch hodinách sa vráti na hotel a pozrie si správu na fb: Filip, we found your wallet. Ach jaj, super. Hneď zavolá na dané telefónne číslo. Nejaká Angličanka v hoteli nad nami ju našla. Ideme za ňou. Domáci nás odvezie autom, užíva si ako, nás šmýka v závejoch. Sú šialení šoféri. Pozveme ju aj s frajerom a kamoškou na čaču. Peňaženku našli na stole v podniku. Báli sa ju dať čašníkom, aby nevzali peniaze. Vraciame sa po polnoci na hotel dosť šťastní. Síce sa mohli ozvať aj skôr, mohli ju vrátiť do bufetu alebo do stánku s lístkami, lebo Filip blokol karty a strávil tri hodiny na polícii, ale aspoň ju máme. Vďaka.

Ďalší deň si nedáme na raňajky kašu, odubytujeme sa, lebo hotel je plný a nemôžeme ostať do večera (hoci ponúkajú late check-out). Autobus má po nás prísť o desiatej večer. Lyžujeme, ale je hmla. Po pár jazdách sa však vyčasí a je úplne úžasne. Z horného kopca našej obľúbenej zjazdovky sa púšťajú paraglajdisti. Filip sa pýta na cenu a ukecá ma, nech idem. Že kde inde, keď nie tu s nádherným výhľadom. Ale nie je to také jednoduché. Napriek dohadovaniu musíme hore v zime čakať tridsať minút, kým dojde típek, hoci tetka nám každých 5 minút tvrdí, že už ide. Nepáči sa nám jej spôsob reči a chceme naspäť peniaze a ísť lyžovať. Stojíme vymrznutí, hladní a nešťastní. Padák aj s obsluhou konečne dojde. Rýchlo sa pripravíme a idem! Wow, je to úžasné! Ten pohľad dole cez nohy! Chalan sa zabáva a stúpame hore, potom prudko klesáme. Chceš sa dotknúť nohou snehu? Uff. Zavrieskam si. Je to šialené. Potom ma to nechá ovládať. Výhľady sú úžasné! Ale je to trocha náročné. Krútime sa a padáme. Hore je strašná zima a fúka. Pristaneme hladko na nohy pod lanovkou a ešte sa stihnem vyviezť hore za Filipom a kamošmi z letiska. Najeme sa v hornom podniku, zas lobio. Sme poslední. Zabudneme, že na nás čaká kontrolná čata. Stoja vonku a kecajú. Zlyžujú s nami. Hore je síce hmla, ale dole je ešte slnko. Posledná jazda je perfektná. Vychutnáme si ju.

Vrátime lyže, na hoteli si dáme sprchu a ideme dole za Slovákmi na drink. Zrazu telefonát z gruzínskeho čísla. Váš bus je tu. Ale však mal dojsť až o desiatej. Ok, počká. Vraciame sa nekonečnými serpentínami hore k hotelu a presne o desiatej sme tam. V buse sedia nejakí Rusi s lyžami. Drkoceme sa z Gudauri najprv pomaly, po serpentínach dole, stále je po ceste sneh. Dole v dedinách šofér dupe na plyn. Fajčí v aute. Pauzu si urobí na parkovisku niekde na pol cesty. Leje. WC je len diera v zemi. Cestou je veľa  takýchto miest, v dedine aj niekoľko vedľa seba. Vysvietený otvorený obchodík, prípadne bufet. Asi veľa ľudí takto v noci zastavuje a na rôznych miestach. Celou cestou ideme asfaltkou a vôbec nie tou štrkovou cestou ako smerom do Gudauri.

Konečne sme na letisku, a je tam mrte ľudí. Napriek tomu, že máme vytlačený lístok, musíme stáť v rade na check-in, kde nám dajú ďalší lístok. Hoci je tam ešte rad, pani hlási, že check-in je zavretý. Všetci sa tam motajú a zdržujú. Celé rodiny sa došli lúčiť a kývajú. Pani pred kontrolou je pomalá a púšťa dnu len pár ľudí. Ku kontrole volajú po jednom. Všetko trvá. Už sme mali sadať do lietadla, ale väčšina ľudí je ešte niekde von alebo na kontrole. Lietadlo mešká, kvôli pomalej obsluhe, oboznámi nás pilot. Je plné a niet si kam dať nohy, kolená mám zabodnuté v sedačke predo mnou. Takisto ten za mnou. A sú to chalani, Slováci zo svahu. Prehodíme pár viet. Cesta je hrozná. Vôbec si neoddýchneme a nohy mám úplne polámané. Celá som polámaná. Konečne vystupujeme. Vystriem sa. Ľudia sú na letisku schopní vojsť do zlých dverí, zriadenec za nimi beží. Potom si stanú do zlého radu. No je to celkom otravné na tú rannú hodinu. Konečne sme von. Ešte nás čaká dlhá cesta do BA, ale prekvapivo v pohode ju zvládneme. Aj keď sme polámaní, nevyspatí a unavení. Stálo to za to.

biela gruzínska rozprávka

raj lyžiarov

raj dobrých lyžiarov

veľký Kazbeg

môj najobľúbenejší výhľad

náš obľúbený svah

keď bielo, tak bielo

zoskok

letím

áno, som to ja

 

Zamrznutá Riga, Lotyšsko

2. – 5. 1. 2016

Druhého januára

Odlietame prvý krát z letiska v Poprade. Letisko nazvali Poprad-Tatry. Naozaj je z odletovej haly krásny výhľad na Tatry, pred nami lúka, z ktorej sa odlieta a za ňou hory. Majestátne.

Mini-letisko je plné, aj keď to je jediný odlet za dnešný deň. Z odletovej haly sa čaká na kontrolu batožiny v rade až do vchodovej miestnosti. No. Je to trocha primalé. A pani na páse je naozaj neefektívna. A ani nepozdraví, ani nič nepovie, ani sa neusmieva. Ľudia napriek tomu, že čakajú dlho v rade, sa vyzliekajú a vybaľujú až pri nej a ona im pomaly podáva plastové nádoby. Už je čas ísť do lietadla, ale my sme stále v rade. A za nami ešte plno ľudí.

Prejdeme bez vyzúvania a nejakej špeciálnej kontroly. Dnu nie je ani len obchodík. Jeden bufet, hlavne s alkoholom a pár čokoládami. Vtipné. Pred vstupom do lietadla nás už nekontrolujú, nič, ani letenku ani pas, len nám otvoria dvere. Lietadlo odíde na odletovú dráhu a ešte sa aj otočí, takže všetci vidíme Tatry. Zo vzduchu ich vidieť iba chvíľočku smerom dozadu.

Let trvá hodinu a štyridsať päť minút. Do Rigy priletíme po tme. Na info sa spýtame na autobus do mesta, stojí však ďaleko od nášho ubytovania a pani nám odporučí taxi, za šestnásť eur, lebo vonku je „really cold“. Áno, mínus osemnásť. Fuj. Aj tak ideme na autobus, chceme zažiť mesto. Ideme dlho a za riekou bus odbočí dole na juh. My však potrebuje ísť hore a tak vystúpime. Vonku je fakt zima. Smerujeme do centra, kde sú pekné osvetlené uličky a sneh.  Aj nejakí ľudia sa tam ponevierajú. Na námestíčkach sú vianočné trhy. My však máme vaky a je nám už zima. Sadneme si do peknej retro kaviarničky a dáme si varené víno. Tri eurá. Sme dosť šokovaní, ale to sú asi ceny v centre. A potom fuj, zas do toho mrazu. O pár ulíc ďalej nájdeme ubytko a sme radi, že sme zas v teple. Izba je fajn. Kúpeľňa je len na chodbe, tá je hrozná. V izbe je však príjemne teplo.

Filip sa ešte chce vrátiť do mesta. Mne sa nechce. Je zima. Ideme do blízkej pizzerie a dáme si nie lacnú pizzu a latvian balsam. Nevieme, čo to je, ale chceme ochutnať. Čašníčka je milá a vie super po anglicky ako všetci, čo sme zatiaľ stretli. Balsam je drsný, niečo medzi likérom a tvrdým. Nakoniec predsa len ideme ešte do centra na trhy. A víno tam stojí tiež minimálne tri eurá. Je zima, prejdeme sa naspäť. Ja sa teším do tepla. Cez okno nám fúka, musím ho založiť ruksakom, ale nakoniec dobre kúria, tak je v izbe teplo aj v noci.

Tretieho januára

Vstaneme, raňajky máme v guesthouse. Sme zvedaví. Ale sú super. Klasika, ale dobrá: džús, chlebíky, toastovač, maslo, syry a mäso, klobásky upečené, zelenina, jogurty aj müsli. Na záver si dáme celkom dobrú kávu. Vonku brutálne sneží. Veľké vločky a fúka. Sneží nám do tváre, ale je teplejšie ako deň predtým. Ideme sa pozrieť na hokejový štadión, či si môžeme kúpiť lístky na hokej. V Rige hrá zhodou okolností akurát Slovan. Ale všetko je zavreté. Nakoniec nájdeme jedny otvorené dvere a mladý muž nám slabou angličtinou vysvetlí, že na Statoil, benzínkach, ich kúpime.

Ideme smerom k prístavu, pre sneh nevidno ani rieku, ani lode. Ani nič. Všetko je biele, cesty nik neodhŕňa, ale vodiči aj po kopách snehu jazdia dobre, áut je málo. Nájdeme Statoil a kúpime lístky, vyberieme si sedačky nad bránou. Ideme za kultúrou, ale múzeum je zavreté do siedmeho januára. Prejdeme sa popri vode a ohrejeme sa na trhoch v uzavretom podniku. Na obed ideme na burger. Zas všetci hovoria dobrou angličtinou. Prejdeme sa do druhého múzea, ale tam nie je ani len nápis, že kedy je otvorené. Stále sneží, a všade sa kopí sneh. Ideme do obchoďáku na vlakovej stanici a objavíme našu obľúbenú gruzínsku minerálku Borjomi - buržujku. V zmenárni  majú gruzínske lary. Zišli by sa nám, lebo o týždeň ideme lyžovať do Gudauri a u nás sa zmeniť nedajú. Ešte večer, cestou späť, neprestajne sneží. Je to čarovné a aspoň nie je taká zima. Prejdeme sa do KHL podniku, ale nie je tam ani nohy a nemajú žiadne miestne pivo, len belgické. Chvíľu sa ohrejeme, pozrieme si nejaký zápas Rigy s nejakými Rusmi a ideme ďalej. Cestou domov sa zastavíme v obchode s alkoholom. Majú naozaj všeličo z hocijakých krajín, víno z celého sveta, aj Gruzínsky koňak, likéry a vodky. Dojdeme na ubytovanie a tešíme sa z tepla, vonku stále padajú chumáčiky snehu. Neúnavne.

Štvrtého januára

Vstaneme, dáme si raňajky. Zistíme, že vidličky a nožíky sú v šuflíku, máme si ich zobrať sami. Včera sme si chleba natierali kávovými lyžičkami. Na raňajkách je aj viac ľudí ako včera. Vonku už nesneží, len jemne padajú malé vločky. Filip našiel múzeum KGB. Je umiestnené v secesnej rohovej budove. Vlastne celé centrum Rigy je zapísané v UNESCO kvôli secesným pamiatkam. Budova má bohatú históriu, teraz tam je múzeum a robia aj prehliadky dolných ciel, je to však neskôr poobede, a teda nezostaneme. Prečítame si históriu a rozoberáme to s Filipom. Vlastne to mali počas ZSSR ťažšie ako my. My sme boli aspoň samostatný štát, oni sa stali súčasťou iného štátu. Po osemdesiatom deviatom sa aj rýchlo oddelili. Vyjdeme von zamyslení. Kto vie niečo z histórie nejakých pobaltských štátov? Nik a nič? 

Ideme na vyhliadku do najvyššieho hotela v meste, na dvadsiatom šiestom poschodí je kaviareň. Fotíme, výhľad je super. Nesneží, tak pekne vidno mesto. Rozkladá so okolo rieky Daugavy, ktorá je celá biela, zasnežená a zamrznutá. V meste je plno starých budov, ale aj nové výškové presklené budovy. Zatiaľ ich je len pár. A samozrejme majú akadémiu vied – Stalinovu narodeninovú tortu. Nedožil sa jej však. Zvezieme sa výťahom dole a v meste na trhoch sa zastavíme kúpiť suveníry. Je nám ľúto ľudí, ktorí stoja vonku celý deň v tej zime. Nedá sa to dlho vydržať ani pri prechádzke. Fuj. Ideme na ubytko, je čas sa pripraviť na hokej. Ideme skôr, je tam málo ľudí, ale štadión sa pomaly plní. Rodinky, tatkovia s malými deťmi. Je to nová kultúrna udalosť: ísť spolu na hokej. Stretnúť sa, poklebetiť a dať si drink. Začne zápas a za nami bľačia fanúšikovia. Trocha ich provokujeme šálikmi. Sú aj iní slovenskí fanúšikovia, vidíme zástavu, ale nie je ich moc. Slovan vyhráva napriek tomu, že nehrá dobre. Domáci vyrovnajú a nakoniec idú trestné. Filip provokuje susedov, že aj  tak máme hráča, ktorý všetko dá. Dvadsať z dvadsiatich. Aj oni majú takých, až dvoch, dajú päťdesiat z päťdesiatich. Ale pravda sa ukáže, keď Jeglič premení oba trestné a Slovan vyhrá. Domov ideme okolo supermarketu. V takom sme ešte neboli, kúpime si jedlo, pretože je zas zima a mne sa už nechce ísť do mesta, a víno. Pani pri pokladni ho odloží a usmeje sa na nás. Čo? Nepredávajú po desiatej alkohol. To je nečakané. Prinajmenšom. Doma sa najeme. Guesthouse je plný ľudí, decká behajú a jačia po chodbe do noci.

Piateho januára.

Ale ráno je tiež hluk. Aj na raňajkách je plno. Najeme sa, zbalíme a vypadneme do zimy. Už pred vchodom mi je zima. Prejdeme do centra na trhy. Ale začnú mi mrznúť nohy aj ruky. Nájdeme krčmu s miestnymi ľuďmi. Dáme si obed, ja rybu a Filip klobásky. Je to chutné. Prechádzkovým krokom sa prejdeme ešte k vode. Rieka je zamrznutá a zasnežená, nevidno ani kúsok vody. Je jasno, svieti slnko, ale je kosa. V stánku si kúpime lístok na autobus na letisko a čakáme na zastávke. Ja mám úplnú krízu a mrznem. Dlho nám nejde, a potom príde 222, hoci nám mala ísť 22, ale aj táto má nakreslené lietadlo. Je to nejaký express cez starú Rigu. Nasadneme do mini busu, len štyri miesta sú voľné. Tlačíme sa, ale nastúpi už len jedna slečna. Vezieme sa dlho. Cez pekné, romantické ulice, zasnežené a dnes osvetlené slnkom. Staré ešte drevené domy sú schované v záhradách. Pekné. Na letisku si dáme kávu na zohriatie.

Za kontrolou kúpime balsam s príchuťou čiernych ríbezlí a sadneme si. Zapadá slnko. Za letiskom je les, ale je to placka, tak vidieť iba prvé rady stromov. Príjemná krajina, príjemné mesto, príjemní ľudia. Až na tú zimu. Zas je mínus osemnásť.

Siedmeho januára

Len tak som pozerala, koľko je stupňov v Rige. Ukazovalo, že mínus dvadsaťdeväť. Som rada, že tam teraz nie sme.

 

Tatry zhora

most ponad zasneženú Daugavu

Vianočné trhy plné ľudí

sneh v centre, sypalo

kopy snehu v parku v centre

výhľad z 26. poschodia

 

Stalinova narodeninová torta

 

posledný deň, slnko, ale kosaaa

O rok neskôr – apríl – štyri dni

Môj druhý výlet do Rigy. Teším sa. Je to super, keď už človek mesto troška pozná a vie, čo čakať. Viem, ako sa dostať z letiska. Nie len autobus 22, ale aj mini bus 222 chodí. Naskočím a ideme. Vystúpim v centre, aj to je jednoduché, a pešo prejdem k hotelu. Bývam v úplnom centre pri Freedom monument. Napriek tomu, že je apríl a v Bratislave kvitne orgován, tu nie je ani jeden zelený lístok na strome. Cez deň je okolo 5 stupňov. V noci mrzne.

LMA

Druhý deň idem do školy. Je to zámoček (aj sami vravia, že na štýl Harryho Pottera) v centre mesta pri Múzeu umenia, v parku so sochami. Vnútri je to tmavá historická budova, všade plno študentov aj pedagógov. Málo priestoru, ale veľa ateliérov. Majú aj kafetériu s makovými koláčikmi a jedáleň. Dielne sú v podzemí, plné náradia a materiálov. Má to atmosféru, presne takú, umeleckú, historickú, plnú zážitkov. Všetci sú hrozne milí. Mám s návštevou z Miami súkromnú prehliadku ateliérov a školy. Akurát majú „Assessment week“, takže v ateliéroch sú nainštalované práce a prebiehajú obhajoby na rôznych katedrách. Počas týždňa sa každý deň preinštalujú nové práce a pripravia ďalší študenti.  Vo dvore majú ešte novú prerobenú budovu z liateho betónu, je pre najnovšiu katedru Multimédií.  Hore strmými schodmi sa dá vyjsť na posedenie s výhľadom a terasu (ktorá je ale pre študentov zamknutá). Neskôr poobede idem navštíviť múzeum (minulý rok ho prerábali) a zas je zavreté! Och, je predsa pondelok. Sorry.

Jurmala

Vlakom za 1,40 eura za tridsať päť minút sa dostanem do mestečka v Rižskom zálive. Vlak ide okolo staršej časti Rigy na druhej strane rieky Daugavy s domami, lesom , ale aj časťami s panelákmi. Jurmala je dlhé mesto – pôvodne len domy, vily pozdĺž pobrežia, presnejšie medzi riekou a morom. Dnes tam vraj nakupujú domy a pozemky Rusi a stavajú si tam svoje presklené sídla „outside Moscow“. Je tam aj niekoľko starých drevených domov – zámočkov (s vežičkami a dekoráciami), čo je  v súčasnosti jedno zo špecifík Rigy, na ktorý lákajú turistov. More je krásne, nekonečné. Aj pláž. Čistá s jemným pieskom, tiahne sa zľava doprava do nedohľadna. More vyplavuje jantár, ale viac ho je priamo na plážach pri Baltickom mori, ktoré niekedy aj nazývajú „Amber Sea“. Jedna zo staníc – Dubulti – je premenená na výstavnú sieň. Je to super, keď si pri čakaní na vlak môžete skrátiť chvíľu umením. Akurát je tam výstava katedry sochy z Akadémie v Rige, modelované realistické figúry, bakalárske a semestrálne práce.

Trh

Z vlaku som šla rovno na trh. Ale to slovo neopisuje dostatočne ten priestor. Ide o niekoľko trhov v jednom. Najprv cez odevy a rôzne veci vonku na námestí. Obyčajné oblečenie, kozmetika, potraviny, ale aj turistické veci a veľa jantáru. Potom niekoľko budov s jedlom, mäsom, rastlinami, zeleninou a ovocím, bufetmi a nakoniec s rybami. Wow! Ochutnám klasickú rybaciu polievku a posilnená idem ďalej na prechádzku mestom.

Umenie v Rige

Posledný deň strávim návštevou múzeí. Už som bola v Lotyšskom národnom múzeu so zbierkou lotyšského moderného a súčasného umenia, v Arsenāls, na výstavách súčasného umenia. Teraz ešte idem do Múzea porcelánu, Múzea dekoratívneho umenia a Art Space, kde je aktuálne Medzinárodné Bienále keramiky. Múzea majú dobré zbierky, veci sú super nainštalované aj nasvietené. Bienále je obrovská prehliadka keramiky z celého sveta, doplnená o históriu keramiky z Európy, kde majú aj krásnu zbierku českých starších aj nových diel. Som nadšená. Rada sa vrátim kedykoľvek znova. Je o živé mesto, plné kultúry a pamiatok.

Akadémia umení

Ateliéry majú atmosféru

Z nového umenia do múzea umenia

Jurmala

Jurmala

Trh

Trh