cesty: Wannagoback Nórsko

28. – 31. 1 . 2016

Boli sme na víkend v Bergene. Ešte som v severných krajinách nebola, tak som bola zvedavá.

Letíme z Prahy. V štvrtok doobedu ideme zo železničnej stanice autobusom na letisko. Vybavíme letenky – dokonca po rokoch dostaneme otázku, že či chceme sedačku pri okne. Odovzdáme batožiny, dopijeme vodu a nastupujeme do lietadla. Norwegian. Žiadne natlačené sedačky, dosť miesta na nohy, wi-fi počas letu. Stewardi, teda hlavne chalani, sú sympatickí, usmiati, pekne oblečení (žiadne tmavomodré zástery). Po dvoch hodinách letu vystupujeme na malom letisku naozaj hladní. Počkáme si na batožinu a v stánku si dáme zapečenú bagetku. Prvá pomoc.

Ideme hľadať bus smerom do mesta. Na info zistíme, že ide iba drahý flybus, ktorý stojí rovno pred letiskom. Kartou kúpime spiatočné lístky a hneď pri dverách sa nás chalani peknou angličtinou pýtajú, kde vystupujeme, kde máme hotel. Aby sme správne vystúpili. Ale už to vieme od slečny z infocentra. Vezieme sa, šofér nás privíta v autobuse a vysvetľuje, kam ideme a kde budeme stáť. Po nórsky aj po anglicky. Autobusom ideme cez tunely, lebo okolitá krajina je kopcovitá a za dvadsať minút sme na autobusovej stanici v Bergene, my však sedíme, odvezieme sa ešte jednu zastávku. Šofér otvorí dvere, ľudia si vyberú veci a ide sa ďalej.

Na ďalšej zastávke, pri jazere, vystupujeme. Hotel máme o ulicu nižšie a skoro na konci, smerom k moru. A kde máme čakať na autobus naspäť a ako často chodí? Hneď tam a každých desať minút odpovie šofér s úsmevom príjemnou angličtinou.

Kráčame. Jemne popŕcha, ale na to, že malo tri dni v kuse liať, je to super. Na ulici je málo ľudí, je tu čisto, domy sú pekné, obchody nastajlované. Ok, sme v centre, ale aj tak. Blížime sa ku koncu ulice na kopci. Náš hotel tvoria dve budovy cez cestu. Ubytujú nás na štvrtom poschodí, v izbe s peknou kúpeľnou. Zhodíme veci a ideme naspäť k centru. Popri vode a suvenírových obchodoch prejdeme ďalej do prístavu. Neustále prší a aj dosť fúka. Osvetleným mólom popri lodiach a pekných starých farebných domoch sa vraciame do centra. Hľadáme reštauráciu, kde by sme sa najedli. Všimneme si budovu – zvon niečo ako tržnica, ale dnu je reštaurácia. Majú málo nórskych jedál, skôr sushi alebo burger, ale už sa nám nechce hľadať. Dobre sa najeme a s plným bruchom je aj prechádzka veselšia.

Raňajky v hoteli na druhý deň sú úžasné. Čerstvé džúsiky, losos na štyri spôsoby, dobrý chlebík a tiež viacero druhov, ovocie, zelenina. Koláčik a kávička na záver sú už len čerešňou. Vonku však leje. Vypýtame si dáždniky, lebo sa chceme sa prejsť do mesta. Hneď sme však mokrí. Filipovi sa zlomí dáždnik v prvých piatich minútach. Je to otravné, ako neprestajne fúka a leje sa voda z neba. Mrzuté. V supráči si dáme nejaký energetický hnusný drink a ideme sa pozrieť na lode. V podstate aj keď je hnusne, aspoň nás v nich nepoprší. Ale na infe nám staršia pani dobrou angličtinou oznámi, že za hodinu má prísť búrka a dnes už žiadna loď nepôjde. Zajtra môžeme skúsiť, o dvanástej ide loď spred tamtej reštaurácie. Ok. Čo teda? Kým dojde búrka, ideme ešte na zubačku s výhľadom na mesto? Nie je plná a stále leje. Hore sa vyvezieme štyria, my a ešte jeden pár. Deti zo školy vystúpili na zastávkach cestou a aj domáci s taškami. Hehe. Chodiť domov zubačkou. Celkom vtipné. Hore fúka a leje. Niečo nafotíme, ale je taká zima, že je to tam fakt nepríjemné, aj keď výhľad je úžasný. Akoby sme sa vznášali nad mestom. Dole v meste si sadneme do akejsi tržnice, predajne s rybami a mäsom. Ja si dám polievku a dáme si rybací koláč. Je to chutné. Zrazu sa von rozvidnie. Svieti slnko. Ako je to možné? Veď mala byť búrka. V pozitívnom počasí sa prejdeme cez mesto, po námestí a po obchodoch.

V noci sneží. Jéé. Zas si dáme úžasné raňajky, mňam, a ideme na loď. Snáď budú premávať a nehrozí nejaká snehová búrka. Obchod s lístkami je zavretý. A tak v suveníroch nakupujeme veci na pamiatku. Pred pol dvanástou sa zastavíme ešte v info centre. Zoberieme si nejaké letáky a už je čas ísť na loď. Dá sa na nej platiť kartou. Sme skoro sami, je prázdna. Sadneme si k oknu úplne vpredu. Máme šťastie, lebo sa nakoniec zaplní, ale my máme super miesta. Plavíme sa popri mestečkách a potom konečne pomedzi fjordy. Je zima, občas prší a občas sneží. Ideme okolo vodopádov, pekných miest, krajiny, domčekov. Fotíme. Fotíme výhľady dopredu aj dozadu. Na jednej zastávke, pri pevnine s kozami, mi típek ponúkne podržať malého bieleho psa, tak držím. Ľudia ho hladkajú a malý chudáčik sa trasie od zimy. Otvoria nám loď spredu, tak máme super výhľad a ľudia chytajú kozy. Smrdia.

Ideme ďalej k vodopádom, dobrovoľníci načerpajú vodu, z ktorej sa všetci napijeme. Na zahriatie si dáme čaj a na chuť jedno pivo. Super, že tu majú bufet. Jedine wi-fi nejak nejde.

Fotíme hore z lode, ale fúka. Loď ide rýchlo. Prejdeme k druhým vodopádom, kde je už aj zamrznuté more. Je to krásne. Ideme okolo najväčšieho vnútrozemského ostrova v Európe Ostreroy. Kopce sú zasnežené. Je málo obývaný a ľudia sa sťahujú preč. Info nám podávajú prednahratým hlasom, ktorý sa dobre počúva. Informácie sú strohé, ale ich výber je dobrý a zaujímavý. Celá jazda je zážitok a je to veľmi príjemné. Po skoro štyroch hodinách sa priblížime naspäť k Bergenu.

Vystúpime a najeme sa v rybacom občerstvení, ktoré sme včera nestihli. Dáme si koláčik, wrap a filip si dá rybaci burger. Je to chutné. Potom sa prechádzame, motáme sa v centre, nakupujeme suveníry, aby bolo na čo spomínať. Po oddychu na hoteli ideme ešte na večeru. Riešime kam ísť, čo vybrať a skúsime rybí trh v prístave. Najprv obdivujeme zvieratá (prípadne sa nad nimi uchechtávame), chceme fish a chips. Filip v poslednej chvíli mení objednávku a dá si veľrybí burger (zasa!). Je to divné okorenené čierne mäso. Fotíme si príšerky aj názvy a nakoniec ešte nakúpime kaviár a losiu/sobiu klobásu/salámu (nikdy si nepamätám, ktoré zviera to je).

Spokojní ideme naspäť na hotel. Chcem si kúpiť pivo, ale alkohol po ôsmej nepredávajú. Tak si sadneme do podniku z včerajšieho dňa. Je plný ľudí starších ako šesťdesiat rokov. Nájdeme si voľný stolík, ale je tam len jedna stolička. Starý pán od baru vstane a ponúkne nám svoju. Zdvorilo odmietame, ale nedá sa, vnúti nám ju a sám si presadne na inú. Wow! Dáme si pivo za pätnásť eur a spokojní ideme na hotel. Boli sme na lodi, jedli na rybom trhu a zažili atmosféru večer v podniku. Je to fajn krajina, ľudia sú milí. Fjordy sú krásne. Veci fungujú. Cesty sú bez dier, parky sú obstarané. A nepríde mi to ako niečo extrémne namáhavé a nedosiahnuteľné.

Ráno čakáme na bus na určenom mieste, odvezieme sa na letisko a nevieme čo s batožinou. Tak ideme do jediného neself service okienka a poprosíme mladého muža, nech nám pomôže. S úsmevom všetko vybaví a podá nám letenky.

V Prahe sme ešte doobedu, dovezieme sa do centra a ideme na obed. Lacné jedlo, lacné pivo (prvé nič moc, druhé ok). Vlakom sa odvezieme do BA. Večer sme tu. Akoby sme ani nikde neboli.