cesty: Cusco – Puno

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

15. 3. sobota
Sme v Cuscu, v nadmorskej výške viac ako tri tisíc metrov. Prebudili sme sa oddýchnutí. Na raňajky sme zbehli dole na nádvorie hotela. Pani nám pripraví vajcia na želanie. Káva, kokový čaj. Dáme si, sme vyššie ako Gerlach.
Zbalíme veci, odložíme na recepcii a ideme do mesta, máme čas. Nakupujeme turistické veci, ktoré sú pekné, vkusné, farebné. Je aj veľa gýču, ale aj veľa pekných vecí. Kúpime si lístok do Puna, ďalšej zastávky na našej okružnej ceste, na poobedie. Pýtame sa, kde je stanica. Vraj blízko, tak desať minút odtiaľto. Ok. Čaká nás sedem hodín cesty k bolívijskej hranici.
Vrátime sa na hotel, prezlečieme do autobusu a teda ideme pešo. Kráčame už pätnásť minút a nikde v dohľade stanica. Pýtame sa. Stále rovno po tejto ceste. OK. Ako ďaleko? Desať minút, kráčame ďalej a stále nič. Kde je? Kde sme my? Už tam blízko. Za desať minút odchádza bus. Začneme bežať s batožinou na chrbte. A hurá, konečne stanica! Ale nie, je to len nejaký dvor, klubovňa? Až to ďalšie za zákrutou je stanica. Dobehneme udychčaní, spotení. Ešte si musíme kúpiť lístok, čo sa odovzdáva na stanici. Rýchlo. Pri vchode na nástupište nás zamestnanec ukľudňuje, že všetko stíhame. Uff. Ešte kúpime vodu a sadneme si na svoje sedadlá.
Najprv je pekne, svieti slnko a pomaly sa cestou zaťahuje. Kopia sa oblaky a začne pršať. V diaľke je úplná búrka, na oblohe sú ťažké sivé oblaky, ktoré sa zdajú neskutočne blízko. Prechádzame cez krásnu farebnú krajinu. Zelené kopce. Zrezané, šikmé, plynulo sa ponárajúce do údolia. Modré jazerá. Občas sú dediny, stratené osídlenia. Polia sú obrobené a zasiate. Zvieratá sa pasú. Idyla. Prechádzame väčšinou údolím. Síce vo výške okolo štyri tisíc metrov nad morom. Vystúpame až do štyri tisíc tristo. Okolo sú kopce. Zasnežené šesťtisícky. Nádherné. Sledujeme cestu, až kým sa nezotmie a nič z okna nevidieť. Odišli sme po jednej poobede z Cusca a dojdeme do Puna až o ôsmej večer, zas meškáme.
V Pune vezmeme taxík a odvezie nás na hostel v uličke. Stratenej a úzkej. Slečna na recepcii je milá a mladá, nízka a tmavá, Peruánka. Vie celkom fajn po anglicky. Máme svoju malú izbičku. Kúpeľňa je spoločná. Je to tu dosť otvorené a je aj dosť zima. Chceme sa ísť prejsť a najesť. Je to pešo blízko na hlavnú obchodnú ulicu, a vraj aj dostatočne bezpečné. Nájdeme reštauráciu a jeme. Nič moc cestoviny a jedno priemerné Pisco Sour. A túlame sa späť na hostel. Oddychujeme.

16. 3. nedeľa

Raňajky si dáme na hosteli, ny vrchnom poschodí, na terase s výhľadom. Nič moc, ale lepšie ako nič. Chlieb, džem, nejaké maslo a nič moc káva či čaj. A potom ideme rovno z hostela na loď. Vyzdvihne nás autíčko, ešte urobíme pár zastávok, zaplníme všetky miesta a hup do prístavu. Ideme na Los Uros na jazere Titicaca, najväčšom jazere v Južnej Amerike. Dve tretiny (Titi) patri Peru a zvyšok (Caca) Bolívii. Je to aj najvyššie položené jazero. V 3812 m nasadneme na lodičku, privítajú nás, porozprávajú históriu a pikošky, zahrajú na hudobné nástroje. Vystúpime na jednom z plávajúcich ostrovov. Miestny guru nám porozpráva príbeh, ako začali ľudia obývať plávajúce ostrovy, ako sa stavajú a pozve nás na plavbu v ich lodiach. Po ostrove chodia bosí, kolíšu sa a občas prepadávajú do vody, je tam mokro. Ideme teda na loď spletenú z rovnakej trávy ako ostrovy. Preplávame okolo. Naspäť na ostrove nakúpime suveníry a ideme ďalej. Ešte sa zastavíme na druhom ostrove, kde dávajú Titicaca pečiatky do pasu. Done. Máme. A vraj aj na Machu Picchu to robia. Ale tam sme to nenašli. Cestou späť sa oteplí. Na to, že sme sa naobliekali a máme pripravených niekoľko vrstiev, veď sme skoro v štyritisíc a na vode, kde by malo byť ešte chladnejšie a fúka, tak začína pripekať a je hic. Hovorili síce, že poriadne leto nemajú. Toto je ich leto, horúco cez deň, ale kosa v noci. Teplota vody je tak okolo štrnásť stupňov, ale decká sa v pohode okúpu. Aj sme to videli. V zime sú teploty aj pod nulu, cez deň však kľudne aj 18 stupňov. Zimy sú suché. V lete je cez deň do dvadsať stupňov, v noci okolo desať. Je však mokro, daždivo. Takže síce tropické podnebie, ale predsa len v štyroch tisícoch.

Naspäť ideme pešo cez mesto a dáme si vegetariánsky obed. Celkom dobrý, veľa chodov. A potom nevieme trafiť na ubytovanie. Ideme inak ako včera a nič sa nám nezdá známe, prejdeme dookola a nakoniec sa predsa len vrátime na známu ulicu a známu cestu. Aha, veď toto to je. Okolo tohto sme šli niekoľkokrát. Ako to, že sme to nespoznali? Zbalíme sme sa, prezlečieme a taxíkom sa necháme odviezť na stanicu. Už na bus nebežím.

Kúpime si lístky do Arequipy, ďalšieho mesta, už bližšie k oceánu a k Lime. Cesta by mala trvať päť hodín. Na cestu vyrazíme o tretej poobede, ale nakoniec dojdeme do Arequipy až o štvrť na desať. Cestou sa zas bolo na čo pozerať. Väčšina z nej viedla vyššie ako v štyri tisíc metroch, iba na konci sme zostúpame do dvetisíc niečo. Zaujímavá krajina, krásne výhľady, fotíme z busu. Sedíme úplne vpredu na poschodí, čiže všetko vidíme. Ideme so spoločnosťou Cruz del Sur, najznámejšou a najdrahšou. Ale teda nebola lepšia ako obyčajný bus. Cestou, už po tme, bolo niečo biele na ceste. A keďže sme mali ísť okolo soľných jazier, ktoré sme dúfali vidieť ešte za svetla, možno to bola soľ a možno sneh, nevieme. Ani stewardka v autobuse nevedela povedať. Bolo to v jednej časti cesty všade naokolo. Konečne popri šesťtisícových sopkách prichádzame do Arequipy a ja si všimnem, že nemám prsteň. Ako to? Kde je? Riešime so stewardkou. Na stanici mi pomôže prehľadať celý bus, ale nič nenájdeme. Hm. Ostal v jazere Titicaca.

Vezmeme taxík na hostel. Avšak je tam lístok, že nefunguje. Divné, keď sa dal rezervovať. Príde pani z vedľajšieho domu, že máme ísť na ďalšiu adresu a ona zaplatí taxík. Tas sa vezieme ďalej, našťastie taxikár čakal. Je to dokonca bližšie k centru. Taxikár nás odhovára, že pozná lepší, ale Filipovi sa páči, tak ho vyplatíme a ideme dnu. Ja stále hľadám prsteň. Ale nikde nie je. Prezlečieme sa a ideme do mesta. Brána z hostela je zavretá. Chalan z recepcie príde, nevie, rieši a nakoniec nám otvorí. Ako si otvoríme, keď pôjdeme naspäť? Nechám vám otvorené. OK. Dúfame. Prejdeme sa do centra. Je to blízko, len cez jednu prázdnu ulicu. V centre na námestíčku postávajú ľudia. Je to celkom sympatické mesto. V nejakom fastfoode si dá Filip jedlo, ja len čerstvý džús. Prejdeme sa. A naspäť na hostel. Dvere sú však zavreté a zvonček im nefunguje. Tak nám nič iné neostane len preliezť vyše dvojmetrovu bránu, fuj. Preleziem na druhú stranu a zavolám chalana, že sú zavreté dvere. Ide so mnou a otvorí. Veď neboli zamknuté. Ups. Ale nám to nešlo otvoriť.

17. 3. pondelok

Ráno si dáme palacinky na hosteli. Vyzerajú a hlavne voňajú super. K vedľajšiemu stolu si prisadne párik. Keď vidia naše palacinky, dajú si aj oni. Austrálčania. Tiež na cestách. Dáme sa do reči.

Ideme do mesta, na trh, a prejdeme na výhliadku. Za pekného počasia vidieť sopku. El Misty. Dnes je však v oblakoch. V hmle. Má 5822 m. Ale nevidíme nič, iba na pohľadniciach v stánkoch s turistickými vecami.

Cestou späť nájdeme odporúčanú mexickú reštauráciu a dáme si skvelé jedlo. Mňam. Aj Pisco sour, samozrejme. Aj studené pivo. Zas je dosť teplo.

Vrátime sa na hostel, zbalíme, prezlečieme. A ideme na bus do Limy. Čaká nás ďalších šestnásť hodín v buse so spoločnosťou Cruz del Sur. Tak sme zvedaví. Lebo v buse predtým wi-fi fungovalo iba občas. Teraz nešlo vôbec a jedlo nám asi zabudli zabaliť (aj keď pri kúpe lístka si človek môže objednať jedlo, aké chce a majú veľký výber). My sme dostali len suchý sendvič, napriek tomu, že ostatní mali niečo teplé. Tak sme to s ňou riešili, ale tvrdila nám, že to je to, čo sme si objednali. Ok. Pozeráme filmy, bdieme, spíme a prejde noc. Na raňajky Filipovi donesie zas ten istý sendvič, ako mal na večeru a mne sendvič s kuracím mäsom, a tvári sa, že to sú moje vegetariánske raňajky. Uff. To je čo? Už nie sú vegetariánske. Ale ja som si to objednala, pozrite na lístku. Áno, ale už nie je. Tak ostanem hladná.