cesty: Gruzínsko II

Gruzínsko 24. 1. - 1. 2. 2015

Výborné jedlo a ako sme sa naučili štyri slová po gruzínsky a s nimi precestovali krajinu

Na hosteli sa rozdeľujeme, my ideme do Kazbegi. Zajo s Andreou musia ísť do Tbilisi, majú na druhý deň prezentáciu. Nechávame kufor v hosteli a ideme stopovať k benzínke. Maršutka nejde, hoci nejaké tam stoja. Taxikár nám ponúkne odvoz za päťdesiat lari, ale odmietame. Maršutka by mala stáť máličko a vraj jedna ide za desať minút. Stopujeme, ale buď nám ukážu, že sú odtiaľto, alebo nás ruské autá ignorujú, prípadne nesúhlasne zakývajú hlavou. Filip je trocha nervózny. Potom ide nejaké rýchle auto, ledva pri nás zastane. Típek neotvorí okienko, ale ukazuje na dvere, že máme nasadnúť. My však nechceme taxík. Za koľko? Nie, len nastúpte. Nie, za koľko? Za desať? Jasne, ok. Nastúpime. Ujko sa milo usmieva, vyzerá na pohoďáka. Vyrazíme. Pustí naplno rádio, západné hity osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Potom trocha kecáme. Všade veľa touli (štvrté slovo – sneh). To bola jedna z mála viet, keď sme sa pochopili. Nevedel po anglicky a nám ta ruština moc nejde, skôr je to skomolená slovenčina (u Filipa až poľština, hehe). Vystúpame ešte v Gudauri a potom ideme mierne do kopca, je tam výhliadka (vraj pamätník rusko-gruzínskeho bratstva), chce nám zastať, ale je tam plno snehu a ľadu na ceste. Všade je bielo. Býva aj viac snehu, potom cesty frézujú. Prejdeme cez najvyššiu časť 2379 m, známu ako Darialská tiesňava, a posúvame sa ďalej k Rusku. Klesáme dole, cez niekoľko dlhých tunelov, ktoré ešte vystavali Nemci. Sú strašidelné. Celkom sa čudujeme, že nám nejdú žiadne autá oproti. V jednom tuneli dobehneme stojace autá. Stojíme v tme. Pár áut sa vráti, ale iná cesta do Ruska nevedie. Hm. My čakáme, típek ide do Vladikaukazu z Tbilisi (priechod je otvorený len od 2010). Čakáme, po chvíli sa pohneme a ideme v kolóne. Típek sa nekašle a predbieha do zákrut. Predbehneme všetkých Rusov, čo nás nezobrali, haha. A sme na čele. Dole v dedine pochopíme, prečo nám nik nešiel oproti. Autá v protismere sú zastavené v dlhej kolóne. Asi by sa neobišli s náklaďákmi a bolo by to zbytočne nebezpečné. Ako pôjdeme zajtra naspäť? Fúha, nemôžeme ísť neskoro. Ešte prejdeme pár dedín, cesta je dobrá, len na jednom kuse kamenistá, kde jediný krát spomalí zo 130 km/h až 140 km/h na nejakých štyridsať. Dediny naokolo sú čarovne položené pod kopcami na akejsi rovine, spojené len mostmi. Domy aj tu vyzerajú rozpadnuté, veľa z nich chýbajú okná, či dvere. Ploty sú poskladané z hocičoho. Konečne Kazbegi, alebo teda Stepantsminda po novom. Všimnem si nevyužitý billboard popísaný: „Vasilij 20 m“ a šípka doľava. Vyhodí nás na námestíčku v centre. Zaplatíme, poďakujeme a ešte sme ani nevystúpili a už pri nás stojí ujko a niečo sa nás pýta. My, že áno, a už telefonuje. Gora Kazbeg je nad nami. Dojde ešte starší pán a po anglicky na nás vybalí, či hľadáme ubytko, a ponúka nám izbu „with hot shower and wifi“ za tridsaťpäť lari. Zdá sa nám to veľa. „With breakfast and dinner.“ Stále. Ok, za dvadsaťpäť len s raňajkami. „Restaurant is expensive.“ Nevadí. Nasadí nás do svojho auta a berie nás hore dedinou. Pri billboarde sa zastaví a ukazuje: to som ja Vasilij. Zabočí medzi domy, k psovi do dvora. Izby sú fajn aj kúpeľňa, je tam teplo, wifi funguje. Berieme. Navrhne tridsať aj s večerou. Súhlasíme a už sa pýta, o ktorej chceme jesť. Do siedmej máme čas, tak sa ideme prejsť do dediny. Fotíme, nájdeme obchodíky, kostolík a vraciame sa. Chodník je celý zasnežený, po ceste idú autá tak stodesinou. Obchody sú otvorené, dokonca aj stánok so všetkým pri ceste. Aj reštauráciu, kaviareň a vinotéku majú. Wow. Myslela som si, že to bude dedina s dvadsiatimi domami.

Večera je fajn, zeleninová polievka s koriandrom, chlebík, niečo vyprážané, cestoviny s nejakou mäsovou omáčkou. Dobré. Ľahneme si do postele. Oddychujeme, lúštim krížovky, Filip pracuje. Zarezervuje ten istý hostel v Tbilisi na ďalšiu noc. Mačka mňauká v pravidelných intervaloch. Dúfam, že prestane. Áno, ale o štvrtej neúprosne začne znova a už do rána neprestane. Pomóc. Raňajky máme na deviatu, ale nechce sa nám vstávať. Vasilij nás budí: „Slovakia...“ a nejaké slovo. Asi raňajky. Pomaly sa vyhrabeme a prisadnú aj nejaký pán so synom. Nebavia sa s nami. Mačka mňauká, hovorím im, že to bolo celú noc. Chcú ju nájsť, ale nevedia, kde je, či v izbe, či kde. Najeme sa: vajíčka, dobrý chlieb, klobáska. Fajné. Zbalíme sa a ideme sa prejsť po dedine. Môžeme ísť cez most, je tam ten kláštor, ktorý je na všetkých Kazbegi fotkách. V centre si chceme dať kávu. Jeden podnik zavretý, aj druhý, aj kaviareň. Ok, posledná reštaurácia na parkovisku. Tetuška nás sleduje z okna. Vojdeme, je to pekné. Dve tetušky pri okne, nejaké dievča za kompom a čašník. Dobové foto a foto z Paríža. Espreso? Nemáme. Uff. Neska? Ok, čo už. Dáme si s mliekom. Poň vyjde niekam von. Dlho sa nevracia. Priamo od kravy? Hehe. Ideme sa prejsť cez most a uvidíme. Pridajú sa k nám miestne psy, aj keď ich odháňame. Jeden z nich ponaháňa kravy, potom breše do tých na ceste, potom sa s jednou bije na rohy. Okolo ide pastier a v ruke má palicu, zaháňa sa na psy, ale prešmyknú sa a idú ďalej s nami do hornej dediny. Ok, skúsme vyjsť hore. Cestička vedie cez dedinu, pomedzi domy, 4,7 km. Všade postávajú kravy a stredný pes ich provokuje, ešte ide s nami jeden na trocha nohách, na štvrtú nestúpi a veľký svetlý. Dedinčania na nás čumia. Všetkých zdravíme. Na konci dediny pri babke ďalší pes. Pridá sa k nám. Ok. Šlapeme so štyrmi psami, hore cez les po snehovej ceste. Dá sa tam vyjsť aj na aute. Po päťdesiatich minútach prídeme k strmému výstupu. Psy sa do seba pustia, traja na jedného. Stúpame rýchlejšie a už idú za nami len traja. A kde je štvrtý? Vyšlapeme hore. Krásne výhľady. Kazbeg, sneh, pláne bez snehu, kláštor. Impozantné. Ideme ku kostolíku. A sú tam dvaja chalani, odháňajú psov. Vojdeme aj dnu, kde sa kúri a ďalší chalan predáva suveníry. Posadíme sa na lavičku na slnku a užívame si prostredie. Vidíme dvoch, ako asi idú na Kazbeg. Dáme sa na spiatočnú cestu a už máme len dvoch psov, trojnohý už s nami nejde. Dole zbehneme rýchlejšie. Pred dedinou stretneme tri ženy psy sa od nás oddelia, žeby ďalší výstup?

Dojdeme dole a Vasilij s kamošmi nám povedia, že maršrutka nejde. Hneď nám ponúknu odvoz za tridsať lari do Tbilisi. Filip vyjednáva, ale nezľavia. Nejdeme tak rýchlo, ako cestou sem, ale aspoň máme čas sa pozerať. Áut nie je veľa, ale idú v oboch smeroch. Zastavíme sa v Gudauri po kufor a o štvrtej sme v Tbilisi na Didube, metro stanice uprostred sídliska s trhom. Vystúpime a už sa na nás vrhnú: Gudauri, Kazbegi, Batumi, Kutaisi? My však ostávame, ideme sa najesť na trh. Metrom sa dostaneme na hostel. Zas máme svoju izbu desať, v rohu, tichú. Večer sa ideme prejsť do mesta. Tbilisi má vyše milióna a pol obyvateľov z celkových asi päť miliónov. Je to veľkomesto. Rozprestiera sa na všetky strany. Stredom tečie rieka, je ponad ňu niekoľko mostov, aj najnovší, presklený pre peších. Prejdeme sa povyše k osvetlenému kostolu a potom, že skúsime ešte hore. Nakoniec skoro proti vlastnej vôli vystúpame po temných schodoch, s občasným slabým osvetlením, k vysielaču a funikuláru. Je tam málo ľudí a všetko zatvorené. Dnes sme mali výstup v Kazbegi a potom v Tbilisi, máme dosť. Dole sa zvezieme. Vyhodí nás to povyše našej ulice. Ozvú sa Andrea a Zajo. Dohodneme sa s nimi v reštaurácii pod naším hostelom. Zas nás zoberú do nejakého známeho podniku, ale keďže sme zničení, nevydržíme dlho. Cestou naspäť máme zamknutý hostel. Chalani z ulice nám pomôžu, zdola zazvonia a príde nám niekto otvoriť.