Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014
28. 2. piatok
Zasa sa balíme. Ešte mám ráno predmet v škole, 3D max, ktorý učí kamarátka-umelkyňa z Brna. A potom mám už čas myslieť na cestu. Filip má aj narodeniny, zajtra, 29. februára. A tento rok to zajtra bude včera. Varím večeru a balím darčeky. A balím veci na cestu. Zas toho bude veľa, ideme na 24 dní. Teplo aj zima, 0 až 5000 metrov nadmorská výška (to som doma ešte nevedela). A ideme lietadlom, takže príručná batožina a jedna do 20 kg. Musíme tam všetko zmestiť.
Zasa sa balíme. Ešte mám ráno predmet v škole, 3D max, ktorý učí kamarátka-umelkyňa z Brna. A potom mám už čas myslieť na cestu. Filip má aj narodeniny, zajtra, 29. februára. A tento rok to zajtra bude včera. Varím večeru a balím darčeky. A balím veci na cestu. Zas toho bude veľa, ideme na 24 dní. Teplo aj zima, 0 až 5000 metrov nadmorská výška (to som doma ešte nevedela). A ideme lietadlom, takže príručná batožina a jedna do 20 kg. Musíme tam všetko zmestiť.
1. 3. sobota
Nedá sa nám zaspať. Keďže bežne chodíme spať pred jednou v noci, ani teraz to nejde oveľa skôr. Ľahneme si , ale ešte dlho kecáme v posteli. Vstávame pred 4 ráno. 4:30 je naplánovaný odchod. Vezie nás sused na otcovom aute, pretože on má malé, anglické,
s volantom na druhej strane. S predstihom dojdeme na letisko. 6:55 letíme z Viedne do Amsterdamu. Kontroly prejdeme hladko. Cestu viac-menej prespíme a už vystupujeme. Pred deviatou sme v Amsterdame. O 10:30 letíme do Atlanty. Chceme ísť na check-in, musíme si vytlačiť boarding pass. Tam zistíme, že potrebujeme víza do USA, Esta, ktoré sa dajú vybaviť aj on-line. Hoci v USA nebudeme, len prestupujeme na iný let, nachádzame sa vo vzdušnom priestore a tak musíme platiť. Našťastie majú 30 minút internetu na letisku zadarmo, tak Filip kliká a platí. Aj potom však riešime viacero komplikácií. Na ckeck-in to chce od nás adresu v USA. My však len prelietame. Tak to riešime s obsluhou, a pani, černoška s blond vlasmi, vie po slovensky „Ahoj“, „Ako sa máš?“. Je to v tej chvíli celkom odľahčenie. Okrem toho mám dva pasy, na starý je kúpená letenka, ale na nový mám Esta. Je to problém? Trocha áno, pani kliká ako o život, keďže už nemáme veľa času do odletu. Nakoniec nám tam nahodí nejakú adresu, mne nejaké čísla pasov a vytlačí nám boarding passy až do Bogoty v Kolumbii, našej destinácie. Uff. Výdych. Ponáhľame sa na terminál. Nemáme však sedačky vedľa seba, teda ja mám a Filip nemá vôbec. Riešime to na termináli, pani kliká, a podá Filipovi ďalší boarding pass. Miesto úplne inde, ako mám ja. Už je to jedno. Vybavuje mňa a vyhodí jej ešte iné sedadlo, v rade za Filipom. 18 F a 19 F. Tak to nejako doriešime v lietadle, snáď. Nahrnieme sa do lietadla s ôsmimi sedadlami v rade a hneď sa vymeníme s pánom, ktorý si s radosťou prisadne k mladej blondínke. Heh. A sedíme vedľa seba.
Letíme s DELTA. Jedlo je prekvapivo dobré, tentoraz som nezabudla dohliadnuť, aby mi Filip zarezervoval už pri kúpe letenky vegetariánske jedlo, takže nemám problém. A aj krabicové víno je v 10 km nad zemou fajn. Každý má vlastnú obrazovku a tak pozerám Dextera, siedmu sériu. Ubieha to, ale je to útrpné. O druhej poobede (plus 6 hodín u nás) doletíme do Atlanty. Transfer. Čakáme na batožinu, lebo pán na letisku vo Viedni nám povedal, že si ju v Atlante musíme vyzdvihnúť a prejsť s ňou cez transfer. Divné, ale tak čakáme. Batožiny padajú a chodia okolo nás, ľudí ubúda a naše nikde. Ok, čo teraz? Informujeme sa na letisku. Nie, vaša batožina dojde rovno do Bogoty. No uvidíme. Necháme to tak. Veď snáď dojde. Vypíšeme papiere a hurá do radu, ktorý sa medzitým vytvoril, napriek tomu, že do USA vôbec nevkročíme. Poriadna buzerácia. Nič neprevážame, žiadne jedlo, žiadne potraviny, iba keksíky a fit-tyčinky. Topánky dole. Pán v uniforme na nás čumí, ako sa bavíme. Nedá mu a pristaví sa. Pozerá mi na pas v ruke. Prehodí: „Ahoj.“ Hehe, už druhýkrát za jeden deň. Tak sa s Filipom bavia o ľadovom hokeji, o čom inom, však? Prejdeme kontrolu, ešte čakáme na pas a debatu, kam ideme. Kolumbia, Peru. Sami? Áno. Čo robíte? Som umelec. Aha! Tak príjemnú cestu. Díky. Ešte musíme prejsť cez sklenené dvere, ktoré sa otvárajú po tom, čo tam človek oskenuje pas. Filip mi omylom podá svoj pas. Nevšimnem si a skenujem ho a čudujem sa, že ma to nepúšťa. Filip stojí v koridore vedľa mňa. Pozriem na foto do pasu. Ups. Stále sme tam zavretí. Konečne k nám dojde kontrola a pustí nás dnu. Ospravedlňujeme sa a smejeme. Vymeníme si ich, pán nás skontroluje a pustí ďalej. Motáci (alebo dobrí herci). Ďalší odlet je 17:44, stále ešte v ten istý deň. Je to nekonečné. V lietadle si púšťame filmy a čítame. Filipovi je zle, pravdepodobne z toho interiérového vzduchu. Chce to vánok, kyslík.
Nedá sa nám zaspať. Keďže bežne chodíme spať pred jednou v noci, ani teraz to nejde oveľa skôr. Ľahneme si , ale ešte dlho kecáme v posteli. Vstávame pred 4 ráno. 4:30 je naplánovaný odchod. Vezie nás sused na otcovom aute, pretože on má malé, anglické,
s volantom na druhej strane. S predstihom dojdeme na letisko. 6:55 letíme z Viedne do Amsterdamu. Kontroly prejdeme hladko. Cestu viac-menej prespíme a už vystupujeme. Pred deviatou sme v Amsterdame. O 10:30 letíme do Atlanty. Chceme ísť na check-in, musíme si vytlačiť boarding pass. Tam zistíme, že potrebujeme víza do USA, Esta, ktoré sa dajú vybaviť aj on-line. Hoci v USA nebudeme, len prestupujeme na iný let, nachádzame sa vo vzdušnom priestore a tak musíme platiť. Našťastie majú 30 minút internetu na letisku zadarmo, tak Filip kliká a platí. Aj potom však riešime viacero komplikácií. Na ckeck-in to chce od nás adresu v USA. My však len prelietame. Tak to riešime s obsluhou, a pani, černoška s blond vlasmi, vie po slovensky „Ahoj“, „Ako sa máš?“. Je to v tej chvíli celkom odľahčenie. Okrem toho mám dva pasy, na starý je kúpená letenka, ale na nový mám Esta. Je to problém? Trocha áno, pani kliká ako o život, keďže už nemáme veľa času do odletu. Nakoniec nám tam nahodí nejakú adresu, mne nejaké čísla pasov a vytlačí nám boarding passy až do Bogoty v Kolumbii, našej destinácie. Uff. Výdych. Ponáhľame sa na terminál. Nemáme však sedačky vedľa seba, teda ja mám a Filip nemá vôbec. Riešime to na termináli, pani kliká, a podá Filipovi ďalší boarding pass. Miesto úplne inde, ako mám ja. Už je to jedno. Vybavuje mňa a vyhodí jej ešte iné sedadlo, v rade za Filipom. 18 F a 19 F. Tak to nejako doriešime v lietadle, snáď. Nahrnieme sa do lietadla s ôsmimi sedadlami v rade a hneď sa vymeníme s pánom, ktorý si s radosťou prisadne k mladej blondínke. Heh. A sedíme vedľa seba.
Letíme s DELTA. Jedlo je prekvapivo dobré, tentoraz som nezabudla dohliadnuť, aby mi Filip zarezervoval už pri kúpe letenky vegetariánske jedlo, takže nemám problém. A aj krabicové víno je v 10 km nad zemou fajn. Každý má vlastnú obrazovku a tak pozerám Dextera, siedmu sériu. Ubieha to, ale je to útrpné. O druhej poobede (plus 6 hodín u nás) doletíme do Atlanty. Transfer. Čakáme na batožinu, lebo pán na letisku vo Viedni nám povedal, že si ju v Atlante musíme vyzdvihnúť a prejsť s ňou cez transfer. Divné, ale tak čakáme. Batožiny padajú a chodia okolo nás, ľudí ubúda a naše nikde. Ok, čo teraz? Informujeme sa na letisku. Nie, vaša batožina dojde rovno do Bogoty. No uvidíme. Necháme to tak. Veď snáď dojde. Vypíšeme papiere a hurá do radu, ktorý sa medzitým vytvoril, napriek tomu, že do USA vôbec nevkročíme. Poriadna buzerácia. Nič neprevážame, žiadne jedlo, žiadne potraviny, iba keksíky a fit-tyčinky. Topánky dole. Pán v uniforme na nás čumí, ako sa bavíme. Nedá mu a pristaví sa. Pozerá mi na pas v ruke. Prehodí: „Ahoj.“ Hehe, už druhýkrát za jeden deň. Tak sa s Filipom bavia o ľadovom hokeji, o čom inom, však? Prejdeme kontrolu, ešte čakáme na pas a debatu, kam ideme. Kolumbia, Peru. Sami? Áno. Čo robíte? Som umelec. Aha! Tak príjemnú cestu. Díky. Ešte musíme prejsť cez sklenené dvere, ktoré sa otvárajú po tom, čo tam človek oskenuje pas. Filip mi omylom podá svoj pas. Nevšimnem si a skenujem ho a čudujem sa, že ma to nepúšťa. Filip stojí v koridore vedľa mňa. Pozriem na foto do pasu. Ups. Stále sme tam zavretí. Konečne k nám dojde kontrola a pustí nás dnu. Ospravedlňujeme sa a smejeme. Vymeníme si ich, pán nás skontroluje a pustí ďalej. Motáci (alebo dobrí herci). Ďalší odlet je 17:44, stále ešte v ten istý deň. Je to nekonečné. V lietadle si púšťame filmy a čítame. Filipovi je zle, pravdepodobne z toho interiérového vzduchu. Chce to vánok, kyslík.
Po
desiatej večer doletíme do Bogoty, na Eldorado Airport, perfektný názov. Ako
z filmu. Po 24 hodinách konečne. Ráno o 4:30 sme odchádzali z Bratislavy
a teraz je u nás plus šesť hodín, čiže po štvrtej ráno. Tu je ešte stále
ten istý deň, sobota. A sme na inom kontinente, Južná Amerika. Ja prvý
krát. Ešte x krát poviem Južná Afrika. Pardon. Vystúpime, prejdeme kontroly
a sme tu, vzduch. Juhoamerický. 24 hodín neskôr a stále je sobota, tu
aj v Atlante.
Bogotá je hlavné mesto Kolumbie v nadmorskej výške 2640 metrov. Vraj máme čakať riedky vzduch, ale stále je lepší ako ten v lietadle a na letiskách. Berieme prvý taxík
Bogotá je hlavné mesto Kolumbie v nadmorskej výške 2640 metrov. Vraj máme čakať riedky vzduch, ale stále je lepší ako ten v lietadle a na letiskách. Berieme prvý taxík
do hostela. Dohadujeme cenu. Nakoniec vyzerá, že
obe strany sú spokojné a nastupujeme. Vezie nás cez mesto, dlho, jednosmerkami,
už sa aj bojím, kam ideme, ale konečne zastane a vidíme názov, správny. Hostel
je celkom pekný, wifi ide, len izbu pre nás nemajú. Napriek online objednávke im
vraj nefunguje rezervačná stránka. Ponúknu nám spoločnú izbu. Jasne! Už sa
nikam nepresúvame. Je tam päť alebo šesť dvojposchodových postelí. Spím hore.
Je to mäkké, rozkývané a pružiny hlučné. Chalani chrápu ako drevorubači.
Pomóc. Moc sa nevyspím, aj keď po dvadsiatich štyroch hodinách (čo sa mi zdá
ako niekoľko dní) je hocijaká posteľ fajn.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára