cesty: Golden Gate Highlands, Royal Natal, Drakensberg

Roadtrip Juhoafrická republika 2013 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 12 dielov)

9. 6. – 26. 6. 2013

11.júna

Bolo ťažké sa ráno vyhrabať z teplej postele do tej zimy. Ale čím skôr preč. Najprv ideme do shopping centra, pozrieť, porovnať a nakúpiť zásoby na cestu, keďže sa ten deň presúvame asi 350 kilometrov do Golden Gate Highlands.

Sandton. Veľké, ale málo parkovacích miest, vyzerá to, že všetci tam idú práve teraz, keď aj my. Nakoniec sa nám podarí jedno miesto nájsť, keď sme si už hovorili, že kašleme na to. Prejdeme pár obchodov a narýchlo si kúpim legíny s africkým vzorom na pamiatku (to som ešte nevedela, že to bude jediná vec, ktorú si kúpim) a nájdeme super bufet na raňajky. Čerstvé croissanty, káva, brusnicový džús a koláčik. Mňam. Úžasné. Ešte si urobíme zásoby na cestu, zaplatíme parkovné (čo u nás je zadarmo) a vyberieme sa smer juh.

Ako cesta ubieha, krajina sa mení. Míňame mestá, dediny, informal settlements (názov, ktorý sme si prečítali v novinách, ktoré som zobrala na letisku) a neosídlené časti. Aj farebnosť sa menila, najprv kríky popri ceste v červenej zemi, potom kopce a týčiace sa skaly ošľahané vetrom, akoby do tvarov sôch či stavieb. Obrovské. Krásne. Fotíme z auta za jazdy. Popri ceste, kde sa chodí 110 km/h sa prechádzajú ľudia, presnejšie iba černosi, chodia tam a späť, akoby to bol chodník. Našťastie cesty sú dobré, kvalitné, široké, načiarané. Odrazky v strede aj po bokoch. Aj krajnica je postačujúca, akoby to bol chodník. V Harrismithe prvýkrát tankujeme, umyjú nám okná, necháme tip a ideme ďalej. Smer Phuthaditjhaba, mesto, ktorého meno sme na začiatku nevedeli ani prečítať, nieto vysloviť, a potom rovno ďalej do národného parku Golden Gate Highlands. Nemáme rezervované ubytovanie, ale chceli sme prespať v Clarens, alebo nejakom nasledujúcom meste.

Vojdeme do parku. Je rozľahlý a krajina úžasná, kopce, vysušená tráva, červená zem. V diaľke vidíme antilopy a ja som v siedmom nebi. Prechádzame vo výške 2041 m n. m. Pozeráme po krajine, hľadáme zvieratá a v rýchlosti preletíme cez bumper, až som myslela, že nám zlomí auto vo dvoje. A tak zastaneme, aby sme to predýchali, pri turistických informáciách, kde majú krásne kruhové obydlia so slamenou strechou na ubytovanie pre turistov. Hneď sa rozhodnem, že chcem ostať spať v parku. A toto je očarujúce. Ukecám Filipa, aj keď mu to trvalo asi tak päť sekúnd. Potvrdíme si nocľah a rozhodneme sa ísť previezť ďalej. Vstup do parku je bezplatný, len sme museli vypísať pri vstupe papiere, avšak k ubytku sa pripláca za to, že spíme v národnom parku.

Ďalej autom cez park, smer Clarens, vidíme krásny západ slnka. Padne rozhodnutie ísť na hranicu s Lesothom a odfotiť sa so značkou. Keď už, tak už. Zas ideme trocha intuitívne, lebo značky nikde nie sú. Avšak ako sa niekde tam blížime, stmieva sa a okrem pár metrov pred autom, nič nevidno. Vojdeme do dediny, ktorú ja na svojej mape z google, nemám. Ideme predsa len ďalej v tej tme a zrazu pred nami oplotená biela budova. Toto je hranica, pýtame sa policajta. Je. Vystúpime z auta kvôli fotke. Ale poradí nám, aby sme šli ďalej autom a tam to vyriešili. Ideme a zrazu za nami beží chlap, že máme stáť a kam ideme? Heh. Na hranicu. A dovolil som vám? Zmes vážnosti a irónie. Nakoniec mu vysvetlíme, že chceme len fotku so značkou Lesotho a pôjdeme späť. Musíme ale prejsť kontrolou. Do Lesotha však máme víza, ktoré nemáme. Aj tak nás pustia, ani netušia, kde a čo je Slovensko, nejaké víza nie sú vôbec podstatné. A máme pečiatku v pase! Prejdeme do no man’s land a sme pri vstupe do Lesotha. Čo teraz? Žiadna značka, tabuľa, tabuľka, ani len maličký nápis. Nič. Je zakázané fotiť v týchto priestoroch, to nám bolo prízvukované. Tak čo? Pri rampe sedí muž v uniforme. Poprosíme ho, nech sa s nami odfotí. Urobíme dve fotky, sadneme do auta a šup naspäť do JAR. Mávali a smiali sa na nás kolegovia z okienka. Prišli sa ho spýtať, čo sme chceli. Na vstupe do Juhoafrickej republiky je teraz rad. Celkom prekvapivé. Ľudia na pešo. Pani v drese Real Madrid pri okienku Diplomats (ok, iné nie je otvorené, ale aj tak...)

Rýchlo sa vraciame naspäť do parku, v tme, bez mapy, aj keď po dobrých cestách so širokou krajnicou. Našťastie trafíme a pri vstupe na nás len kývnu a pokračujeme. Pred ubytkom je hotel, kde sa dá navečerať. Z nejakého dôvodu to hneď nespoznáme a prejdeme odbočku. Ako to riešime, do cesty nám vbehnú zvieratá, celé stádo divých koňov. Jačím. Filip našťastie ubrzdí. Stojíme a pozeráme, ako zvieratá prechádzajú popred nás.

V hoteli ponúkajú self-service. To sme zvedaví na cenu. Sme však hladní a jedlo je úžasné, niekoľko druhov mäsa, zeleniny, paella, koláčiky. Všetko možné. Aj internet funguje, hoci nemáme adaptér na zástrčku. Našťastie sú extrémne ochotní a pani na recepcii nájde káblik do notebooku so správnou koncovkou. Nabíjame, internetujeme, Filip pracuje. Ja riešim tiež. Ako vždy, keď odídete, tak sa vám ľudia ozvú, že niečo potrebujú, alebo sa k tomu až teraz dostali. Najedení, oddýchnutí, spojení so svetom, nasadáme do auta a ideme hľadať svoj slamený domček. Vystúpime z auta, a zrazu dupot a erdžanie splašených zvierat. Zľaknem sa, v mihu som naspäť pri aute a svetle. Už sama nejdem ani na krok, keď všade okolo je tma ako v rohu. Keď sa trocha ukľudníme, pozrieme na nebo. A wow! Úžasné. Toľko hviezd som za celý život nevidela, čo teraz tu. Mliečna cesta. Milióny hviezd. Ideme si oči vyočiť.

Medzitým snáď zvieratá niekam odbehli a tak menej vystrašení hľadáme vchod do kruhového obydlia so slamenou strechou. Vchod je z terasy a tak nám to chvíľu trvá. Domček je dvojposchodový, dole kuchyňa, posteľ, TV a kúpeľňa. Hore ešte dvojposteľ pod slamenou strechou. Sme zničení. Ale milé prekvapenie - elektricky vyhrievaná posteľ. Keďže je dosť zima, zapneme si teplo v posteli. To je úľava. Ešte sprcha, fľaša Sauvignonu blanc, trocha čítania, zazívame a už spíme.

12. júna
Zjeme raňajky, kúpené v Johannesburgu, na terase a ideme na túru na Echo Ravine. Medzi kopce s echom. Ponúkajú pekný výhľad. Farebné steny skál vymytých vodou tvoria medzeru, ktorá robí ozvenu. Ešte sa prevážame po GGH a hľadáme zebry. Sú tam zakreslené cesty autom, ale nič nenájdeme, iba antilopy a asi jedného byvola už skoro von z parku. Zasa smer Phuthaditjhaba (ani vysloviť, ani napísať, hehe), mesto 1700 m nad morom, na africkej náhornej plošine. Zasa sa stratíme, lebo Filip sa nerád pozerá do mapy. Otáčame sa na ceste do protismeru a druhý pokus Phuthaditjhaba. Rezervované ubytovanie nájdeme rýchlo. Drgoceme sa na prašnej ceste pomedzi autá, ľudí a deti idúce zo školy. Aspoň značky sú. Na izbe necháme veci a ideme na túru na Tugela Falls (2972 m n. m.), druhé najväčšie vodopády na svete v Royal Natal National Park. Síce je poludnie, niečo po dvanástej, slnko zapadá skoro a tak sa ponáhľame. Cesta sa kľukatí, ako obvykle nevidíme žiadne značky, ideme intuitívne podľa mojej malej mapy, kde sme? Je to tu? Dojdeme k rampe, vyzerá to ako vchod do národného parku. Zaplatíme vstup a spýtame sa, ako ďaleko to je, a čo s rampou na ceste naspäť? Vraj nám ju vrátnik nechá otvorenú. Cesta, vydláždená zámkovou dlažbou, skončila po ôsmich kilometroch. A potom... skaly, prach a jamy. Necháme auto v jednej zákrute, aby sme ho úplne nedokaličili. Tým pádom nás čaká ešte šesť kilometrov k miestu odkiaľ túra trvá 3,5 hodiny. Filip ale chce vodopády za každú cenu vidieť, tak ok, skúsme to. Cestou stretneme robotníkov, čo opravujú cestu. Vraj kam máme namierené? Až tam? To dnes nedôjdete. Hm. Tak pôjdeme, kam sa dostaneme. Len tak ľahko sa nenecháme odradiť. Nahodíme tempo, a mierne stúpame po ceste. Mali sme so sebou asi pol litra vody, pre oboch. Uff. Začíname pochybovať. Na parkovisku je vstup, kde sa zapíšeme. Poprosíme o vodu. Načapujeme si z vodovodu vonku pri dome. Bojím sa jej napiť, ale nič iné mi neostáva. Pýtame sa, koľko ľudí je dnes v horách. Okrem nás len dvaja. Bolo by fajn, keby nás mohli zobrať cestou späť k nášmu autu. Len, stretneme ich? Dôjdeme tam? Zaradíme ešte rýchlejšie tempo. Chodník sa občas stráca, značky nie sú, občas tápame. Sprevádzajú nás tri kamzíky, či kozy. Za x zákrutami stretneme pár, chalana a babu, pozdravíme, kecáme. On je Slovák! To je vtipné, zo štyroch ľudí dnes v horách sú traja Slováci. Povie nám, že už sme skoro tam. Poteší nás to, ale nie na dlho. Za zákrutou je ďalšia zákruta a ďalšia a stále nič. Idem tak rýchlo, až sa mi trasú nohy. Je pol štvrtej, po piatej sa stmieva. A ešte tam nie sme. Konečne. Štyri hodiny. Vidím rebrík. Už len z pohľadu naň sa mi zatočí hlava. Nikam nejdem. Fuj. Toto nedám. Ale zas, netrepem sa tu skoro po tme, aby som tam nevyšla a nevidela ten vodopád. S trasúcimi sa nohami a rukami je to náročné. Hore ďalšie prekvapenie, treba vyjsť ešte jeden. A vodopád? Keďže bola zima, obdobie sucha a vody málo, voda cícerkom kvapkala dole na kopci oproti, na fotke to ledva vidieť. Sklamanie, ale výhľad z vrchu bol úžasný. Na všetky strany. Bežíme naspäť. Za hodinu sme pri stanici, kde sa odpíšeme, doplníme vodu a ideme k autu. Slnko zapadá, už je len na červených vrcholcoch okolitých trojtisícoviek. Obloha je krvavá. A potom je už každú minútu len väčšia tma. Našťastie sme nikoho a hlavne nič nestretli. Hlavne, že je silný (zážitok).
Auto hľadáme v každej zákrute automatickým otváraním, je tma ako v rohu. Ledva vidím na svoju ruku natiahnutú pred sebou. Konečne v jednej zákrute to zasvieti. Výdych. Rýchlo do auta, a naspäť do Phuthaditjhaby, cestami bez značenia v úplnej tme. Aj keď potom nás prekvapia svetlá okolo cesty – ohne. Vypaľujú trávu a mesto vyzerá ako v plameňoch, vyzerá to strašidelne. Neskôr sme sa dozvedeli, že to robia úmyselne kvôli kobrám, a aj kvôli dobytku. Z vyhorenej vysušenej zimnej trávy vyraší rýchlo nová, zelená.
Našťastie na ceste nie je veľa áut, hoci chodcov áno. Bojíme sa, aby sme niekoho nezrazili. Hladní, smädní, zastavíme v miestnom mini obchodnom centre, nakúpime a večeriame – tam urobenú pizzu, aj keď sme sa mali vystríhať jedla, s ktorým niekto niečo robí. Ale sme tak unavení a šťastní, že sme naspäť, že nám je to skoro jedno. Zaspíme rýchlo.

13. júna

V noci je dosť zima, hoci máme pustené elektrické kúrenie. Raňajky zjeme na ubytovaní zo zásob, zbalíme sa a vypadneme. Za svetla to tam vyzerá hrozne. Rozbité cesty. Prach. Špina. Depka. Hoci domy sú v tejto časti mesta murované, pôsobia nedokončene, polorozpadnuto a neopravene. Ďalej sú už len obydlia vyskladané z vlnitého plechu, s poprikladanými kameňmi na strechách (alebo vodorovne položených plechoch). Ktovie, či majú vôbec elektrinu? Ako tam žijú v zime? Kúria si? Toto sú tie neformálne usadlosti. Neoficiálne. Paradoxné je, že sú obrovské a zaľudnené. Popri ceste chodia deti v uniformách rôznych farieb do školy. Majú povinnú školskú dochádzku.

Nás čaká dlhá cesta do Durbanu, Warner Beach, na pobreží Indického oceána. 355 km. Konečne by malo byť teplo aj v noci, dosť aj na kúpanie v oceáne. Cesta sa míňa pomaly. Rozhodneme sa zmeniť trasu, neísť po diaľnici, ale okolo jazera Sterkfontein Dam. Cesta je zlá. Prerábajú ju. Veľkú časť ideme po štrku, kamienky nám fŕkajú do auta. Popri ceste vedie plot, ale je oplotená cesta či jazero? Na poliach sa pasú kravy. Urobíme si piknik na vyhradenom mieste pri oplotenom jazere, spí tam černoch. Predáva suveníry. In the middle of nowhere. Stretneme len málo aút.

Pokračujeme ďalej a z roviny prechádzame do zvlneného terénu. Opica – nie monkey, ale baboon, nám skríži cestu. Je naozaj veľká. Bezstarostne si vykračuje popri ceste. Tesne pred prudkým klesaním z náhornej plošiny, zastavíme v podniku „Little Schwitzerland“. Dobrá káva na terase, internet a tankujeme. Krajina sa mení, červená zem zmizla a pribudlo zelene. Kríky a neskôr aj stromy.

Klesáme dole, a keďže už kopce na celej zvyšnej ceste neuvidíme, rozhodneme sa ešte zastaviť v Dračích horách, len tak. Krásne vidieť Sentinel z druhej strany. Nájdeme vchod do parku, kde je veľké informačné stredisko so suvenírmi. Vedľa vonku predávajú ženy ďalšie, autentické, ručne robené. Na odchode si v jednej zákrute všimneme tabuľku s označením výletu k nástenným maľbám. Zastavíme a pribehne k nám chlapík, že nám urobí výklad. Je to pätnásť minút do kopca. On nie je platený parkom, ale chce, aby sme mu potom niečo dali, ak sa nám bude prehliadka páčiť. Šlapeme do kopca a on si odriekava svoj naučený text. Je strašne čierny, ale má žiarivo biele a pekné zuby. Strašne kričí, až je to smiešne. Ale u nich je neslušné hovoriť potichu. Aj keď stojí úplne blízko, kričí na nás informácie. Je to však zaujímavé. Hovorí o svojich predkoch, ktorí boli kanibali. O zmenách, ktoré prišli s civilizovaným svetom. Ukazuje nám národný strom a baboony, ktoré sedia vo vypálenej čiernej tráve a jedia, pravdepodobne ukradnuté, jedlo. Dojdeme k skale, sú na nej kresby zvierat a ľudí, pripomínajúce kresby v Altamire. Ženy sú tučné, starajú sa o oheň a potomkov, a muži chudí, lovia potravu. Biele, žlté, hnedé a červené, v dostupnej farebnosti. V podstate na ne dohliada, stráži históriu, lebo podliehajú poveternostným podmienkam a vandalizmu.

Od skaly s maľbami je krásny výhľad na Sentinel (Royal Natal) a Cathedral Peak (Drakensberg), ktoré spolu tvoria akúsi stenu smerom k Lesothu a prepájajú dva národné parky. Poďakujeme sa za výklad, zaplatíme a pokračujeme ďalej v ceste na juh. Prechádzame okolo ďalšieho veľkého jazera, lúk a osád. V spätnom zrkadle ešte vidno ľahko rozoznateľný Sentinel. Chvíľu ideme aj po diaľnici, ktorá je bezplatná. Ale už skoro za tmy z nej odbočíme a kratšou cestou mierime priamo do Warner Beach. Zarezervované ubytovanie nájdeme prekvapivo rýchlo. Je to super. Veľký dom s terasou, bieli majitelia. Naša izba meria asi 2,4 krát 2,4 metra, okrem postele sa tam zmestí akurát k stene natlačená batožina. Ale čo už. Terasa pred ňou je úžasná, vidíme a počujeme z nej oceán a je teplo. V záhrade rastú palmy, pre mňa symboly teplého podnebia. Na večeru dostaneme odporučenie ísť do reštaurácie Zanzibar, a hoci je to blízko, musíme sa tam odviezť autom. Kvôli bezpečnosti. Konečne morské jedlo. Krevety. Po večeri sedíme na terase doma, visíme v sieti a popíjame vínko. Počuť oceán, je to upokojujúce a po predchádzajúcich dňoch neuveriteľné. Akoby sme sa premiestnili do inej krajiny alebo do iného ročného obdobia. Máme zas aj prístup na internet, sme v spojení so svetom informácií. Zaspíme sladko, so šumením v ušiach.