cesty: Aguas Calientes – Machu Picchu

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

14. 3. piatok

O 4:50 konečne zazvoní budík. Aj tak som moc nespala. Napätie. Hukot dažďa. Nedalo sa.
Pobalíme, naraňajkujeme sa sami hore na terase. Dohodli sme sa, že nám spravia raňajky skôr a všetko bolo hotové. Najedení, polospiaci a v očakávaní vyjdeme von do tmy a dažďa. Ideme do info centra. Máme rezervované lístky. Ale haha, tá rezervácia trvá 3 hodiny a treba to zaplatiť, inak prepadne. Našťastie to bol vstup na Huayna Picchu, čo sme vtedy ani nevedeli, čo je. Takže si kúpime lístky na Machupicchu za hotovosť. Karty neberú. A pomaly prestáva pršať. Aj sa rozodnieva. Ešte sa odfotíme na námestí s Inkom, keďže už sa nebudeme vracať. Na pamiatku. Je to celkom pekné mesto. Úzke strmé ulice, pekné domčeky, stredom tečie rieka, naokolo džunglová príroda. Všetko zelené, šťavnaté, svieže, všetko kvitne. Rieka sa derie cez úzku štrbinu medzi kopcami, sú v nej popadané obrovské kamene, v podstate je biela, spenená, ani nevidno, akú má farbu originálne a strašne hučí.
Čaká nás päť km cesty. Prídeme k pešiemu vstupu na Machu Picchu, predbehne nás plno plných autobusov s turistami. My sme však chceli ísť pešo. Prejdeme úzky mostík ponad rieku a postupujeme hore po serpentínach. Začíname vo výške 2000 m n. m. Najprv to napálime a tak po pár minútach nestíhame dýchať. Rýchlo oddych, kola, cukor, cukríky. Hocičo. Sedíme a dýchame. Už ideme pomalšie. A postupujeme. Pár ľudí aj obehneme. Za hodinku vyjdeme do 2430 a tam už sedí plno turistov.
Prejdeme kontrolou a ideme tam, kde nie je až tak veľa ľudí (až neskôr si všimneme, že v protismere, ale načo je potom mapa, keď treba ísť nejakým vytýčeným smerom? Aj nás upozorňoval nejaký pán, ale nedbali sme naňho) a wow! Stupňovité terasy, budovy, múry. Krásne. Mraky stúpajú z úzkych dolín, hore sú oblaky. Mystické. Prestáva pršať a pomaly sa vyjasňuje. Ukladám Rollerov kameň kväli peknej fotke, balansujem po úzkom múre. Dáme si jesienku a piknik. V rámci atmosféry Filip vyberie krabičku, v ktorej je krásny prsteň od Kiki, s čokoládou. Prekvapenie! Jéé!
Prechádzame sa ďalej, sú tam lamy. Chovajú ich tam. Fotíme. Turistov pribúda. Opar sa dvíha a modrá obloha presvitá. Prejdeme to celé, ideme k Inka bridge. Je to čarovné, odvšadiaľ dýcha pokoj a kľud a tajomstvo. Pred jedenástou schádzame dole, spolu s Čechmi, ktorý boli vykázaní, lebo robili nad priepasťou blbosti. Akoby hádzali jedného dole. Schádzame serpentínami. Zídeme asi za dvadsať minút. A dole pri rieke v podniku si dáme čerstvé banány, ktoré sú všade naukladané, a pivo. Vtipná kombinácia. Osviežujúca.

Na ceste k Hidroélectrice niekoľko krát prší, ale máme pončá. Šlapeme skoro deväť km.
Prechádzame cez most pre peších a zároveň vlak. Hýbe sa, zábradlie vyzerá nebezpečne, je dlhý a ide sa nám ťažko, ale nakoniec sme na druhej strane. Rieka je veľká, niekde sú úzke brehy a voda sa rinie. Inde sú brehy široké a kamenisté, voda plynie pomaly. Na Hidroélectrice sú obchodíky s pitím a jedlom. Kúpime si praženú kukuricu a čerstvé, viac ako pol kilové avokádo. Mňam. Hneď nás zbalia típci s autami, a že kam chceme. Do Cusca. Ok. Naplníme bus a pôjdeme. Posedíme v tieni, lebo už riadne pečie. Potom v buse, kde sedí pekné peruánske dievčatko. Usmievame sa na ňu a v rámci jazykových možností s ňou hovoríme. Ponúkneme jej jedlo. Zoberie. Babička chodí okolo busu a predáva babnány. Kúpime tri a jeden dáme dievčatku. Konečne sa začne plniť bus. Je tu devätnásť miest. Nastupujú mladí z Nemecka, Holandska a z kade tade. Dievčatko s mamou a bratom vystúpia.
Cesta je šialená, prašná a serpentíny nedonútia šoféra spomaliť. Niekoľko krát prechádzame cez drevené mosty, ktoré sa pod našou váhou úplne prehýbajú. Cesta je úzka. V Santa Tereze máme pauzu, ale zas popŕcha. Pokračujeme do Santa Marie serpentínami vo výške 700 metrov nad úzkym údolím. Uff. Sedím na pravej strane v buse a keď vykuknem z okna, vidím úplne dole. Predychávam. Ale aj fascinovane sledujem. Taký pocit odovzdania sa a bezmocnosti. V jednej zákrute stretneme náklaďák a obchádzame sa. Šofér zacúva, koleso je skoro vo vzduchu. Sklápajú spätné zrkadlá, aby sa obišli. Pomóc. Ešte pár áut ide oproti, ale nič už také strašné.
Konečne v Santa Marii nastúpime na asfaltovú cestu do Cusca. Stúpame z 1180 m n. m. do 4343 kúsok pred Ollantaytambom. Šofér ide rýchlo, ale bezpečne. Sledujeme cestu. Okolo sú zasnežené päťtisícovky. Stojíme v bufete pri ceste. Najeme sa, vystrieme nohy. Pokračujeme. Ideme ponad oblaky. Je to nádherné. Pomaly sa stmieva, zapadá slnko. Na ceste je málo áut, ale tvoria ju nekonečné zákruty. Klesneme do Cusca do 3300 m n. m. Vystúpime v centre na námestí a hľadáme náš hostel-hotel. Ľahko ho nájdeme v malej uličke. Je pekný, na recepcii je milá obsluha. Máme aj peknú izbu. A potom si Filip uvedomí, že to nie je 75 solov, ale dolárov. Ups. Trocha pohodlia nám však neuškodí. Teplo, mäkká posteľ a teplá aj horúca voda. Vybalíme a ideme do mesta, prejdeme sa uličkami a nájdeme reštauráciu. Dáme si Pisco sour, ale nie je také dobre ako to prvé v Aguas Calientes.