utorok 11. apríla 2017

V Turecku na lyžovačke



9. – 18. január 2017

CEZ ANTALYU
Vybrali sme si destináciu, ktorá v tomto období nie je práve bezpečná. Aspoň podľa správ. Ale čo, letenky kúpené, ubytko booknuté, tak ideme. Aj keď, priznám sa, nebolo mi všetko jedno, a ešte ráno v deň cesty som mala pochybnosti.
Cestou električkou pod mostom SNP sme ešte stretli prorektorku a smiala sa nad našim výberom: „Čo? Tam sa všetci chodia kúpať a smažiť na slnku a vy idete lyžovať? Vtipné, musíte porozprávať, ako bolo.“
Letíme z Viedne, čo sa teším, lebo z Budapešti je to nepohodlné. Dlho pred odchodom sa treba pripravovať, vymyslieť, kde ostane auto, odšoférovať, poplatky za diaľnicu, atď. Schwechat je predsa len bližšie. Odvezie nás Regiojet, pozerám na druhýkrát film, ktorý som si rozpozerala naposledy cestou z BB. Celkom hustý príbeh o učiteľovi v škôlke. Naposledy som omylom videla posledných dvadsať minút. Tak teraz som začala od začiatku. Napriek tomu, že viem, že sa to končilo celkom happyendom, tak ma mrazí.
Von je teda aj poriadna, ozajstná zima. Aj v BA, aj na letisku. Dostaneme boarding pasy, sedíme pri okne a máme dva lety. Jeden z Viedne do Istanbulu a druhý ďalej ešte v ten deň do Erzurumu na stredo-východe Turecka (severovýchodná Anatolia), v nadmorskej výške 1900 m. Som zvedavá. V tejto krajine som ešte nebola, keďže neholdujeme dovolenkám pri mori na štýl „ležím na jednom mieste tri nekonečné týždne“. Ani Filip ešte nebol. Cesta je fajn. Už aj prilietame k Istanbulu, keď pilot hlási, že tam je snehová búrka a musíme počkať. Ešte sa uchechtne a povie, že sa nemusíme báť, veď paliva máme dosť. Tak asi pol hodinku krúžime nad Istanbulom, keď niečo povie po turecky. Sedíme s Filipom sami na trojke.  Z toho hluku a pohybu mi začne hučať v hlave a tak si presadnem do voľného radu za nami. Môžem sa vystrieť a poležiačky tlak trocha ustúpi. Potom sa zas prihovorí pilot po anglicky, že teda zavreli letisko a uvidí, čo sa bude diať. Všetko okolo hučí. Potom zas niečo po turecky, padne slovo Antalya (jediné, čo rozumiem). A o nejaký čas neskôr sa už nesmeje a hovorí, že letisko je zavreté na neurčito a teda musíme niekde pristáť, a rozhodujú sa medzi Ankarou a Antalyou. Nakoniec zvíťazí stredomorské letovisko. Letíme ponad krásnu zasneženú krajinu s vysokými kopcami. Je to čarovné. Konečne vidíme more a pristávame. Nechajú nás vystúpiť z lietadla bez slovka informácie, koľko, čo, či kde. Môžeme len čakať. Ani iný let priamo do Erzurumu nie je v ponuke. Najeme sa a prechádzame. Straší pán všetkých hucká a kričí na celé malé, prázdne letisko. Nakoniec presvedčí celú skupinu cestujúcich, ktorí ďalej hučia na letiskových zamestnancov. Nič im však nerozumieme. Kávičkujeme, ale ešte aj espresso na letisku je hnusné.
Konečne nastupujeme, ale do iného lietadla. Hm, čo bude s našou batožinou, to je otázka. Po polnoci ich času (plus dve hodiny od nás) sme konečne v Istanbule a vystupujeme. Naša batožina sa na páse neobjaví. Pani nám vysvetlí, že vraj ide rovno do Erzurumu. Máme si ísť vybaviť novú letenku ku okienku a prípadne hotel. Okolo okienka na hotel je zhrčených asi 150 ľudí. To teda nie je rad. To je len masa, väčšinou tureckých, ľudí, ktorá zurčí. Na druhom poschodí sú okienka, kde sa vybavujú lety, tam sú ako také rady, kde sa dá zaradiť a mať šancu prísť na rad. Prvý let, čo vidím, je o deviatej ráno. Ok, takže aj ten hotel by bodol, vyspať sa niekde a oddýchnuť. Dajú nás však na let o siedmej, s čím súhlasíme. Kým sme sa dostali na radu, je pol druhej. Takže o piatej tu máme byť zas, to nestihneme ani odísť. Ešte nám mladý muž v okienku povie, že si máme ísť po batožinu, ale kam? Veď do príletov sa nedá vrátiť. Prejdeme okolo okienka s možnosťou objednania hotela, ale je tam stály zhluk ľudí, vyzerá to márne.
Napriek všetkým pochybnostiam nás pustia naspäť k pásom s batožinou (čo je dosť nezvyklé, ale radi to využijeme). Je tam pár ľudí a asi sto kusov batožiny, ktorá sa točí na pásoch a nik ju nechce. Riešime našu batožinu, a vraj ju teda majú a pôjde rovno do Erzurumu. Ok. Je tam aj duty free shop, tak ho využijeme na nočné občerstvenie. Filip do rána kliká a ja lúštim krížovky.
Ubehne to, je niečo pred piatou, keď vyjdem za supervisorkou leteckej spoločnosti a ona mi oznámi, že let zrušili a zas si máme stať do radu na letenku na ďalší let. V duchu si myslím, že si vymysleli nejaký fiktívny let (ten o siedmej), aby ľudia neriešili hotel a ostali na letisku a nakoniec ho aj tak zrušili. Pýtam sa jej, prečo je zrušený. Že vraj kvôli počasiu. Kde? V Erzurume. Pozeráme na nete, ale je tam ok počasie, žiadne búrky ani sneženia. Tak v Istanbule. Tu? Veď tu je už tiež ok. Vystojím v rade na ďalšiu letenku na deväť päťdesiat a pýtam sa na batožinu. Ok, máte ju tu, príde vaším letom do Erzurumu. Ok, snáď. Dáme si raňajky, nejaké divné pečivo a čaj, a mastíme karty do siedmej rána. Prejdeme kontrolou a čakáme na let. Konečne naozaj odchádzame. Letíme.
V lietadle zalomíme a zobudíme sa nad bielymi zasneženými horami. Je to nádherné, škoda, že nestíhame fotiť. Vystúpime a našej batožiny niet. Ešte ďalší traja chlapíci zháňajú svoju. Zato je tam jedna bezprízorná, ktorú nik nechce. Ideme na Lost and Found, kde dievčina nevie ani slovo po anglicky. Ach jaj. Chlapíci riešia tiež. Tak pani zamkne stánok a ide, nasledujeme ju, ideme von a potom na Medzinárodné prílety. Nájdeme jednu z našich dvoch batožín. Super, a druhá? Prečo nedošli spolu? Nevie. Snažíme sa od nej zistiť, či je batožina v Istabule alebo niekde inde? Pošlete nám ju na hotel? Kedy? Nič. Vzdáme to. Vyjdeme do haly a snažíme sa zistiť info o buse do mesta. Nič už nejde, musíte si zobrať taxík. Hovorí tu niekto po anglicky? Nájdeme jedného a ešte s ním riešime batožinu. Vezme nás naspäť za pani v Lost and Found. Vysvetlíme mu, čo chceme. Áno, vaša batožina je v Istanbule a možno sem príde večerným letom. Choďte na hotel, zavoláme do Istanbulu a o polhodinku vám zavoláme a potvrdíme. A pošleme vám ju večer na hotel. Super. Ešte nás odprevadí k taxíkom, ďakujeme a už fujazdíme do mesta. Doslovne. Ideme cez stredný pruh, síce okolo nie sú autá, ale aj tak... Na červenú sa len pribrzďuje. Hm.
A sme tu. Konečne, síce o deň neskôr a bez batožiny, ale sme celí a zdraví (keď sme krúžili nad Istanbulom už hodnú chvíľu a už ani pilotovi neboli smiešne vtipy o (ne)dostatku paliva, tak má človek rôzne nápady).

ERZURUM
Hotel je fajn, zas nik nehovorí po anglicky, ale jeden pracovník vie po francúzsky. Je to nečakané, ale teda oprášim slovník a gramatiku a snažím sa viesť konverzáciu. Zaspíme na izbe a prebudíme sa hladní až podvečer. Vyjdeme von do zimy, je aspoň mínus desať. Prechádzame sa ulicami, z jednej reštaurácie na nás vybehne čašník a kričí názvy jedál. Ok, necháme sa prehovoriť. Dohadovanie je vtipné. Jedálny lístok nemajú. Nahradzuje ho pár obrázkov na stene. Máte niečo bez mäsa, vegetariánske? Fú? Čo to bude? Pita čís? Ok, pita cheese. Ok. Čakáme, čo dostaneme. Donesú pohár vody z vodovodu. Vypýtame si „čaj“, jedno slovo, čo je rovnaké po turecky aj po našom. Jedlo je hotové celkom rýchlo, Filip dostane nejaké mäso, ja tanier so šalátom a tenučkú placku so syrom.
Všetko zjeme a sme zvedaví, koľko si od turistov vypýtajú. Ale cena je normálna. Na konci nám chce niečo naliať na ruky, nejaký voňavý olej. Neviem, či omylom, alebo je to bežné mi ho naleje toľko, že mi steká z rúk. Do čoho to mám utrieť?
Prejdeme sa ešte mestom, ale je strašná zima. Bary tu nie sú a v hoteli je teplo. A vtedy nám dojde, že nám nevolali kvôli batožine z letiska. Poprosíme na recepcii nech zavolajú, ale nik nedvíha. Filip volá z mobilu a konečne niekto zdvihne. Nemá však silu pani vysvetľovať, čo chce. Hlasno jej opakujem jednoduchou angličtinou, že či majú našu batožinu. Poviem meno, povie priezvisko. Úspech. Pýtam sa, kde je naša batožina. Na letisku. V Erzurume? Áno. Ok, pošlete nám ju na hotel? Dnes je to impossible. Prečo? Dnes nie, zajtra ju pošleme a v štvrtok je u vás? Aký štvrtok? Veď je to dvadsať minút z letiska? Nie, dnes sa to nedá. Prečo? Ako? Čo? Pošleme ju zajtra a k vám príde vo štvrtok. Môžeme si po ňu prísť na letisko? Za pol hodinu sme tam. Ok, môžete prísť a zloží. Taxikár nás berie spred hotela, a pádi si to mestom, cesta-necesta, sneh, červená, zákruta. O dvadsať minút sme tam a prosíme ho, aby počkal. Naznačí, že vypína taxameter a urobí nám friendly cenu. Vletíme dnu, ale musíme ísť cez kontrolu. Vysvetľujeme, že si ideme len po batožinu. Oskenujú nás a hľadáme nášho anglicky hovoriaceho pána. Ten tam už nie je. Ok, kde nájdeme niekoho, čo nám dá batožinu? Počkajte, ide. Príde ďalší pán, tá istá otázka, tá istá odpoveď, príde ďalšia pani, zopakuje sa to. Konečne nám ide naproti štvrtý človek, pani sa na nás usmieva a vraví: „It is me. Volali ste so mnou.“ No hurá. A ste tu načas! Aké načas? Čo? (Chceli odísť? Niečo sme zmeškali?) „Follow me“, zas cez východy do protismeru, dnu a von cez kontroly a do medzinárodných príletov. A tam nás čaká osamelý modrý ruksak. Super, je to ten náš! Berieme a ideme k taxíku. Dopraví nás k hotelu. Uff. To je začiatok.

PALANDÖKEN
Tešíme sa z batožiny a hurá ráno na Palandöken! Raňajky sú obstojné, veľa olív a čaj. Berie nás taxík – zas ten istý ako včera, patrí k hotelu. Busy tu vraj nechodia, že možno cez víkend. Vysvetľuje nám zľavu, ktorú nám ponúka. Ok. Nasadneme a cestou pomedzi pruhy, cez pruhy, predbiehajúc sa na kruháčoch, blikajúc  a trúbiac, sme za chvíľu tam. Keď budete chcieť ísť naspäť, zavolajte. Ok.
Hurá, lyže, snowboard, lístky a už nastupujeme na gondolu. Celý deň sa vozíme. Je to dobré. Málo ľudí, lanovky idú. Poratrakované, jazdíme na menčestri po čiernej. Slnko svieti. Trocha menej kameňov by mohlo byť, prípadne ešte nasnežiť a bolo by to geniálne.
Sedíme v hoteli, kde nemajú ani free wifi, ale zato majú alko ponuku. Jedlo dáme v priesvitnom iglu s brutálnym výhľadom dole na Erzurum a biele kopce za ním. Nádhera. Lyžujeme do pol piatej a zídeme dole. Skúšame nájsť bus a nakoniec sa zakecáme s anglicky hovoriacim párom a zoberieme spoločný taxík. Vyhodia nás v meste. Chceme ísť ešte na info, prejdeme sa hlavnou obchodnou ulicou a dojdeme unavení na hotel. Na večeru ideme do najlacnejšieho fastfoodu. Znižujeme laťku za najlacnejšiu večeru pre dvoch. Desať lír aj s tipsom. Dve päťdesiat v eurách. Heh!

CEZ HOPU
Cez internet kúpime lístok do Hopy. Večer sa ešte prejdeme k hotelu s autobusovými linkami a vraj stačí prísť zajtra pred odchodom autobusu. Ok. V banke vymeníme peniaze za super kurz. Na hoteli sa zbalíme a ráno po raňajkách necháme batožinu na hoteli. Berieme si iba veci na tri dni. Von je zima, brutálna. Chodníky sú namrznuté, niekde aj dvadsať centimetrov do výšky. Šmýkame sa cestou, prebiehame cez ulicu a čakáme v čakárni. Potrebujem na wecko, pán mi dá kľúče. Omylom vojdem do pánskeho. Potom na dámske. Hrozné. Najšpinavšia diera v zemi.
Je jedenásť, čas, keď mal odísť bus. Čakajú tam aj iní ľudia a tak čakáme, pánko aj tak nevie po anglicky ani slovo. Konečne po trištvrte hodine dojde mini bus, už plný. Natlačíme sa na pár posledných miest. Ľudia stoja a batožiny ležia na sedačkách. Nechápeme, takto pôjdeme tri hodiny? Uff. Ale odvezie nás len do inej časti mesta a tam prestúpime do normálneho autobusu, batožina je regulérne v batožinovou priestore. Autobus je pohodlný. Ideme, smerom na sever. Cesta vedie pomedzi majestátne kopce. Z 1900 m.n.m. vystúpame do dvetisíc niečo a sklesáme dole do 200 m.n.m. v Artvine. Všetko je biele. Nádhera. Vozovka je dobrá. Prechádzame okolo obrovského jazera-nádrži. Výhľady sú úžasné. Serpentíny a zákruty. Po hodine a pol sme na pol ceste do Artvinu, a to už sme skoro hodinu meškali v Erzurume. No za tri hodiny to asi nedáme. Je pauza, obchodík aj s bufetom s mladou a starou ženou. Dám si kávu, Filip kolu. Ani slovo po anglicky. Po zaplatení, na odchode nám stará pani povie: Thank you. Mladá buď nevie, alebo sa hanbí.
A len teraz začne fun. Stúpame a klesáme, prechádzame cez približne tridsať tunelov, krátkych aj dlhých. Serpentíny a z tunela rovno do zákruty. Mosty. Našťastie nie je veľa áut, ale občas sa objaví nejaký pokušiteľ a obieha do zákruty či v tuneli.  Autobus to nejak nezvláda a občas akoby nejde motor, ideme samovoľne. Je to dosť strašidelné. Všetci ľudia pozerajú cez uličku na cestu. Konečne sme v Artvine a tam nás presadia na iný autobus. Mesto je vystavané v strmom kopci. Ako chodia ľudia zdola hore? Veď by sa im zišla lanovka. Ešte raz vystúpame do 700 m.n.m. a už vidíme nekonečnú vodu. Potom už len klesáme serpentínami v kopcoch, ktoré sú zarastené akoby hustým čučoriedím. A sme pri mori. Sprievodca v autobuse sa nás pýta niečo. Asi kam ideme. Hovoríme Batumi, lebo inak mu to nevieme vysvetliť. Ujme sa nás dievčina, čo sedí za nami, vie po anglicky a že máme ísť s ňou. Asi aj ona tam ide. A Filip sa už v Artvine zakecal s Gruzínco-Rusom, ktorý vlastne tiež ide do Batumi. Tak sme štyria. Vyhodia nás pod mostom, kde sú maršrutky. Je skoro päť hodín (podľa plánu sme tu mali byť o druhej poobede). Dievčina sa turecky pýta, zoženie nám odvoz a sama odchádza. Aha, tak nejde s nami. Ostaneme so starším pánom, ktorý vie super po anglicky. Sme iba traja v maršrutke, to je nezvyklé. Šofér si hneď vypýta peniaze. Pohneme sa, ale o pár sto metrov nacúva do uličky. Nahrnú sa ľudia, niektorí aj stoja a ideme. Rôzne vystupujú a nastupujú cestou. Ideme popri mori, zapadá slnko. Dojdeme k prechodu so známym znakom. Hurá Gruzia! Je máličko ľudí a tak prechádzame hladko. Ale v opačnom smere sú rady. Na druhej strane sa s nami spolucestujúci rozlúči.

BATUMI
Vyjdeme von, vidím maršrutky s nápisom Batumi a už sa vezieme. Platí sa pri výstupe. Takisto ľudia vystupujú a nastupujú cestou. V Gruzínsku je o hodinu viac. Oveľa teplejšie, ale už tma, nevieme, kde máme vysadnúť. Poradí nám chalan sediaci predo mnou a tak vystúpime na hlavnej ulici so zmenárňami, čo hneď využijeme. Hľadáme naše ubytko. Nájdeme ulicu a ideme smerom k chlapíkovi, pred ním poviem: „Filip“, a on hneď: „Zdrastvujte!“ Tak sme našli Timura. Vchod je brutálny (klasicky), ale apartmán je pekne zariadený a čistý. Zaplatíme a ideme do mesta na lobio! Konečne dobré jedlo. Nájdeme reštauráciu, je síce prázdna, ale už sa nám nechce ísť inam a od rána sme nejedli. Zvnútra sa na nás usmieva príjemná pani. Objednáme si lobio, šašlíky a mexické zemiaky. Jedlo je úžasné, všetko horúce. Saperavi je super. Dáme si aj buržujku. Natlačíme sa až odfukujeme. Po výdatnej večeri sa ideme prejsť cez mesto. Zastavíme sa v divnom podniku na koňak. Utekáme odtiaľ a nakoniec na našej ulici ostaneme v čača podniku. Pridáme sa k hraniu kariet s čašníčkou a jej kamarátkou, za chvíľu máme plno spolusediacich a spoluhrajúcich. Je sranda. Po polnoci odchádzame. Zajtra má byť škaredo. A aj je. Prechádzame mestom, na kávu, pýtame sa na lode. Ani lanovka nejde. A večer je oslava Nového roka. Je predsa 13. januára! Po ohňostroji zas skončíme v čača podniku, dáme si čača miešaný drink  a zahráme si vlastné karty. Posledný deň v Batumi je krásne. Dáme si raňajky v podniku na ulici pri mori, v kníhkupectve. Milá pani nám pripraví čerstvé sendviče a dobrú kávu.
Prejdeme sa po boardwalku. Je dlhánsky, ale pláž je kamienková. Sú z nej však super výhľady do diaľky, na pevninu, kde sú zasnežené kopce. Zdržíme sa  a Timur nás už zháňa. Zbalíme sa a na hlavnej ulici ešte dáme goodbye Saperavi. Na hranicu ideme znova maršrutkou. Je plná, ľudia každých pár metrov vystupujú a nastupujú. Je to ešte horšie ako cesta sem. Konečne sme na hranici. Prechádzame bez problémov, všade je málo ľudí. V Turecku nevieme, kde máme zohnať bus do Hopy. Všade stoja ľudia, ale na Hopu krútia záporne hlavou. Motáme sa tam. Konečne Filipovi jeden šofér prikývne. Nasadnite. Ešte vezmeme jedného pána a ideme. Niekde pár kilometrov ďalej zastane za inou maršrutkou a prestupujeme. Vyzbierajú sa peniaze a ideme až na autobusovú stanicu. Je tu o hodinu menej, ale ledva stíhame na bus o štvrtej. A to sme o druhej (teda jednej) vyšli z Batumi.
Kúpime lístok, dáme si jedlo v staničáku a mastíme karty. Pani výčapníčka sa na nás smeje. Konečne ideme zas strastiplnou cestou späť. Škoda, alebo aj dobre, že nič nevidno. V Erzurume sme večer pred desiatou hodinou. Vyhodia nás pred hotelom, odkiaľ sme odchádzali. Na rozdiel od Batumi je tu zima, nejakých mínus desať stupňov. Zamrznuté chodníky. Teplo je až v hoteli. Dostaneme inú izbu. Filip s recepčným hľadá batožinu. Konečne ju donesú hore. Zajtra zas lyžovačka.

ARARAT
Už nedeľa. Taxikár nás po raňajkách odvezie hore. Lyžujeme celý deň. Mám iný snowboard aj topánky, sú lepšie. Nájdeme si dobrú, dlhú, čiernu zjazdovku na slnečnej strane, na ktorej chodíme sami dvaja. Najeme sa na svahu, kávičkujeme a fantujeme. Super deň, veľmi dobre si zalyžujeme. Taxíkom ideme späť na hotel a večer sa prejdeme do mesta. Riešime požičanie auta na pondelok, ale nevieme nájsť, kde to je. V hoteli sedí nejaký kamarát domácich, tak tam zavolajú. Zistí miesto a ochotne nás tam zavezie, je to kúsok od hotela. Majú otvorené a tak sa dohovoríme o požičaní. Pánko nie je nadšený, že chceme ísť tak ďaleko v takej zime. Ale nič iné ako súhlasiť mu neostáva. Na druhý deň po raňajkách ideme pešo po auto. A hurá 270 km smerom k Araratu. Cesty sú dobré. Zčasti. Potom skôr nie sú. Prechádzame cez mestečká a popod kopce. Je to malebné. V jednej zákrute je zvalený a vysypaný tirák. A konečne ho vidíme! Ararat! Ale cesta k nemu ešte niečo potrvá. Vozíme sa po Dogubayazite pri iránskej hranici. Najeme sa v kebap-árni. Nie je to lacné, asi turistická cena, špeciálne pre nás dvoch. Prechádzame plnou, veselou obchodnou ulicou, všade je ľad a plno ľudí. Trh je všade naokolo. Po povestné mandarínky v top sezóne si skočíme do obchodíka. Vezmem len tri, ujko sa na mňa usmeje, že za toľko nemusím ani platiť. Milé. Celé to má atmošku. Nasadneme do auta a prevezieme sa k múzeu na kopci. Je tam krásne, krásny výhľad na okolie, hoci Ararat je skrytý za kopcom. Vraciame sa naspäť a prevezieme sa na iránsku hranicu. Sú odtiaľ krásne výhľady na oba Araraty. Nie je veľa áut, stojíme a fotíme. Cestou je niekoľko hliadok, teda policajných barikád, ktoré vyzerajú strašidelne. Pri jednej nás zastavia, ale hneď prikážu ísť ďalej. Cestou späť sa rýchlo stmieva. Zastavia nás aj pred Erzurumom, kontrolujú všetky autá. So samopalmi v ruke a v kuklách vyzerajú ako z filmu. Zlého. Ideme sa ešte previezť cez mesto, ale netrafíme v hokejovému štadiónu. V požičovni sa ujo teší, že sme v poriadku došli. Je veľmi milý.
Zastavíme sa v hoteli a chceme ísť na peknú večeru, do peknej reštaurácie, ale nemajú nič bezmäsé. Tak ideme na večeru za 2,50 pre dvoch a potom ešte na dezert do cukrárne. Mastíme pri koláčiku karty. Je to čistá závislosť, ale sranda. Prehrávame a vyhrávame na striedačku. Vždy sa pritom chechceme.
Posledný deň ešte lyžujeme. Je slnečno, ale zavreli nám obľúbenú zjazdovku. Nechápeme prečo. Okolo obeda vidíme, že tam traja lyžiari išli aj tak, tak to dáme popod zátarasy aj my. Sú to najlepšie jazdy. Nakoniec lanovka nejde až hore, a tak si dáme ešte fantu na svahu. Za celý život som jej toľko nevypila, ako tu. 

ISTANBUL
Na hoteli po sprche, zbalení čakáme dole v bufete a mastíme karty. Domáci nás ponúkne papierikom a perom, aby sme si zapisovali. Ktovie komu držia palce. O siedmej večer nás taxikár, stále ten istý, odvezie za astronomickú cenu na letisko – asi bonus na záver, pridám mu aj tip. Odletíme na čas. Lietadlo je plné. Škoda, že je tma a nevidno na zasnežené kopce. V Istanbule trocha meškáme, počkáme si na batožinu a dobehneme na bus do centra, kam prídeme trocha po polnoci. Vystúpime a prejdeme pár ulíc k hotelu. Je to ako iný svet. Teplo, plno ľudí, všetko otvorené a vysvietené. Je to paráda. Zhodíme sa na hoteli a ideme von do ulíc. Dáme si kebap a pečené gaštany. Sadneme si na pivo. Ráno sa bude ťažko vstávať, ale tá atmosféra je nákazlivá.
Ráno sa naozaj ťažko vstáva. A prší. Nevieme sa rozhodnúť, či niekam ísť. Ale Filip by neobsedel. Ideme metrom na Hagiu Sofiu. Vojdeme do moslimského chrámu, na múzeum nemáme čas. Ale už tam sa bavíme, že musíme ešte prísť. Je to čarovné mesto. Čarovná kombinácia európskeho – nám známeho a ázijských, moslimských vplyvov, dekoratívnosti. Má to špecifickú príťažlivosť. A tá zátoka pri chráme! No comment! Bežíme späť na hotel, sme spotení. Je dusno, aj keď už tak neprší. Berieme veci a letíme na autobus, ktorý nakoniec mešká. Ach jaj. Konečne odchádzame cestou cez mesto. Je to akási prémiová prehliadka mesta. Na letisku všetko prebehne hladko, odletíme, dokonca aj načas pristaneme. Batožina nám príde medzi prvými a tak naskakujeme do busu smer BA.
(Inak deň predtým, ako sme tam boli my, v tej časti, kde sme bývali, chytili toho hľadaného muža.)


neplánovane cestou do Antalye

vyhlídky!!!

to okolie je famózne

výhľad do 3000 m.n.m.

cestou do Artvinu

Batumi - Nový rok!

kamienková pláž

jazero vedľa ZOO

prvý pohľad

od múzea

Dva Araraty

cestou späť

Bospor z okna hotela


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára