Cesta domov

Roadtrip Juhoafrická republika 2013 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 12 dielov)

9. 6. – 26. 6. 2013

25. júna

Posledné ráno sme sa zbalili, vypratali izbu a šli na raňajky. Pršalo. V kaviarni na Long Street sme si dali výbornú kávu  a croissanty. Prechádzali sme sa po meste, chcela som ešte šatku so zvieratami a Filip jednu fľašu vína. Ale boli sme bezradní, bez nálady a unavení.

Cestou k autobusu pršalo aj svietilo slnko. Tak na striedačku. Filip sa poriadne zapotil, lebo si vylomil koliesko z kufra a pre istotu ho niekde nechal. Už sa to nedalo opraviť. Z autobusu sme dali posledné pohľady na mesto, Stolová hora bola v oblaku. Znova. Nič nebolo vidieť.

Na letisku si od nás pýtali znova tie lístky, ktoré nám cvakli pri vstupe. A čo ja viem, kam so ho dala? Chvíľu to trvalo, ale našťastie som ho vylovila. Samozrejme po tom, čo som si prehrabala celú batožinu.

Miesto pri okne už nebolo. Ale dve hodiny v lietadle ubehli rýchlo. To čo nám trvalo autom 14 dní, alebo 4028 kilometrov, sme dnes preleteli za dve hodiny. A boli sme späť v Jo’burgu na letisku. Posledný africký vzduch, posledný krát sme mohli stúpiť na zem. Ešte sme si spomienkovo dali fish and chips a stali si do radu, ktorý sa medzitým vytvoril pri check-in. Bol dlhý a pomalý. Stáli sme tam vyše hodiny. Každý sa rozprával dlho s človekom pri prepážke. Pred nás sa predbehol pán, ktorý došiel asi s dvadsiatimi kuframi, a pomaly k sebe zháňal rodinu, nepochopili sme, ako mu to prešlo. Aj sám sa vážil. Čo vyhral lístok a batožinu v svojej váhe? Alebo?

Došiel na nás rad a pani nám vraví, že máme mať zabalené batožiny v igelite. Ale nemusíme a hlavne nechceme. Nakoniec s malými prekážkami, keď sme museli podpísať, že sme si to dobrovoľne nezabalili, nám dali palubné lístky a presunuli sme sa cez kontrolu. Internet nešiel. Bol ale nešiel. Konečne sme nastúpili do lietadla. Osem hodín v obmedzenom priestore pred nami. Keďže som sa v strese a únave zabudla opýtať na vegetariánsku stravu, riešila som s človekom pri vstupe a potom aj v lietadle. Milý pán povedal, že urobí všetko v jeho silách (blah blah). Usadili sme sa a pán mi prišiel povedať, že je to vybavené. Avšak došli iní, ktorí roznášali večeru a spýtali sa ma: „Chicken, beef or fish?“ dala by som si aj tú rybu, ale keď mi už niečo dohodol tamten pán, tak som im to radšej povedala, aby nebol ešte väčší chaos. Na to mi povedali, že vegetariánske boli, ale sa minuli. Ale predsa len šli za ním a neočakávane mi doniesli jedlo z 1. triedy (jediné vegetariánske, čo ostalo). Milé a...lepšie. Aj keď všetko jedlo v lietadle je hnusné a zohriate v mikrovlnke. Grilovaná zelenina a na dôvažok, miska s čerstvým ovocím. Super. Konečne raz som vyhrala.  Aj na raňajky mi ešte odložil nejakú misku, prišiel mi s úsmevom povedať.

 26. júna

Nepohodlne sme driemali a už nás budili na raňajky. Okrem jedla z economy class som dostala ešte svoju misku z 1. triedy, raňajkové tortellini. Ďakujem. Zosadli sme, vystúpili do 30 stupňovej horúčavy o 5,30 ráno v Káhire a ponáhľali sa dnu do klímy. Prešli kontrolou a zasa sa ocitli v egyptskej letiskovej hale. Bufet, stolíky, internet, ale bez zástrčiek. Plno ľudí, žiadne voľné miesta na sedenie. Nejakou náhodou sme sa odtrepali do časti, kde boli prázdne sedačky a nik iný. Dokonca som zaspala na letiskových sedadlách (!). Bolo to nekonečné, a každú chvíľu niečo hlásili! Ale keby len to! Zahrali pesničku krajiny, odkiaľ lietadlo prilieta a potom to oznámili aspoň v štyroch jazykoch. Otravné, boli sme nevrlí. K iným. My sme sa smiali. Konečne náš let a konečne Budapešť. Vyzdvihol nás otec Filipovho kamaráta a cítila som sa, ako keby som sa vrátila po päťdesiatich rokoch. Všetko bolo iné. Ja som bola iná. O rok staršia.