cesty: Lima – Piura – Guayaquil – Quito – Tulcán

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

18. 3. utorok
Konečne ráno o 9,30 vystúpime na autobusovej stanici. Je plná, ľudia stoja, posedávajú. Riešime otázku nášho jedla v buse, ale zamestnanci nevedia po anglicky. Na informáciách nám zavolajú jednu pani, tá ďalšieho muža. Začne mi z nosa tiecť prúdom krv. Na wc sa opláchnem, umyjem si zuby a prejde to. Riešime. Riešia. Moc nerozumejú, ale sú ochotní. Nakoniec nám teda vrátia nejakú časť peňazí. 20 soles. Ok. Niekde sa musela stať chyba.

V rámci prístupu k zákazníkovi a dobrej vôle nám odložia batožinu na stanici, aj keď tam nie je úschovňa a ideme do mesta. Prejdeme na bus, kúpime si lístok, a už sa vezieme vo vyhradenom pruhu rovno do centra. Super systém. Dáme si raňajky v bufete s wi-fi. Vajcia, kávu, džugo. Konečne jedlo a celkom dobré. Boli sme už poriadne hladní. Motáme sa po meste, prezeráme obchody, námestia. Slnko pečie. Vyhľadávame tieň. V meste je plno ľudí. Ešte si dáme jedno Pisco Sour na obed, náš obľúbený drink a vezieme sa naspäť na stanicu. Taxík si zajednáme už cestou zo zastávky. Zoberie nás na stanicu, počká a odvezie na letisko, kecáme. Teda hlavne Filip, ale ja som si už za tie dni zvykla na španielčinu a väčšinu rozumiem. Letíme z Limy naspäť do Piury. Odlet je naplánovaný na 18tu. Sedíme v tom istom podniku na frappé, ako keď sme leteli do Cusca. Riešime náš plán, kam ideme potom? Do Quita alebo rovno ďalej? Do Baños? Nemáme už veľa dní a potrebujeme sa ešte dosť presúvať.
Lietadlo je plné. Ale letíme na čas. Hneď z letiska sa dáme odviezť na autobusovú stanicu. Je to len nejaká budova na nejakej ulici. Vystúpime a máme šťastie. Áno, za 20 minút ide bus do Guayaquilu a sú aj voľné miesta. Kúpime si lístky a Filip odbehne kúpiť nejaké jedlo, lebo cesta bude dlhá. Ja strážim batožinu. Už je skoro čas, hodím veci do busu a Filip stále nikde. Kúpim vodu a chipsy. Konečne je tu a nasadneme do busu. Už mal odísť, ale prichádzajú ešte ďalší ľudia, čakáme. Naplní sa a konečne sa pohneme. Je už tma.

19. 3. streda
Na hraniciach to tento krát trvá. Je pol druhej. Vypisujeme papiere, jeden rad, druhý rad. A ľudia sa tmolia. Už sedíme skoro všetci dnu, len s jedným chalanom niečo riešia. Vyjdú za ním ďalší. Nechápeme, čo sa deje. Už ich tam stojí aspoň sedem. Chalani s loptami, s batohmi, bavia sa s hraničiarmi.
Konečne ponaskakujú do busu a ideme ďalej. Ráno pristaneme v Guyaquile a rovno berieme bus do Quita. Na stanici, obrovskej, so shoppingom, si dáme raňajky a džugo mora. Už to poznáme, sme tu tretí krát. Na vrchnom poschodí čakáme na bus. Koordinujú nás tam, mal to byť tento bus, na tomto nástupiši, ale pôjdete z tohto nástupišťa. Ok?! Ak to ide do Quita, tak hej. Cesta je dlhá, ale už sme si zvykli na ich spôsob cestovania a zastavovania. Prídeme podvečer a mestskou dopravou za 25 centov sa odvezieme na hostel. Ten istý, ako minule. Vystúpime na známej zastávke, ale trocha sme stratení. Prejdeme jednou ulicou a naspäť. Znova tam a kus späť. Nepáči sa mi to, ani môj ťažký batoh na chrbte. Nakoniec zistíme, že sme vystúpili o zastávku skôr, lebo sa podobajú a preto nevieme nájsť tú správnu ulicu. Konečne sa vymotáme a kráčame spotení do kopca. Sme tu. Nakoniec sme trocha pomenili plány a objednáme si dve noci. Ostaneme v Quite, páči sa nám tu. Je to sympatické mesto a stojí za to tu stráviť čas. Ideme na večeru na to isté jedlo do ekvádorskej reštiky s pani a hrncami pri vchode. Je to rovnako výborné ako minule. Mňam. Pivo si dáme na hosteli na terase a konečne po dvoch nociach na sedadle v buse spíme v pohodlnej posteli. Hurá, plnohodnotný oddych.

20. 3. štvrtok
Ráno vstaneme, naraňajkujeme sa a ideme opäť na autobusový terminál. Už to poznáme. Odtiaľ sa vezieme busom za dolár a pol ku Cotopaxi. Najvyššej aktívnej sopke a druhej najvyššej hore v Ekvádore. 5897 m n. m. Toto bol náš dôvod na zmenu plánov. Samozrejme neplánujeme vyjsť až hore, je tam sneh a ľad, ale skúsime vystúpať čo najvyššie.
Na vstupe sa informujeme. Autobus tam nemá zastávku, ale zastaví nám po hodine cesty pri krajnici na štvorprúdovej ceste so slovami: tam to je. Ok, ako chytíme bus naspäť? Len na nejaký kývajte. Vystúpime, prejdeme nadchodom a dojdeme k ceduli a vstupu do národného parku. Parkuje tam jedno auto. Hneď za nami chapík vybehne a ponúka, že nás tam odvezie. Dílujeme cenu. Dá ponuku, trochu ho stiahneme a končí sa to obojstrannou spokojnosťou. Veď aj tak nie je veľa turistov a dnes naozaj nie je pekné počasie. Vysvetľuje nám, kam nás odvezie a ako sa na sopku ide.
Cesta vedie najprv po rovine s miernym stúpaním. Zastavíme sa v turistickom centre, pozrieme výstavku, kukneme turistické veci a ideme ďalej. Smerom hore sa ochladzuje. Oblečiem si ďalšiu vrstvu, ale moc toho na seba do zimy nemáme. Na päťtisíc som nebola pripravená. Navrstvíme, čo máme a v hmle, v štyritisíc päťsto zaparkujeme auto. Keď vystupujeme do zimy a vlhka, mám pocit, že by som radšej počkala v aute. Počasie nie je lákavé. V podstate ani nevidíme, kam máme ísť.
Včera bolo v Guayaquile a ešte aj cestou 30 stupňov, v Quite 22 a tu je tak do 10. Sme tu, tak predsa len vystúpime. Nie sme padavky. Začneme výstup. Na parkovisku nikoho nevidno. Na zemi je taká červená kamenistá zmes. Obuté máme tenisky. Zatneme zuby, pokračujeme. Mne sa ide dobre, žujeme listy a pijeme kolu. Filip zaostáva. Oproti idú naložené somáre a aj ľudia. Tak sme správne. Nič naokolo nevidno. Predbehnem pár ľudí a som hore pri chate. Celý čas rozmýšľam, ako si v teple a suchu dám horúci a presladený kokový čaj. A to ma ženie vpred. Ale chatu tvorí pár nedokončených múrov. Robotníci s fúrikmi sa ponevierajú okolo. Ok, čaj nebude a aspoň WC? Nie, vôbec. To je horšie. Počkám na Filipa, odfotíme sa so značkou 4864 m n. m. a ideme ďalej k ľadovcu, smerom hore do päťtisíc. Sneží, prší a strašne fúka. Zem pod nohami je červeno-čierna. Otvoríme si pivo, ktoré sme plánovali vypiť hore. Ale teda je to ťažké, radšej by som si dala horúci čaj. Stúpame hore, hmla ustúpila, ale sneží. Vyšlapeme k ľadovcu a stretávame ďalších ľudí. Baba má na sebe len mikinu. Dám dole pončo a ponúknem jej ho, veď ja už len zbehnem dole. A dobre to drží teplo a neprefúkne. Neodmieta. Cestou dole skoro bežíme. Hurá parkovisko a aj auto so šoférom. Otepľuje sa rýchlo a výrazne, aj počasie sa mení, ako klesáme. Zastavíme sa pri jazere. Okolo na pláňach sa pasú kone. Vysadí nás, kde nás nabral a teda ideme zastaviť autobus. Stojíme pri diaľnici. Ide jeden, bliká na nás. Tak naňho mávame, má napísané Quito, nasadáme. Za dolár. Super. Do mesta sa vrátime okolo štvrtej poobede. Na hosteli dáme horúcu sprchu, prezlečieme sa do normálneho a suchého a vyberieme sa do mesta. Večeriame, nakupuje suveníry a darčeky a po tme ideme naspäť.

21. 3. piatok

Ráno sa zbalíme, naraňajkujeme a čakáme na bus. Je mi zle, sedím na batožinách a zrazu sa začnem smiať. Filip nechápe. Nie je ti dačo divné? Nie? Veď sme nezaplatili za ubytovanie. Ako je to možné? Kľúč sme odovzdávali, ešte sme sa bavili s chalanom na recepcii a on nič. Tak možno si nevšimnú. Haha. To sa asi nedá. Ale už sa nevraciame. Musíme ísť na bus do Tulcánu teraz. Nejako sa to vyrieši. A keď sa neozvú, ich vec.

Kúpime si lístok a čakáme. Je tam free wifi. Filip pozerá mail a už mu píšu z hostela, že sa máme vrátiť a zaplatiť. Hm. Nevrátime. Aká je iná verzia? Pay pal. Vybavíme to potom zo Slovenska.

Čaká nás nekonečná cesta v buse. Z Quita na hranicu s Kolumbiou a potom ďalej do Cali. Je dvanásť. Snáď nie neskôr ako o siedmej budeme na hraniciach. Moje malé želanie. Stretneme Američana a kecáme. Ide s nami. Cesta ubieha pomaly a potom ešte aj stojíme. V kolóne. V zápche? Prerábajú cesty? Či bola havária? Nevieme. Ľudia sedia vonku. Fajčia, pijú, bavia sa. Po dlhom čase sa konečne zasa pohneme. O ôsmej večer dojdeme do Tulcánu. Kúpime si jedlo a pitie, ale nikde ani jeden taxík. Konečne nejaký, kývame, ale ide ďalej. Až nejaký piaty konečne zastane. Ide však na opačnú stranu. Nevadí, nastúpime. Odbočuje na neznáme cesty a ešte aj máme otvorený kufor so všetkou batožinou, snáď nič nevypadlo. Našťastie trafí na hranicu. Je tam málo ľudí, nemusíme dlho čakať a bez problémov sa dostaneme do Kolumbie. Hneď nás zbalí típek, že kam ideme? Do Cali, ok, má lístky. Ale bojíme sa, aby nás neoklamal. Hoci podľa jeho slov je to posledný bus a odchádza o pár minút. Predsa len sa odvezieme taxíkom do Ipiales a tam na stanici až kupujeme lístky. Bus hneď odchádza. Rýchlo kúpime nejaké jedlo a pitie a už sedíme. Jedenásť hodín v buse pred nami. Sedíme vzadu, za nami reve dieťa s dvoma mladými dievčatami a tí pred nami si dajú dole sedačky tak, že sa im môžeme hrabkať vo vlasoch. Fuj. Hrozná predstava. A nakoniec aj hrozná cesta. Nespím snáď ani minútu. Je to dlhé a útrpné.