cesty: Bogotá

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

2. 3. nedeľa
Ráno vstaneme a zistíme, že Filip dal taxikárovi miesto 30,000 pesos 120,000. Tak si predsa len zarobil. Ten hnusný taxikár!
Záhrada hostelu je príjemná, ale nie je moc teplo. Kvitnú tam stromy, sedíme a dáme si džús z čerstvého ovocia. Peniaze, hádka, je to trocha nepríjemné. A tak na raňajky vyjdeme do mesta, zvyk z Juhoafrickej republiky. Touto ulicou zídete a odbočíte doľava a ste na hlavnom námestí. Ok. Ideme, začína sa dosť prudko otepľovať. Nájdeme príjemnú reštauráciu a dáme si niečo. Káva je hnusná (fuj, že Kolumbia), teda káva ani tak nie, ako to mlieko, čo je v nej (také nepasterizované, chutí po zvieratách, bleh). Ale miesto je super. Také domácke, fajn, s domáckou obsluhou. Stoja tam za pultom traja snedí nízky tmavovlasí chalani. Podobní. Celkom pekní. Žeby rodinný podnik?
Na Place Bolivar je plno ľudí a holubov. Je príjemných 18 stupňov v tieni, ale na slnku je už hic. Ľudia sú oblečení od búnd až po kraťasy a tielka. Všetky možné verzie. Na námestí nás hneď vymákne pánko s lamou. A tak narobíme hneď prvé najturistickejšie fotky. Do ruky mi nasype kukuricu, lama ma oblizuje, priletia aj holuby. Fuj. Foto aj s Filipom. Vtipné. Hlavná ulica je bez áut. Ľudia sa premávajú na bicykloch alebo pešo. Všade postáva plno policajtov, hlavne okolo prezidentského paláca, kde sa nedá ísť ani po chodníku. Ukážu nám, aby sme prešli na druhú stranu. Poslušne sa presunieme. Prejdeme na koniec ulice, kde sú stále viac rozpadnuté domy, viac špiny a menej ľudí. Otočíme sa.
Ideme do múzea Botero. Je to žijúci autor, venoval svoje práce a zbierku banke a tá mu založila múzeum. Ide o dosť rozoznateľné maľby a sochy tučných ľudí, zvierat, ovocia, stromov... okrem toho je v múzeu veľká zbierka európskeho umenia: Picasso, Brague, Monet a ďalší. Ďalej je na zozname Museo del Oro – plné zlata. Super inštalácia, super veci. Máme ožiarené oči z toľkého lesku. Na obed si nájdeme reštauráciu v centre. Vojdeme dnu, obsluha je divná a jedlo... v polievke nájdem niečo, čo nevieme identifikovať, či je rastlina alebo zviera. Radšej ju nedojem a ryba je nedopečená - Lisa. Ale placky platanas sú super a pivo – cerveza je fajn. Ideme hore na funicular – lanovku do výšky 3152 metrov n. m. Je plná. Ale výhľad hore stojí za to. Mesto je obrovské, má viac ako sedem miliónov obyvateľov, viac ako celé Slovensko dokopy. Hore je trh, ale prší, tak sa skrývame. Sú tam stánky pod strechou, ďalej sú kone a stromy a hmla. Dláždený turistický chodník sa zmení na udupanú zem a skaly a trocha aj odpadky. Sedíme a čakáme, kedy prestane pršať. Výhľad je úžasný na všetky strany. Dáme si prvý kokový horúci čaj. Ale je to len, zdá sa, presladená voňavá voda. Ale asi funguje. Kúpim si na pamiatku ružový náramok z korálok. Dole zídeme zubačkou a dáme na kávu v Dunkin’ Donuts. Fuj, špinavé, hnusné miesto bez svetla na WC. Bez wifi. Ale aspoň káva je dobrá.
Potom cez mesto prejdeme na hostel a vezmeme si veci. Kam máme ísť na bus? Tu dole ulicou a len kývajte, keď nejaký pôjde. Tak skúšame, prvý nás odmietne, nechápeme a šliapeme ďalej dolu. Druhý, s takým istým číslom, nás zoberie. Ale pre istotu sa pýtame ľudí v buse, kde máme vystúpiť. Je to riadna vyhliadková cesta a po asi hodine nám povedia: vystúpte a choďte tým smerom. Tak s batožinou ideme a ideme a konečne stanica. Už som ani neverila, že sme správne. Kúpime si lístky do Armenie, do prvej triedy (inú už nemajú) a čakáme. Bus odchádza o desiatej večer. Cesta by mala trvať niečo vyše 6 hodín. O 4:15 budeme v Armenii a potom sa ešte presúvame do Salenta. Na stanici sa nám prihovorí americký starší pár a pani mi zapína ruksak, aby mi niečo z neho neukradli. Konečne príde náš bus, mešká. Nastúpime a luxus, široké sedačky, miesto na nohy, WC. Američania sedia pred nami, dajú si na uši slúchadla, zapnú film, zakryjú sa dekou a ideme.
Cesta je však šialená, serpentíny, šofér ani nebrzdí, hádže ma na sedačke zo strany na stranu a je tu hrozná zima z klímy, tak sa vôbec nevyspím. Ani Filip na tom nie je lepšie. S útrpným výrazom sa na seba pozeráme. Aspoň mu požičiam bundu na zakrytie nôh, pretože má kraťasy. Ja sedím pod mikinou. Ešte do toho aj leje ako z krhly. Šofér predbieha v zákrutách. Pridáva a brzdí na striedačku. No šialené. Cez okno vidno iba svetlá oproti idúcich áut. Otrasné. Nemôžem zavrieť oči a tak pozerám cez zapršané okno von do tmy.