Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)
Večer v Mlynskej na pive sme stretli kamarátov. A vy sa
nebalíte? My? Ešte je čas...psychicky sa na to pripravujeme...
1. - 3. júla
Vstávame pred šiestou ráno. Predsa sme sa len stihli zbaliť a ešte prihodíme
posledné veci. Kvety sú poliate. Urobíme si žemličku miesto raňajok
a vynesieme smeti.
Zas to neskutočne ubehlo. Lístky sme kúpili ešte v novembri, a odvtedy
vôbec nebol čas. V júni sme sa tomu trocha venovali, vymysleli plán cesty,
kúpili si rail passy, knižku a pohľadnice ako darčeky (ak nám niekto
s niečím pomôže, aby sme im ukázali, odkiaľ sme), ale inak som Japonsko moc
neprebádala. Prečítala som si síce Markétin denník, z ktorého som si
odpísala v japonských znakoch pár podstatných slov, ale skôr ako
pomohlo, ma vystrašilo, čo nás to vlastne čaká za exotiku. Vždy som do Japonska
chcela ísť, jedla som od detstva paličkami, ale toto? Všetci sa vyhrážajú kultúrnymi
rozdielmi, jazykovou a mentálnou bariérou. Uff. Tak uvidíme. Ale získala
som rešpekt. Asi väčší, ako by som si myslela a chcela.
Ale večer pred odchodom sme sa predsa len začali tešiť a dnes už
ideme. Zbalení, spíme a tešíme sa v aute. Letíme o 9:25 z Viedne
do Amsterdamu. Lietadlo je plné, takže nesedíme vedľa seba, ale vymeníme sa s chalanom.
Vedľa sedí česká rodinka, taťko, mamka a dve červenovlasé dcérky. Otecko
je snaživý a má to celé pripravené, do posledného bodu. Idú tam kde my,
majú tie isté letenky, za takú istú cenu. Ale majú trocha iné plány ako my.
V ďalšom lietadle, už z Európy do Fukuoky, desať a pol hodiny,
Filip zas sedí inde, ale aspoň blízko, o jeden rad predo mnou. Nedalo sa rezervovať
nič vedľa seba, asi je preplnené lietadlo. To sme si mysleli. Ale sedíme
a okolo nás nik. Potom prídu nejakí ľudia. Príde chalan a sadne si
k Filipovi. Vyzerá sympaticky, má šikmé oči, tak sa odhodlám opýtať, či sa
môžeme vymeniť. Síce sú tri, tri a tri sedačky v blokoch, a bude
sedieť v strede miesto mňa, čo je dosť nepríjemné. Usmeje sa
a súhlasí. Hovorí dobre po anglicky. Poteším sa a premiestnim. O dve minúty,
keď sa usadím, však príde japonská pani a ukazuje, že sedí na mojom
mieste. Nejaká chyba? Chalan pozerá svoju letenku a zistí, že mal sedieť úplne
inde. Ups. Tak si zas sadnem za Filipa. Ešte nastúpi pár ľudí a hýbeme sa.
Lietadlo je ale z troch štvrtín prázdne. prekvapivé, ale teda hneď to
využijeme a si Filip sadne ku mne. Ešte aj pani si chce presadnúť, ale letuška
ju vráti, že až po vzlietnutí, kvôli rovnováhe lietadla. Aha. Divné. To sme
ešte nezažili. Ale ostaneme sedieť spolu.
Čítam si knižku, Filip pozerá filmy. Potom snack a večera, ale len
mäsová. Vraj Filipovi nešlo rezervovať niečo bezmäsové. Ale je toho dosť aj mimo
mäsové jedlo, tak niečo zjem. Spíme. Dojde za nami steward, že Filip si
presadol a chce teda bezmäsové jedlo. To nie on, ale ja. Nešlo nám to pri
rezervácii letu, ale teda, že on to spraví aspoň na cestu späť. Napíše email
a vybaví to. Ďakujem. Dáme si biele víno, majú Sauvignon Blanc a
Chardonnay z Južnej Afriky. Super. Preletíme krátku čiernu noc, ale všetci
majú zatiahnuté, tak nič nevidno. A už ponad Čínu a Kóreu sa blížime
k Japonsku. Cesta ubieha, ani nie sme nejak strašne unavení. Priletíme
ráno japonského času do Fukuoky. Musíme si zobrať batohy a prejsť na vnútroštátne
lety. Prechádzame cez kontroly. Ujko si pozerá môj pas, pýta sa ma, čo mám
v batohu, ukazuje mi obrázky, či to tam nemám. Nie. Chcela som zavtipkovať,
ale radšej neskúšam ich zmysel pre humor. Druhý sa mi hrabe v batohu.
Prezrie ho a nechá ma ísť. Ešte sa ma pýta, či je Filip so mnou. Áno.
Rodina? Not yet. On ide k druhému kontrolórovi. Po chvíli ho vedú preč
a mňa pošlú von. Idem, ani nemám inú možnosť. V podstate ma
vypoklonkujú. Som z toho nesvoja, ale vychádzam a na letisku si umyjem
zuby a čakám. Chvíľu mu to trvá, ale nakoniec príde. Usmieva sa. Troška nám
nahnali strach, ale asi nejaká náhodná kontrola. Prejdeme na domáce lety
autobusom. Ide po ľavej strane, tak sa celkom točíme po letisku a prechádzame
oplotenými priestormi. Ostnatý drôt a závory nás spomaľujú. Na mini
letisku si ideme po lístky, slečna sa nám ospravedlňuje, že to dlho trvá. Kliká
a ťuká, a čaká. Potom ešte do ďalšieho radu musíme ísť odovzdať
batožinu. OK. Hotovo. Nemáme yeny, nemôžeme si nič kúpiť. Sme hladní aj smädní. Zjeme z domácich zásob keksíkov.
Našťastie potom v lietadle podávajú tekutiny. Dáme si na uvítanie japonský
zelený čaj. Všetci sú milí a usmievaví, klaňajú sa pri všetkom a ďakujú.
Po hodine niečo v už treťom lietadle vystúpime v Nagoyi.
Filip vyberie peniaze z bankomatu, kúpime si lístok na Kanayama a prejdeme
na vlak. Hneď nám aj ide. Mimo interiér letiska je hic a dusno. Vlakom sa
odvezieme niekoľko zastávok a vystúpime. Potom ešte vezmeme metro. Lístky si
kúpime s pomocou v automate na Sakae. Z metra sa vymotáme aspoň
približným smerom a po vonku a
teple pokračujeme podľa mapy na hostel. Je podvečer. Celkom rýchlo to
nájdeme, odložíme si veci a napriek únave ideme ešte do akvária. Metrom,
už sa začíname orientovať. Do prístavu si však kúpime najlacnejší lístok, aj
keď si myslím, že platí iná cena na každú zastávku. Filip prejde len tak, mne
to začne pri výstupe pípať. Lístok sa vkladá dnu a označí a pri
výstupe ho to zožere a buď pustí, alebo sa zavrú dvierka. Pánko
v búdke na mňa niečo zakričí, tak sa otočím a ukazujem mu, aký mám lístok.
Má mapu a pýta sa ma, odkiaľ sme došli, ja že odtiaľ, OK, musíte ešte
doplatiť. Zaplatím a pustí ma von. Aha, tak predsa to tak funguje, musíme
pozrieť, kam ideme a podľa toho si kúpiť lístok. Vystúpime do tepla, rovno
pri obchodíku. Kúpime si jedlo, hneď prvý trojuholník ryže a kávu,
a všetko to v skryte pred akváriom na lavičke doslovne zhltneme.
Nemali by sme jesť von, ani odpadkové koše nikde nie sú, ale sme fakt hladní.
Akvárko je super. Hneď na začiatok delfíny a biele veľryby, majú aj štyri
kosatky, korytnačky a tučniaky. Je to super, prechádzame sa. Vydržíme do
zatváracej hodiny a von si dáme druhé kolo jedla. Zas trojuholník a keďže
sa bojím, že bude s mäsom, dám si čistú ryžu. Pýtam sa, ale teda
s angličtinou sa moc neobťažujú. Zjeme to dnu v obchode, majú tam
také malé posedenie. Super, lebo oni nejedia na ulici, zas by sme sa museli
niekde skrývať a potom hľadať smetiak. Metrom sa presunieme do centra, ideme
k City Hall a k hradu, ale všetko je už zavreté a je tma. Stmieva
sa skôr ako u nás. Cez park so sochami, darmi od rôznych štátov, popod vežu,
prejdeme pešo smerom na hostel. Vo vedľajšej uličke sa najeme, nudle
a drahé pivo. Hostel je fajn, čistý, ľudia vedia po anglicky. Tak
s nimi riešime našu zajtrajšiu cestu na Fuji. Musíme skoro vstávať na bus.
Odchádza 7:10 zo stanice Nagoya. Izbu – len veľkú posteľ s uzučkou
chodbičkou okolo, máme pri sprchách, a keďže ideme skôr spať, počujeme ako
ostatní hrmocú, pretože sa nevedia zatvoriť v sprche. Ach. Je hic, máme
pustenú klímu a v noci začne liať. Doslovne padá voda z neba. Dúfam,
že nezaspíme. Ale ráno sa v posune zobudíme načas. Nie je to také hrozné,
hoci po jednej stratenej noci. A je veľmi skoro vidno. Zbalíme sa, ešte prší,
ale len trocha, a vyjdeme na ulicu. Predsa len vyberieme pršiplášte a
kráčame k metru. Prestup na bus nájdeme rýchlo. A keďže máme ešte čas, tak
si sadneme na lavičku pred obchodom na stanici. Kúpime si pečivo, banán
a ľadovú kávu. Bus je fajn, prázdny, vonku je napriek dažďu teplo a dusno,
(v júli je v Japonsku obdobie dažďov). Oceňujeme, že ide klíma. Najprv
ideme dlho mestom, a potom cez krajinu. Pribúdajú kopce, zelené,
zalesnené, presne ako z japonských malieb. Špicaté kopce, na horizonte ktorých
vidno jednotlivé stromy zvláštnych tvarov, obkolesuje hmla. Čarovné. Najprv
ideme diaľnicou a potom úzkou cestou. Po dvoch hodinách stojíme na
parkovisku s obchodmi a občerstvením. Pred WC je mapka, aby ste si
rovno vybrali, kam chcete ísť. Toalety s bidetom, sprchou
a vyhrievaným sedátkom, v rohu je sedačka pre deti. Sú čisté a voňavé.
Akoby bežné. Sme ohúrení. Ďalej už stojíme na prvej zastávke, Fujikyu
Highlands, ale to nie je naša. O pár minút ďalej vystupujeme na Fuji-kawaguchiko
station. Mini stanička, na ktorej je plno ľudí. Pýtame sa na informáciách, kde
je hostel, vysvetlia nám a dajú mapku. A kedy chodia busy pod Fuji? Milá
slečna na info nám všetko trpezlivo opakuje. Ideme a zas začne liať, ani
Fuji nevidno, niekde by tu mala byť. Vyzerá to divne a tak sa vraciame
späť. V zákrute stretneme troch mladých ľudí, čo tiež idú na hostel. Super,
tak sme sa nestratili. Odložíme veci a ideme sa prejsť. V reštaurácii sa
najeme. Majú anglické obrázkové menu. Ja si dám špagety a Filip ryžu
s mäsom. Cez supermarket a stanicu prejdeme k jazeru. Je to
jedno z piatich, čo obkolesujú Fuji. Sopku stále nevidno, sú oblaky
a leje. Poobede si pospíme na hosteli, a keď vstaneme, ideme na nákup.
Je tak zatiahnuté, že ani nevieme, kam sa vlastne máme pozerať. Ja som
úplne pomýlená. Na hosteli zjeme jedlo, sushi, koláčiky a pozeráme mapy
ciest na Fuji. Hore by to malo trvať päť-šesť hodín, potom ešte hodina
a pol okolo krátera. Dole sa to dá zbehnúť za tri hodinky. Celkom ťažký
plán na jeden deň. Japonci aj turisti chodia na dva. Prvý vyšlapú hore
a druhý dole. My to plánujeme stihnúť za jeden deň. Veríme si. Veď hore
chodia aj starí ľudia a deti. Spíme v dorm s troma ďalšími
chalanmi. Jeden strašne chrápe, a tak je to ďalšia noc, čo sa moc nevyspíme.
 |
| japonské hory a oblaky v nich |
 |
| japonský kopec |
 |
| japonské kopce |
 |
| japonské hory |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára