cesty: Gruzínsko III

Gruzínsko 24. 1. - 1. 2. 2015

Výborné jedlo a ako sme sa naučili štyri slová po gruzínsky a s nimi precestovali krajinu

Ďalší deň máme na pláne navštíviť nejaké vinárstvo. Vytipovali sme si Telavi. Ideme z metro stanice Asani. Tam nevieme kam, tak sa pýtame. Jeden šofér vraví, že nás zoberie. Ale my nechceme ísť inde, len Telavi. A odtiaľ vás „my friend five minutes“. Nie, nie. Pýtame sa ďalej, ale nik nám nevie poradiť. Zas nás dobehne ten istý šofér a vraví „Telavi“. Tak teda ok. Pozerám mapu a ideme poriadne naokolo. Žeby do Tsnori a odtiaľ nás vezmú? Ale pred odbočkou sa vraciame naspäť na smer Telavi. Sme v aute vyše dvoch hodín. Krajina je krásna, kopcovitá. Aj vinohrady vidno. Vynorí sa Kaukaz s bielymi vrcholcami. Šofér si cestou rieši biznis. V jednej dedine vyloží pneumatiky, v inej dačo ďalšie. Zastaneme pri aute, z ktorého trčí naporcovaná krava. A potom zastaneme úplne, pár kilometrov pred Telavi. „Here my friend, five minutes“. Čakáme, asi dvadsať minút nič. Potom zatrúbi maršrutka. Máme nasadať a nemusíme platiť. Ďalších desať minút jazdy a sme v Telavi na rušnej ulici. Prejdeme sa, hľadáme centrum alebo informácie. V jednej kaviarni si dáme kávu. Je tam mestská wifi, ale nevieme sa rozhodnúť. Predsa len nájdeme to infocentrum. Dievčina hovorí perfektnou nemčinou. S vinohradmi nám však nevie poradiť, všetko je ďalej od mesta a nevie, či tam budú ochutnávky a či vôbec majú otvorené. Sme hladní, rozhodneme sa ostať v meste a najesť sa. Sú skoro štyri hodiny a posledná maršrutka ide aj tak už o šiestej. V jednej peknej reštaurácii s výhľadom je hrozná obsluha a nič moc výber jedla. Ideme do inej. Je prázdna. Dievčatá nevedia ani slovo po anglicky ani po rusky. Nevieme si objednať ani biele víno. Je to náročné. Konečne na piaty raz „rukami-nohami“ sa to zázrakom podarí. Jedlo vyberáme pichnutím do jedálneho lístka. Majú tu takú zeleninu miešanú s orechmi (baklažán, či paradajky, tu šalát), tak chcem ochutnať. V šaláte však žiadny orech nenájdem. Len tak orientačne sa chcem opýtať, čo mám, ale bol to chabý pokus. Prikradne sa k nám starší pán a opýta sa ma, čo chcem. Len sa pýtam, aké jedlo mám, lebo v mojom šaláte žiadne orechy nevidím. „Oh, I am sorry.“ „No problem.“ Sme tu ešte jeden deň, tak to tam niekde vtesnáme. O chvíľu nám na stôl dojdu pražené huby a zelenina. Darček. Ďakujeme. Jedlo je výborné, šalát, zemiaky, huby, zelenina, mäso, všetko dobre pripravené, dobre dochutené. Pochutnáme si. Na účte majú cenu s desiatimi percentami, necháme ešte viac.

Odchádzame do Tbilisi. Hľadáme maršrutku, ale zas nás pri autách ukecá típek, že nás odvezie. Tak nasadneme do smradľavého, špinavého auta s babičkou. Tá si však o chvíľu presadne k nám dozadu a dopredu si sadne stokilová vymaľovaná pani v kožúšku a s kamienkovou kabelkou. Nejaká miestna diva? Stúpame do kopcoch, samé zákruty, šofér fajčí. Cesta je hrozná, dieravá. Potom zostupujeme a za hodinu a pol sme na Asani. Odvezieme sa jednu zastávku a prejdeme sa do centra. Zostaneme v parku so skleneným mostom. Chcem ísť niekde na drink. Až v centre na turistickej ulici zosadneme v jednej z reštaurácií. Dáme si pivo a koňak a oddychujeme. Je tu príjemná atmosféra. Rozhodneme sa najesť v podniku z prvého dňa. Chcem to ich lobio, polievku a tie nakladané kvety. Ideme. Hneď to nájdeme. Je tam plno a nafajčené, ale ostaneme. Filip si dá tekvicovú polievku. Jedlo je výborné. Dojdeme na hostel a dnes večer oddychujeme.

Posledný deň. Sobota. Vstaneme, zbalíme veci a necháme ich na hosteli. Filip sa cíti choro, tak do kúpeľov už nejdeme. Škoda. V supermarkete nakúpime gruzináčiky a čokolády. Raňajky ako burger vo wendy’s ma nenadchnú. Dám si zmrzlinu. Ale stále som hladná. Rozdelíme sa. Idem do múzea moderného umenia, ktoré je v podstate výstavnou miestnosťou Zuraba Tsereteliho, gruzínskeho vše-umelca. Sochy, maľby, mozaiky, pamätníky. A žiadne chudácke. Všetko poriadne veľké a farby natierané vo vrstvách, nie je žiadny trochár. Som v nemom úžase. Maľby a ani ostatné veci sa mi vôbec nepáčia. Zosadnem k niekoľkým monografiám v hocijakých jazykoch a zapozerám sa. Tu taká socha, tu iná, pamätník v Moskve, tu sme boli, aj som sa divila, kto to robil, tu v Londýne, v USA, v Španielsku, v Montevideu, Paríži, Ríme, všade. Bol to oficiálny umelec olympijských hier v Moskve. No nemá malý ateliér. Fotka s Putinom, Clintonom, Depardieuom, Chaplinovou a inými politikmi a celebritami. Pamätníky v Gruzínsku, zlatý na našom kruhovom námestí v Tbilisi, obrovský pri Tbiliskom mori. Dojde Filip a pozrieme si výstavu fotografií jeho s niekým známym. Je to až neuveriteľné, koľko toho za život stihol. Neuveriteľné množstvo práce. Všetci ostatní umelci naňho museli byť nasratí. Veď dostal všetky zákazky. Nemal konkurenciu.

Prejdeme sa uličkami a zapadneme do západne vyzerajúceho podniku s bagetkami a koláčikmi. Dáme si aj výbornú kávu, obsluha vie po anglicky. Jediná wi-fi nefunguje, inak by to bolo dokonalé. V meste nakúpime darčeky. Vyvezieme sa lanovkou k soche „Mother Georgia“ a k Ivanišvilimu domu. Vraj tam má akvárium so žralokmi a neviem čo ešte. Aj od cesty to vyzerá šialene. Je tam autíčko s kávou, dáme si, ale nie je si kam sadnúť. Sme unavení, sedíme na múriku a pozeráme do botanickej záhrady. Tu dole a na hrade sme sa vlastne prechádzali ten prvý večer. Cestou naspäť sme sami v lanovke, nevystúpime a vyvezieme sa hore ešte raz. A potom dole. Je to príjemné si posedieť. Chceme ešte ochutnať jedlo vyzerajúce ako chlieb s vajcom v strede, khachapuri. Ja si nedám to syrové, ale baklažánové a Filip si dá palacinky s mäsom. Trvá to dlho. Ale chlebík je úžasný. Horúci, čerstvo urobený a zelenina dnu je fajn dochutená. Po jedle ideme ešte kúpiť pelamushi, oriešky v sirupe. Majú ich všade a vyzerajú vtipne, ako také veľké fazuľové lusky vo farbách od telovej až po čiernu.

Ozvú sa Andrea so Zajom, že sedia v Rači, podniku neďaleko od nás. Pridáme sa na kapurkovú čaču. V podniku je plno, za barom – stolom s chladničkou stojí plná pani, usmievavá. Ďalšia obsluhuje. Vidieť do kuchyne, ako sa jedlo pripravuje. Filip chce koňak, ale nemajú. Čaču. Ok, chceme frťana. Pani vytiahne z chladničky pol litrovú plastovú coca-colu za štyri lari. Ok, prinajhoršom zbalíme domov. Dáme si ešte baklažán s orieškami. Lahodné. Cestou na hostel sa zastavíme v známej sirupárni, ktorá vznikla na začiatku dvadsiateho storočia, Lagidze na Rustaveli s mozaikami a zrkadlovými stenami. Za pultom sedia tetušky. Máme na výber z príchutí: čokoláda, šampanské, vaječný koňak a ešte nejaké. Je ich šesť. Šprcnú nám zo sirupu do pohára a zalejú sódou. Zajo nám niečo namixuje. Je to pre neho kultová vec. Je tu aj dosť ľudí. Na hosteli vezmeme veci a rozlúčime sa kolou v podniku oproti. Ideme. Hodia nám veci do maršrutky a keďže je čas, a na seba sme s darčekmi zabudli, letím kúpiť ešte jeden koňak. V malých obchodíkoch majú ešte lepšie ceny ako v supermarkete. A už sedíme, vzadu, lebo Filip nič neobsadil, s ďalšími dvoma. Cesta ubieha. Máme ešte jednu zastávku v obchode, kúpim si slnečnicové semiačka, najlepšie, aké som jedla a o druhej sme na letisku. Čo budeme robiť do päť dvadsať? Sú tam pod šikmou strechou také miesta s matracmi, ľahneme si. Lúštim krížovky, dáme si čaj, prejdeme kontrolou a dnu si tiež ľahneme. Lietadlo je plné. Strašne fúka, sú turbulencie, aj meškáme. Do Budapešti priletíme niečo pred šiestou, uff. Vystúpime, vezmeme batožinu, típek nás odvezie. Je tu kosa, auto je zamrznuté, ale ide. Nasadneme a ideme na kávu a potom domov. Hurá.