cesty: Ipiales – Tulcán

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

5. 3. streda
Mali sme dojsť o deviatej ráno, ale prišli sme do Ipiales už o hodinu skôr. Vystúpime, necháme batožinu na stanici a ideme taxíkom do mesta. Zaviezol nás spolu s mladým Američanom, lacnejšie. Kecáme, prejdeme sa k prezdobenému kostolu v údolí a v miestnom podniku si dáme raňajky. Vie celkom dobre po španielsky, tak je to jednoduché. Spolu ideme aj naspäť na stanicu a v collectivos (mini bus, ktorý čaká, kým sa zaplní) nás zavezú na hranicu za jeden americký dolár na osobu. Prejdeme jednu kontrolu, vystúpime z Kolumbie a pešo ideme k druhej budove, už v Ekvádore. Pozerajú nám pasy, pýtajú sa kam a na koľko ideme, po španielsky, už to trocha zvládam. Ďalším collectivos za 75 centov (v Ekvádore majú oficiálnu menu americký dolár) sa odvezieme do pohraničného mesta Tulcán.
Vysadia nás na stanici a akurát odchádza bus do Quita. Kúpime lístky, vodu a šup do autobusu. Cesta by mala trvať 4 hodiny. Ešte na stanici sa do autobusu napchali ženy s jedlom a pitím a predávajú miestne delikatesy a fľaše vody a kolu. Predajú, aj my si kúpime jedlo, a na rampe pri východe zo stanice, vystúpia. Autobus je plný a dosť nepohodlný na rozdiel od tých kolumbijských. Ale aj cena je tu iná, lístok do Quita stojí päť dolárov. Ľudia sa pohodlne (v rámci možností) usadia a posklápajú sedačky. Ešte za mestom nás zastaví polícia, miestne ženičky vystúpia a ukážu batožinu. My nemusíme. Nastúpia a už pokračujme ďalej. Potom vstane nejaká mladá žena a začne sa teleshopping. Kričí a presviedča a nechce prestať. Trvá to asi hodinu. Ponúka nejaké lieky a naozaj si aj veľa ľudí jej produkt kúpi, nie je to ale lacné. Fľaštička za dvadsať dolárov. Hm. You want to be healty or you want to be rich?
Potom pustia film v španielčine a tak sa snažím sledovať krajinu. Je iná ako v Kolumbii so šťavnatými, zelenými rastlinami a stromami, palmami, kde všetko bolo zelené a kvitnúce. Kolumbijská džungľa, hustá a bujná. Sú tu tiež kopce, ale skôr kamenisté so suchými trsmi trávy a kriakmi, majú sivo-hnedú farebnosť. Skalnaté, niektoré sú úplne bez vegetácie. Medzi kopcami sú ryhy akoby vymyté vodou. Pôsobí to drsne. Občas vidieť aj kaktusy. Ako však pokračujeme v ceste smerom na juh, začne sa to zas trocha viac zelenať. Prejdú štyri hodiny a my sme stále na ceste. A žiadne veľké mesto nikde v dohľade. Quito, hlavné mesto, je položené na rovníku v nadmorskej výške 2800 metrov a má vyše dva a pol milióna obyvateľov. Je ale až druhé najľudnatejšie mesto krajiny po Guayaquile. Cestou stojíme málo. Iba keď v mestečkách nastupujú ďalší predajcovia jedla a pitia a pár pasažierov. Konečne stúpame do kopcov a o piatej dojdeme na kraj Quita na severnú stanicu. My ideme až na južnú, snáď to už nebude trvať dlho. Tešíme sa, že čoskoro vystúpime, ale ešte len vtedy sa to začne. Autobus stojí každých pár metrov, ľudia idúci popri ceste ho zastavujú a využívajú ako mestskú dopravu. Po pár sto metroch zasa vyskočia a ďalší nastúpia. Na cestách je plno áut, stojíme v zápche. Konečne o pol siedmej sme na stanici. Vystupujeme, vystrieme nohy. Máme toho plné zuby. V meste je chladno. Zoberieme taxík aj s Američanom a necháme sa odviezť pred hostel, ktorý Filip zarezervoval deň predtým. Pôvodne sme sa tešili, že budeme v meste ešte za svetla, ale je sedem hodín a stmieva sa. Taxikár je fajn, rozpráva nám o meste. Hodí nás k hostelu. Je v malej uličke, ľudia sú ochotní, avšak rezervácia nefunguje. Našťastie majú voľné izby a tak dostaneme samostatnú s vlastnou kúpeľnou dnu vo dvore na druhom poschodí. Hostel je pekný, čistý, ľudia rozprávajú po anglicky a sú dychtiví stretnúť ďalších cestovateľov. Sme strašne hladní, veď v Salente sme raňajkovali a v buse sme si kúpili len maličkosti. Škvŕka mi v bruchu. Na odporúčanie Íra z hostela ideme o ulicu nižšie do ekvádorskej reštaurácie, kde hneď pri vchode varí strašne milá pani. Pýta sa nás, čo by sme si dali, ukáže, čo varí v hrncoch a veľmi dobre sa najeme. Dáme si aj dupľu. Tortillas, šalát a avokádo. Chutné, domáce, autentické. Na hosteli sedíme pri pive, ale sme unavení a tak sa dlho nezdržíme. Filip zaspí a ja si čítam.

6. 3. štvrtok
Deň, keď sa narodil Michelangelo. Vstaneme o deviatej ráno a dáme si raňajky na hosteli, sú celkom chutné. Kuchár nám ich pripraví na objednávku a popri tom s nami debatuje. Najlepší je džús z čerstvého ovocia. Stopercentný. Najedení sa ideme prejsť do mesta, je obrovské, rozložené po kopcoch. Historické centrum tvorí pár ulíc a okolo sú vrchy v oblakoch. Prejdeme sa cez trh, po námestíčkach, okolo katedrály, po uličkách hore k výhľadu na mesto. Z diaľky vidíme TelefériQo, lanovku, ktorá ide do výšky 4100 metrov. V centre je sympatické námestie s holubmi, palmami a lavičkami, kde posedávajú ľudia. Majú mestskú free wifi. Kvitnú kvety aj keď je teraz obdobie dažďov, čiže pre nich zima. Ľudia sedia, debatujú, nikam sa neponáhľajú. Na slnku je teplo, ale v tieni je chladno. Na obed nájdeme európsky vyzerajúcu reštauráciu, ale je to omyl. Dám si cestoviny s pestom. Pesto je hnusné, alebo dačo s ním je. Vypýtam si parmezán, ale ten má tiež divnú chuť. Ktovie komu ho servírovali naposledy. Prechádzame sa po meste, všade je čulý ruch. Dojdeme k novému parque urbano s terasou na streche, voľne prístupnou pre všetkých. Urobíme si piknik, a nie sme zďaleka jediní. Nad mestom svieti socha anjela. Chceme sa k nej prejsť, ale asi v polke schodov stretneme miestneho pri aute. Pýta sa nás, kam ideme. A keď odpovieme, že hore, ukáže si popod krk a povie nám, že sa máme vrátiť. Tak zbehneme dole. Vyzerá presvedčivo. Nie je nám to jedno, hoci sa smejeme. Naspäť v meste kúpime synovcom futbalové dresy, ekvádorské, žlté. Ja sa obzerám po vzorovaných legínach, hoci jedny mám už zo Salenta.
Vrátime sa na hostel, zoberieme veci a mestskou za 25 centov sa odvezieme na stanicu, tú istú, odkiaľ sme včera došli. Cena je síce super, ale autobus je taký plný, že do prvého sa nevojdeme. Čakáme na ďalší a aj tam sa ledva natlačíme. Cestujeme však ako domáci. Jedna pani nás upozorní na vreckárov, tak si držíme tašky aj doklady. Busy majú samostatný ohraničený prúd, a tak aj napriek zápcham napredujeme celkom rýchlo. Po asi hodine vystúpime na južnej stanici a kúpime si lístok do Guayaquilu na juhu krajiny, pri Tichom oceáne. Autobusov chodí veľa a majú aj veľa spoločností na výber. Cesta by mala trvať osem hodín a bus odchádza o desiatej večer, tak máme chvíľu času. Sedíme na stanici a plánujeme. Celkom nás to Quito očarilo. Aj hostel bol fajn. Ponúkajú v ňom miesto pre dobrovoľníkov za stravu a ubytko. Dá sa teda lacno cestovať a pracovať. Aj ten Američan tam chcel takto ostať. Ekvádorčania hovorí po španielsky a málo po anglicky. Dá sa aj v rodinách vyučovať angličtina. Samozrejme výhodou je vedieť aspoň trocha po španielsky. V hosteli boli ubytovaní aj starší ľudia, ktorí cestovali, zväčša Američania. Čudovali sa, prečo odchádzame z takého úžasného mesta, oni tam boli už niekoľko týždňov. Neponáhľajú sa nikam, my však máme plán. Domáci sú milí, menšieho vzrastu a viac sa ponášajú na našu predstavu Indiánov ako Kolumbijci.
Konečne je čas a nastupujeme. Nič moc kvalita, klíma nejde, je tam teplo, ale zajtra vystúpime pri oceáne, v prístavnom meste. Zas nám niekto niečo predáva, ale snažíme sa to ignorovať a potom pustia americký film v španielčine bez titulkov. Stojíme niekoľko krát. Noví pasažieri pribudnú na diaľnici, v tmavej uličke. Nechápem, ako a kde tu ľudia čakajú na autobusy.