15. – 16. júla
Kultúrny šok: Nagoya – Fukuoka a domov
Posledný shinkansen tentoraz trvá štyridsať minút. Oddychujeme.
S batohmi to bol fakt telocvik. V Nagoyi prestúpime na vlak.
Odvezieme sa jednu zastávku a potom prestúpime na ďalší vlak na letisko.
Koniec cesty ideme cez vodu. Pekné. Vlak je plný, ale nakoniec sedíme. Víta nás
miniletisko. Nemáme boarding pasy, ale pani nám všetko s úsmevom vybaví.
Odovzdáme batožinu a sme voľní. Ideme do obchodíku, je tam rad. Kúpime si
jedlo a zjeme ho pri stole s ostanými hladnými pasažiermi. Nasadneme
do lietadla, dáme si zelený japonský čaj a už sme vo Fukuoke, na ostrove
Kjúšú. Najradšej by sme tam rovno nechali batohy, pretože letíme hneď ráno. Ale
vezmeme z domáceho terminálu metro a ideme do centra. Vo vagóne sedí
rozvalený spiaci muž. Cez tri sedačky a jeho veci ležia na zemi pod ním.
Po chvíli nám dojde, že je na mol a chichoceme sa tak, že rozosmejeme pol
vlaku. Od únavy neviem prestať. Na ďalšej zastávke si k nemu prisadne
chlapík a on nelení, hneď mu na plece zloží hlavu. Hehe. Nedá sa odolať
ďalšiemu záchvatu smiechu. Na ďalšej zastávke sa mu prihovorí mladý muž, niečím
ako, že máte veci na zemi (akoby si to nik iný a hlavne on nevšimol). Prebudí
sa, potrasie hlavou a snaží sa tváriť normálne, ale je očividne KO. Nanešťastie
už vystupujeme. Vezme veci a ide aj on. Autopilot. Motá sa po stanici. Necháme
ho jeho osudu. Vyjdeme von a rýchlo trafíme k hotelu (mám to
naštudované, fľaše saké sú ťažké ako hrom). Avšak nič nie je jednoduché. Majú
ešte jeden hotel, a my bývame tam, o pár ulíc ďalej. Pomóc, ja už nechcem
ísť s batohmi ani jeden krok naviac. Fuj. Konečne sme na správnom hoteli,
totálne upachtení. Sprcha a ideme ešte do mesta. Je tam žúr. Všade na
ulici. Stretávame opitých, hlučných, rozjarených ľudí – Japoncov, čo sme za celý
výlet nezažili. Popri rieke sú stánky, kde sa varí. Okolo sú rozložené
stoličky, všetky obsadené. Ľudia jedia na verejnosti, popíjajú. Sme plachí a nájdeme
si „obyčajnú“ reštauráciu. Obsluhuje nás chalan z Nepálu, moc po anglicky
nehovorí. Ale nakoniec si niečo vyberieme, dáme si aj saké. Jedlo je fajn. Užívame
si atmosféru. Pomaly sa prejdeme naspäť na hotel. Ulice sa medzitým
vyprázdnili. V noci ešte dojde mail, že nám posunuli let na neskôr, super,
nemusíme vstávať tak skoro. A potom dojde ešte jeden, že ho presunuli na
trocha skôr. Konečne sa nám podarí vybaviť on-line check-in, hoci boarding pasy
si nevytlačíme. Oni sú tu však takí milí, že isto nebude problém to vyriešiť.
Ráno vstaneme, posledný krát sa zbalíme. Veci rozdelené podľa
európskych noriem. Metrom sa odvezieme na terminál domácich letov a busom
sa presunieme na medzinárodné lety. Odovzdáme batožinu, pani nám vytlačí letenky,
ale zas nemáme sedačky vedľa seba. Spoliehame sa na prázdne lietadlo, ale je
úplne plné. Aj Slovákov, Čechov a Poliakov. Ja sedím pri okne dva
rady za Filipom, vedľa japonskej babičky a dedka. Zabávam sa na nich. Máme
dotykové obrazovky, ktoré jednoducho nezvládajú (vôbec by som si to
o Japoncoch predtým nemyslela). Pani si hneď nastaní portugalčinu. Našťastie
je aj letuška, čo vie po japonsky. Pomôže jej to prehodiť. Ujo si ani nezapne
obrazovku, ale ďube do manželkinej, hoci ona sama je snaživá. Ale naozaj im to
nejde. Nevedia, ako sa na niečo dostať, prípadne vrátiť späť. A sú moc
rýchli. Ešte, že pred ňou nik nesedí, lebo asi by sa z toho dotyku
netešil. Z času na čas (aby to nebolo očividné, že ich sledujem) im
pomôžem. Pani nehovorí po anglicky, tak na mňa hovorí japonsky a ujo mi
ďakuje po japonsky a pridáva ospravedlňujúce „sorry, sorry“ po anglicky.
Cesta ubieha. Lúštim si krížovky, pozerám filmy. Mám vegetariánske jedlo.
Super, tak sa najem. A majú aj juhoafrické víno. Dáme si s Filipom.
Ľudia postávajú pri WC: z okna vidieť Kóreu aj Čínu, potom Rusko. Kecajú
tam, pozerajú z okna. Holandské letušky sú také milé, priateľské, smejú
sa, že si všetci začnú objednávať aj mimo časov vyhradených na jedlo, kolu, víno
a potom aj „cup of noodles“. Nejaký čas tam prestojíme aj my. Let tak
rýchlo a príjemne ubehne. Po desať a pol hodinách prestupujeme
v Amsterdame. Ľudia sa stresujú, ale máme štyridsať minút. Ideme na
prednostnú kontrolu, prejdeme rýchlo a máme čas. Nakoniec ešte na odlet aj
čakáme. Konečne Viedeň. Vystúpime do tepla. A konečne doma. Večer sme tu.
Ráno sme ešte boli v Japonsku (samozrejme so sedemhodinovým posunom).
Naozaj neskutočné.
A potom sme doma v šoku. Akoby sme neboli preč dva týždne,
ale roky. Ako to tu takto môže fungovať? Všetko! Nefunkčné a nefungujúce
veci. Prístup ľudí. Ako tu takto môžeme žiť? Ako tu takto môžu žiť? Predtým sme
to nevideli? Teraz sme si jasne uvedomili rozdiely.
Nič iné nám nezostáva. Pomaly, časom, sa šok z návratu utlmuje. Zabúdame.
Japonsko v skratke (mestá a stanice):
Fukuoka, Nagoya (Kanayama, Sakae, Nagoyako), Fujikawaguchiko, Fujisan,
Tokio (Shinjuku, Nippori, Akadoshogakkomae, Ueno, Asakusa, Akihabara, Okachimachi,
Tabata, Shibuya, Nishinippori, Haneda), Chitose, Sapporo, Asahikawa, Sounkyo,
Kurodake, Kamikawa, Aomori, Shinaomori, Omiya, Nagano, Yudanaka, Jigokudani,
Tokio (Yurakucho, Tokyo), Kyoto (Momoyama), Nara, Joyo, Kyoto (Uzumasa), Osaka
(Shinosaka), Hiroshima, Miyajimaguchi, Kyoto (Tanbaguchi, Sagaarashiyama, Nijo),
Fukuoka (Tenjin, Nakasukawabata)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára