cesty: Lyžovačka v Gudauri

8. – 12. január

Letíme z Budapešti o polnoci a ráno o šiestej sme v Kutaisi. V Maďarsku stretneme Filipových známych a socializujeme sa s becherovkou. Do lietadla dobiehame a nastupujeme poslední. Je sranda. Ráno je to o to ťažšie. Zas pri vstupe do krajiny dostaneme fľašu Saperavi. Milý zvyk.

O siedmej má ísť autobus. Je niečo po šiestej a už nás tam típek organizuje. Hovorí, že sa do Gudauri nedostaneme kvôli lavínam, ale my nechceme ísť do Tbilisi. Teda kľudne by sme šli, ale radšej chceme lyžovať. Filip to však včera pozeral a cesta by mala byť už prejazdná. Známi tiež nastupujú do maršrutky, najprv k nám a potom ich preložia k ostatným do Tbilisi. Ostaneme teda sami a chlapík nás stále straší, že sa tam nedostaneme (hlavne sa mu neoplatí viezť tam dvoch ľudí). Po pár kilákoch odbočí z asfaltky a po štrkovej deravej ceste ideme nevedno kam. Hrmoce s nami. Nerozumieme, prečo musíme ísť takto. Je ešte tma. Spím. Zastavíme na parkovisku s obchodíkom. Kúpime si kávu a buržujku. Opäť. Už sme sa na ňu pripravili v Rige, kde sa nám podarilo zmeniť peniaze, lebo u nás lari nemajú.

Sme na križovatke, ale našťastie neodbočíme do Tbilisi, takže predsa ideme rovno do Gudauri. Šofér stále frfle a odhovára nás. Prídeme na parkovisko k hradu, stojí tam plno áut. Všetci čakajú, či môžu ísť ďalej. Polícia to menežuje. Zaparkujeme a zrazu šofér pribehne, že ukážte pasy, ukážte pasy. Tak ich otrčíme polícii, nechápeme. Šofér však ešte fajčiac sadne do auta a dovtípime sa, že nás pustili, keďže sme turisti a ideme len do Gudauri lyžovať. Čaká nás nejakých 55 km. Dojdeme pod serpentíny, šofér založí reťaze na posledných desať km a už vidíme Gudauri. Hurá. Dovezie nás až pred hotel pozdraví a odíde. Sme tu! Tak predsa!

Je pol druhej. Prejdeme sa na svah, všade je plno snehu. Všetko je biele. Hurá, lyžovačka! Pri požičovni je nová reštika. Dám si hneď lobiani a červené vínko, asi Saperavi. Je krásne počasie. Síce zima, ale svieti slnko. Tešíme sa na ďalší deň. Skočíme ešte do obchodu, cesta naspäť na hotel je brutálna – hore svahom. Ubytovanie je fajn, len pár izieb, čisté, pohodlné, krásny výhľad a pekná kúpeľňa. Majú k dispozícii sauny a masáže. Raňajky máme v cene, ale je to zlá kaša, čierny čaj, tvrdý chlieb a uvarené vajcia. Hm.

Vstaneme skoro a ideme si požičať lyže a snowboard. Lanovky premávajú až do sedemnástej, to bude deň! Sme tam skoro prví, ale gondola nejde. Čakáme. Nakoniec musíme prejsť na sedačku, ale už sme hore. Toto poznáme. Ideme na náš obľúbený svah. Je úžasne! Až gýčovo. Paraglajdisti si užívajú krásne výhľady. Lyžujeme hlavne hore, ale zídeme aj celkom dole. Gondola stále nejde, tak je aj dosť ľudí. Vrátime sa na náš svah, ale je zavretý, sú tam záchranári a nikoho tam nepúšťajú. Priletí vrtuľník. Až druhý deň sa dozvieme, že sa tam zabilo nejaké dievčatko. Chalan do nej vrazil a aj on je vo vážnom stave. Je kosa, hore až mínus šestnásť, tak sa zohrievame na slnku v podniku pod lanovkou. Pred vchodom nájdem peňaženku, dám ju na bar, snáď sa nájde majiteľ. Dám si dlho očakávané lobio a Filip barbecue, všetko výborné pripravené s čerstvým chlebom. Vyjdeme lanovkou aj na výhľad na Kazbeg, musíme, zajtra už nemá byť takto slnečno. Ten výhľad je nepopísateľný. Nefúka a prekvapivo hore nie je ani nejaká hrozná zima.

Na druhom odchode z podniku Filip zistí, že nemá peňaženku. Uff. Kde je? Zobral ju niekto? Vypadla? Hľadáme po podniku. Hľadáme okolo. Ideme po zjazdovkách a tým pádom si už moc nezalyžujeme. Pýtame sa v stánkoch a nikde nie je. Asi mu ju ukradli. Ale kedy a kde?

V depke ideme na hotel a Filip ide na políciu. Rieši to tam dlho. Po troch hodinách sa vráti na hotel a pozrie si správu na fb: Filip, we found your wallet. Ach jaj, super. Hneď zavolá na dané telefónne číslo. Nejaká Angličanka v hoteli nad nami ju našla. Ideme za ňou. Domáci nás odvezie autom, užíva si ako, nás šmýka v závejoch. Sú šialení šoféri. Pozveme ju aj s frajerom a kamoškou na čaču. Peňaženku našli na stole v podniku. Báli sa ju dať čašníkom, aby nevzali peniaze. Vraciame sa po polnoci na hotel dosť šťastní. Síce sa mohli ozvať aj skôr, mohli ju vrátiť do bufetu alebo do stánku s lístkami, lebo Filip blokol karty a strávil tri hodiny na polícii, ale aspoň ju máme. Vďaka.

Ďalší deň si nedáme na raňajky kašu, odubytujeme sa, lebo hotel je plný a nemôžeme ostať do večera (hoci ponúkajú late check-out). Autobus má po nás prísť o desiatej večer. Lyžujeme, ale je hmla. Po pár jazdách sa však vyčasí a je úplne úžasne. Z horného kopca našej obľúbenej zjazdovky sa púšťajú paraglajdisti. Filip sa pýta na cenu a ukecá ma, nech idem. Že kde inde, keď nie tu s nádherným výhľadom. Ale nie je to také jednoduché. Napriek dohadovaniu musíme hore v zime čakať tridsať minút, kým dojde típek, hoci tetka nám každých 5 minút tvrdí, že už ide. Nepáči sa nám jej spôsob reči a chceme naspäť peniaze a ísť lyžovať. Stojíme vymrznutí, hladní a nešťastní. Padák aj s obsluhou konečne dojde. Rýchlo sa pripravíme a idem! Wow, je to úžasné! Ten pohľad dole cez nohy! Chalan sa zabáva a stúpame hore, potom prudko klesáme. Chceš sa dotknúť nohou snehu? Uff. Zavrieskam si. Je to šialené. Potom ma to nechá ovládať. Výhľady sú úžasné! Ale je to trocha náročné. Krútime sa a padáme. Hore je strašná zima a fúka. Pristaneme hladko na nohy pod lanovkou a ešte sa stihnem vyviezť hore za Filipom a kamošmi z letiska. Najeme sa v hornom podniku, zas lobio. Sme poslední. Zabudneme, že na nás čaká kontrolná čata. Stoja vonku a kecajú. Zlyžujú s nami. Hore je síce hmla, ale dole je ešte slnko. Posledná jazda je perfektná. Vychutnáme si ju.

Vrátime lyže, na hoteli si dáme sprchu a ideme dole za Slovákmi na drink. Zrazu telefonát z gruzínskeho čísla. Váš bus je tu. Ale však mal dojsť až o desiatej. Ok, počká. Vraciame sa nekonečnými serpentínami hore k hotelu a presne o desiatej sme tam. V buse sedia nejakí Rusi s lyžami. Drkoceme sa z Gudauri najprv pomaly, po serpentínach dole, stále je po ceste sneh. Dole v dedinách šofér dupe na plyn. Fajčí v aute. Pauzu si urobí na parkovisku niekde na pol cesty. Leje. WC je len diera v zemi. Cestou je veľa takýchto miest, v dedine aj niekoľko vedľa seba. Vysvietený otvorený obchodík, prípadne bufet. Asi veľa ľudí takto v noci zastavuje a na rôznych miestach. Celou cestou ideme asfaltkou a vôbec nie tou štrkovou cestou ako smerom do Gudauri.

Konečne sme na letisku, a je tam mrte ľudí. Napriek tomu, že máme vytlačený lístok, musíme stáť v rade na check-in, kde nám dajú ďalší lístok. Hoci je tam ešte rad, pani hlási, že check-in je zavretý. Všetci sa tam motajú a zdržujú. Celé rodiny sa došli lúčiť a kývajú. Pani pred kontrolou je pomalá a púšťa dnu len pár ľudí. Ku kontrole volajú po jednom. Všetko trvá. Už sme mali sadať do lietadla, ale väčšina ľudí je ešte niekde von alebo na kontrole. Lietadlo mešká, kvôli pomalej obsluhe, oboznámi nás pilot. Je plné a niet si kam dať nohy, kolená mám zabodnuté v sedačke predo mnou. Takisto ten za mnou. A sú to chalani, Slováci zo svahu. Prehodíme pár viet. Cesta je hrozná. Vôbec si neoddýchneme a nohy mám úplne polámané. Celá som polámaná. Konečne vystupujeme. Vystriem sa. Ľudia sú na letisku schopní vojsť do zlých dverí, zriadenec za nimi beží. Potom si stanú do zlého radu. No je to celkom otravné na tú rannú hodinu. Konečne sme von. Ešte nás čaká dlhá cesta do BA, ale prekvapivo v pohode ju zvládneme. Aj keď sme polámaní, nevyspatí a unavení. Stálo to za to.