Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014
7. 3. piatok
Ráno okolo pol šiestej dorazíme na stanicu do Guayaquilu. Je dosť veľká, časť tvoria okienka autobusových spoločností a väčšiu nákupné centrum s obchodmi, reštauráciami a majú free wifi. Umyjeme sa a trocha dáme dokopy. Najprv zisťujeme, ako sa dá dostať do Peru, či musíme prestupovať na hraniciach, ako to bolo medzi Ekvádorom a Kolumbiou, alebo sa dostaneme rovno do Máncory či Piury. Našťastie majú cezhraničné busy a ide ich za deň niekoľko.
Potom vyjdeme pred stanicu, nájdeme taxík a necháme sa odviezť na letisko. Do Peru ideme až po tom, čo sa vrátime z ostrovov Galapágy. Letíme o jedenásť päťdesiat. Letisko je veľké, klimatizované, lebo tu pri oceáne je už dosť teplé podnebie. Vystojíme si rad, zaplatíme poplatok, pozrú nám batožinu, odovzdáme ju, vypíšeme papiere a prejdeme cez check-in. Nejde internet, ale dnu je fajn. Dáme si kávový shake, taký americký, aj v americkej veľkosti. Ani ho nezvládam dopiť, alebo, lepšie povedané, zjesť. Sme na termináli pre odlety na Galapágy, ktoré patria Ekvádoru. Je to asi tisíc kilometrov od pevniny vzdialený zhluk ostrovov, kde Darwin rozpracoval svoju teóriu evolúcie. Hlásia Last call pre San Cristóbal, Filip nás poháňa, ale ups, to je nejaké skoršie lietadlo, ešte nie naše. Počkáme si na správny let a nastupujeme. Lietadlo je plné. Nevieme odhadnúť národnosti, ale veľkú časť akoby tvorili Ekvádorčania. Po dvoch hodinách sa vznášame nad ostrovmi s krásnou tyrkysovou vodou. Klesáme k jednému z nich a pristávacia dráha je obmývaná vlnami, super! Vystúpime do horúceho vzduchu. A toto je letisko? Kraj ostrova, všade okolo oceán a budovu tvorí pár stien prekrytých oblou strechou. Nečakané a zábavné. Vstup tvoria tri rady – Galapágčania, Ekvádorčania a ostatní. Stojíme v rade pre turistov, zaplatíme ďalší poplatok sto dolárov na osobu za vstup na ostrovy a sme tu. Pred budovou je udupaná hlina, pár áut a všetko je oplotené. Prerábajú, alebo teda stavajú letisko. Plno dôchodcov čaká na svoj odvoz, domáci sa rozpŕchli a tak sme sa rozhodli ísť pešo. Centrum je asi 10 minút chôdze. Po chvíli dojdeme k prvým domom, malým, so záhradkami so stromami a kvitnúcimi exotickými kvetmi. Hľadáme ubytovanie. Vojdeme do jedného, čo sa nám celkom páči, ale chceme si ešte pozrieť niečo viac v centre. O tri ulice ďalej sú aj obchody, reštaurácie a viac ľudí. Nájdeme milý hotel, z ulice vidieť oceán, majú wifi a klímu na izbe. Dajú nám aj zľavu, keďže ostaneme na 4 noci. Zhodíme veci a ideme na pláž. Mesto tvorí pár ulíc. Chodníkom okolo vody a prístavu prídeme k prvej pláži, voda je nádherná. Ideme ale ďalej po ceste a potom cez porast, predierame sa cez stromy. Keby sme nevideli pred nami odtiaľ vychádzať ľudí, asi to nenájdeme a možno sa tam ani neodvážime vkročiť. Ktovie aké zvieratá tam žijú. Filip je vystrašený z hadov, ja z pavúkov . Skalnatým chodníčkom prídeme k pláži Carola na kraji ostrova s výbežkom a okúpeme sa. Voda je lahodná. Sedíme tam do západu slnka. Oddychujeme a užívame si teplo. Vo vode plávajú uškatce. Okolo lietajú podivné vtáky a na piesku nehybne stoji iguana – čierny polmetrový jašter. Okrem nás je tam niekoľko ľudí, turistov aj surferov. Sedia na piesku a bavia sa. Všetci spolu sa vraciame tou istou cestičkou už skoro za tmy. Je sedem hodín večer a už sa stmieva. Z brehu hučia uškatce a vydávajú zvyky, akoby vracali. Je to smiešne, lebo sú naozaj dosť hlučné. Na skalách na móle je plno červených krabov. V meste sa rozsvecujú svetlá, počuť hudbu z podnikov, ľudia sa prechádzajú, debatujú na lavičkách. Vyzerá to na dovolenkový raj. Všade je pokoj a nikto sa nikam neponáhľa. Nie je to však prezdobené, domy vyzerajú skôr nedostavane, jednoducho. Väčšinu dekorácií tvoria rastliny, ktoré obrastajú steny. Je to také domácke, príjemné. Zaspíme rýchlo.
Ráno okolo pol šiestej dorazíme na stanicu do Guayaquilu. Je dosť veľká, časť tvoria okienka autobusových spoločností a väčšiu nákupné centrum s obchodmi, reštauráciami a majú free wifi. Umyjeme sa a trocha dáme dokopy. Najprv zisťujeme, ako sa dá dostať do Peru, či musíme prestupovať na hraniciach, ako to bolo medzi Ekvádorom a Kolumbiou, alebo sa dostaneme rovno do Máncory či Piury. Našťastie majú cezhraničné busy a ide ich za deň niekoľko.
Potom vyjdeme pred stanicu, nájdeme taxík a necháme sa odviezť na letisko. Do Peru ideme až po tom, čo sa vrátime z ostrovov Galapágy. Letíme o jedenásť päťdesiat. Letisko je veľké, klimatizované, lebo tu pri oceáne je už dosť teplé podnebie. Vystojíme si rad, zaplatíme poplatok, pozrú nám batožinu, odovzdáme ju, vypíšeme papiere a prejdeme cez check-in. Nejde internet, ale dnu je fajn. Dáme si kávový shake, taký americký, aj v americkej veľkosti. Ani ho nezvládam dopiť, alebo, lepšie povedané, zjesť. Sme na termináli pre odlety na Galapágy, ktoré patria Ekvádoru. Je to asi tisíc kilometrov od pevniny vzdialený zhluk ostrovov, kde Darwin rozpracoval svoju teóriu evolúcie. Hlásia Last call pre San Cristóbal, Filip nás poháňa, ale ups, to je nejaké skoršie lietadlo, ešte nie naše. Počkáme si na správny let a nastupujeme. Lietadlo je plné. Nevieme odhadnúť národnosti, ale veľkú časť akoby tvorili Ekvádorčania. Po dvoch hodinách sa vznášame nad ostrovmi s krásnou tyrkysovou vodou. Klesáme k jednému z nich a pristávacia dráha je obmývaná vlnami, super! Vystúpime do horúceho vzduchu. A toto je letisko? Kraj ostrova, všade okolo oceán a budovu tvorí pár stien prekrytých oblou strechou. Nečakané a zábavné. Vstup tvoria tri rady – Galapágčania, Ekvádorčania a ostatní. Stojíme v rade pre turistov, zaplatíme ďalší poplatok sto dolárov na osobu za vstup na ostrovy a sme tu. Pred budovou je udupaná hlina, pár áut a všetko je oplotené. Prerábajú, alebo teda stavajú letisko. Plno dôchodcov čaká na svoj odvoz, domáci sa rozpŕchli a tak sme sa rozhodli ísť pešo. Centrum je asi 10 minút chôdze. Po chvíli dojdeme k prvým domom, malým, so záhradkami so stromami a kvitnúcimi exotickými kvetmi. Hľadáme ubytovanie. Vojdeme do jedného, čo sa nám celkom páči, ale chceme si ešte pozrieť niečo viac v centre. O tri ulice ďalej sú aj obchody, reštaurácie a viac ľudí. Nájdeme milý hotel, z ulice vidieť oceán, majú wifi a klímu na izbe. Dajú nám aj zľavu, keďže ostaneme na 4 noci. Zhodíme veci a ideme na pláž. Mesto tvorí pár ulíc. Chodníkom okolo vody a prístavu prídeme k prvej pláži, voda je nádherná. Ideme ale ďalej po ceste a potom cez porast, predierame sa cez stromy. Keby sme nevideli pred nami odtiaľ vychádzať ľudí, asi to nenájdeme a možno sa tam ani neodvážime vkročiť. Ktovie aké zvieratá tam žijú. Filip je vystrašený z hadov, ja z pavúkov . Skalnatým chodníčkom prídeme k pláži Carola na kraji ostrova s výbežkom a okúpeme sa. Voda je lahodná. Sedíme tam do západu slnka. Oddychujeme a užívame si teplo. Vo vode plávajú uškatce. Okolo lietajú podivné vtáky a na piesku nehybne stoji iguana – čierny polmetrový jašter. Okrem nás je tam niekoľko ľudí, turistov aj surferov. Sedia na piesku a bavia sa. Všetci spolu sa vraciame tou istou cestičkou už skoro za tmy. Je sedem hodín večer a už sa stmieva. Z brehu hučia uškatce a vydávajú zvyky, akoby vracali. Je to smiešne, lebo sú naozaj dosť hlučné. Na skalách na móle je plno červených krabov. V meste sa rozsvecujú svetlá, počuť hudbu z podnikov, ľudia sa prechádzajú, debatujú na lavičkách. Vyzerá to na dovolenkový raj. Všade je pokoj a nikto sa nikam neponáhľa. Nie je to však prezdobené, domy vyzerajú skôr nedostavane, jednoducho. Väčšinu dekorácií tvoria rastliny, ktoré obrastajú steny. Je to také domácke, príjemné. Zaspíme rýchlo.
8. 3. sobota
Je ešte o jednu hodinu menej ako na pevnine a tak vstaneme skoro. Ideme na raňajky do podniku pod hotelom, ktorý tvoria dve poschodia. Dole je recepcia a niekoľko izieb. Hore sú iba izby, malé, s malou kúpeľňou a klímou. Okno má asi 25 krát 20 cm a nedá sa ani otvoriť ani zavrieť. Je na ňom sieťka. Takže stále svietime. Hore je nedokončená terasa, ktorú domáci využívajú ako skladisko. Je tam aj šnúra na sušenie oblečenia. Dole je reštaurácia, na chodníku majú porozkladané stolíky, obsluha je usmievavá. Na raňajky si dáme vajcia – tortilla verde (ani nič iné nie je na výber) s džúsom a kávou (káva s mliekom je pohár horúceho mlieka, do ktorého si môžete primiešať koľko chcete nesky z fľaštičky, ktorú majú na každom stole. No pochúťka). Prejdeme sa po uliciach, tu obchod, tu reštaurácia, tu hotel a požičiame si veci na šnorchlovanie. Pozeráme aj nejaké výlety na lodi, ale je už neskoro, väčšina vyráža ráno. Sú aj dosť drahé. Prechádzame sa popri oceáne. Všade sú zvieratá. Iguany sa vyhrievajú na kameňoch, červené kraby na skalnatých múroch na móle, akurát z dosahu vody, uškatce na pre nich vyhradených plážach, zálivoch s kameňmi a chodníkmi pre turistov ponad ne, s tobogánmi, ak náhodou vylezú hore na chodník a nevedia, ako zísť dole. Vyzerá to ako perfektná symbióza človeka a uškatca. Je ich tam plno a vôbec nie sú ticho. Všade rôzne vtáky. Na konci boardwalku pri vojenskom areáli je aj blue-footed booby, vták s modrými nohami. Fotíme.
Rozhodneme sa ísť dnes na pláž Lobero za letiskom, asi 30 minút chôdze po asfaltke na slnku. Uff. Občerstvujeme sa vodou. Prejdeme popri pristávacej dráhe, ktorá ani nie je ohradená. Je to len vyvýšená cesta, ktorá končí v poraste. V miestnom lome ťažia zem. Cesta skončí, prejdeme pomedzi stromy, akurát kvitnú ibišteky, a vyjdeme na pieskovú pláž s modrou vodou, ktorú ohraničujú čierne skaly. Nádherná farebnosť. Keďže sme sa upiekli už po ceste, zvalíme sa k tieňu a natrieme sa ešte raz. Na pláži je pár ľudí, nejaká skupinka mladých Američanov a surferi. Ideme do vody. Potápame sa, pozorujeme rybičky. Obďaleč vylihujú uškatce, občas k nám priplávajú, ale skôr leňošia a vyhrievajú sa na slnku. Potom sa objaví prvá červená korytnačka, ľudia okolo nej plávajú. Pomaly sa začnú prebúdzať aj uškatce. Neboja sa. Približujú sa. Začnú plávať okolo a predvádzať sa. Vylezú aj na pláž. Plávajú tesne popri nás. Je to super. A potom poobede sa objavia veľké korytnačky. Plávame okolo nich. Je to zvláštne, tajomné. Tak blízko prírody, blízko divých zvierat. Zmes strachu, či je to bezpečné, a úcty. Sú blízko na dotyk, občas vyplávajú hore a nad vodou im vidno kúsok hlavy a pancier. Pestrofarebné ryby rôznych veľkostí a tvarov plávajú okolo. Krásne. Čarovné.
Tak sme si to celý deň užívali, a ani sme si nevšimli, ako sme sa spálili, hlavne chrbty počas sledovania rýb a korytnačiek vo vode. Au. Celí sme červení. Ach jaj. Turisti. Amatéri.
Ideme domov na hostel, musíme si kúpiť chladivý, hojivý aloe gél a natrieme sa. Au. Au. Na večeru ideme o ulicu ďalej na terasu, kde je hluk a plno. Dám si rybu. Jedlo je chutné. Ešte sa prejdeme, posedíme na lavičkách s výhľadom na oceán, všade plno ľudí a ideme na hotel.
Je ešte o jednu hodinu menej ako na pevnine a tak vstaneme skoro. Ideme na raňajky do podniku pod hotelom, ktorý tvoria dve poschodia. Dole je recepcia a niekoľko izieb. Hore sú iba izby, malé, s malou kúpeľňou a klímou. Okno má asi 25 krát 20 cm a nedá sa ani otvoriť ani zavrieť. Je na ňom sieťka. Takže stále svietime. Hore je nedokončená terasa, ktorú domáci využívajú ako skladisko. Je tam aj šnúra na sušenie oblečenia. Dole je reštaurácia, na chodníku majú porozkladané stolíky, obsluha je usmievavá. Na raňajky si dáme vajcia – tortilla verde (ani nič iné nie je na výber) s džúsom a kávou (káva s mliekom je pohár horúceho mlieka, do ktorého si môžete primiešať koľko chcete nesky z fľaštičky, ktorú majú na každom stole. No pochúťka). Prejdeme sa po uliciach, tu obchod, tu reštaurácia, tu hotel a požičiame si veci na šnorchlovanie. Pozeráme aj nejaké výlety na lodi, ale je už neskoro, väčšina vyráža ráno. Sú aj dosť drahé. Prechádzame sa popri oceáne. Všade sú zvieratá. Iguany sa vyhrievajú na kameňoch, červené kraby na skalnatých múroch na móle, akurát z dosahu vody, uškatce na pre nich vyhradených plážach, zálivoch s kameňmi a chodníkmi pre turistov ponad ne, s tobogánmi, ak náhodou vylezú hore na chodník a nevedia, ako zísť dole. Vyzerá to ako perfektná symbióza človeka a uškatca. Je ich tam plno a vôbec nie sú ticho. Všade rôzne vtáky. Na konci boardwalku pri vojenskom areáli je aj blue-footed booby, vták s modrými nohami. Fotíme.
Rozhodneme sa ísť dnes na pláž Lobero za letiskom, asi 30 minút chôdze po asfaltke na slnku. Uff. Občerstvujeme sa vodou. Prejdeme popri pristávacej dráhe, ktorá ani nie je ohradená. Je to len vyvýšená cesta, ktorá končí v poraste. V miestnom lome ťažia zem. Cesta skončí, prejdeme pomedzi stromy, akurát kvitnú ibišteky, a vyjdeme na pieskovú pláž s modrou vodou, ktorú ohraničujú čierne skaly. Nádherná farebnosť. Keďže sme sa upiekli už po ceste, zvalíme sa k tieňu a natrieme sa ešte raz. Na pláži je pár ľudí, nejaká skupinka mladých Američanov a surferi. Ideme do vody. Potápame sa, pozorujeme rybičky. Obďaleč vylihujú uškatce, občas k nám priplávajú, ale skôr leňošia a vyhrievajú sa na slnku. Potom sa objaví prvá červená korytnačka, ľudia okolo nej plávajú. Pomaly sa začnú prebúdzať aj uškatce. Neboja sa. Približujú sa. Začnú plávať okolo a predvádzať sa. Vylezú aj na pláž. Plávajú tesne popri nás. Je to super. A potom poobede sa objavia veľké korytnačky. Plávame okolo nich. Je to zvláštne, tajomné. Tak blízko prírody, blízko divých zvierat. Zmes strachu, či je to bezpečné, a úcty. Sú blízko na dotyk, občas vyplávajú hore a nad vodou im vidno kúsok hlavy a pancier. Pestrofarebné ryby rôznych veľkostí a tvarov plávajú okolo. Krásne. Čarovné.
Tak sme si to celý deň užívali, a ani sme si nevšimli, ako sme sa spálili, hlavne chrbty počas sledovania rýb a korytnačiek vo vode. Au. Celí sme červení. Ach jaj. Turisti. Amatéri.
Ideme domov na hostel, musíme si kúpiť chladivý, hojivý aloe gél a natrieme sa. Au. Au. Na večeru ideme o ulicu ďalej na terasu, kde je hluk a plno. Dám si rybu. Jedlo je chutné. Ešte sa prejdeme, posedíme na lavičkách s výhľadom na oceán, všade plno ľudí a ideme na hotel.
9. 3. nedeľa
Dáme si raňajky v podniku oproti. Včera sme videli, že tam chodí plno ľudí, tak vyskúšame aj my. Nie je tam však miesto a musíme čakať. Konečne, sadneme si na prvé dve voľné miesta, terasa je beznádejne obsadená. Zas vajcia, káva a džús – banánový milkshake, mňam, čerstvo urobený. Je mi dosť zle, aj večer bolo, aj teraz to ešte trvá, pravdepodobne z úpalu. Fuj. Ale našťastie dnes je pod mrakom, a občas aj spŕchne. Ideme sa prejsť na Playa Mann a Carola. Dnes žiadne opaľovanie. Pohyb, koža a všetko nás bolí. Dáme si prechádzku k zálivu smerom na sever. Je to krásne urobené. Pomedzi bujne rastúcu vegetáciu sú vybudované cestičky z kameňov. Cesta vedie aj hore na vyhliadku po drevených schodoch. Dole v zálive je socha Darwina, nič moc. Tyrkysovú vodu obkolesujú skaly, v ktorých sa skrývajú červené kraby. Dopláva aj lodička s turistami, ktorý sa hodia do vody. Zaplávame si, voda je nádherná, ale silná a vlny nás hádžu do skál. Je to trocha nebezpečné. A zas začne páliť slnko, tak hľadáme tieň. Vrátime sa na pláž bližšie k mestu a tam sa schováme pod stan. Je na ňom nápis polícia, ale videli sme tam ležať ľudí aj včera. Teraz tam nik nie je, všetci sa slnia. Po chvíľke spŕchne. Jemne, dokonca niektorí ďalej ležia na uterákoch. Šnorchlujeme, ale nie je tam toľko zvierat ako na Lobero, ani voda nie je taká priezračná a čistá. Posúvame sa s tieňom. Na pláži je dosť ľudí a poobede dorazia aj stánkari s pitím a jedlom. Dáme si kuracie a syrové empanadas a pivo. Je to akoby taký veľký piroh vypražený v oleji. Cesto je super.
Vrátime sa na hotel, kde sa umyjeme, prezlečieme, natrieme. Ja mám z morskej vody úplne kučeravé vlasy. Dáme si oprať oblečenie a ideme na prechádzku. Voda je tu vzácna. Majú jedine sladkovodné jazero na ostrove. Všade sa povaľujú uškatce, na lavičkách, na cestičkách, po zemi, vo vode, dokonca vyliezli niekomu na loď v prístave. Ľudia si ich fotia. Ale v podstate sú to nebezpečné a agresívne zvieratá. Keď sa priblížite moc blízko, útočia. Domáci sú už zvyknutí a odháňajú uškatcov palicami. Jeden leží na úzkom chodníčku a nedá sa obísť. Ľudia sa otočia naspäť, ale jeden odvážlivec ho preskočí. Nik ďalší to už neskúša. Po čase sa zviera kývavým pohybom poberie a tobogánom sa zvezie dole medzi svojich na minipláž. Sedíme a pozeráme na západ slnka. Ružový nad vodou nad lodičkami. Začneme sa baviť s krásnym kučeravým chlapčekom, ktorý mi kreslí do zápisníka, berie nám kľúče a okuliare. Mama s otcom sedia na lavičke za našimi chrbtami a ani sa na nás nepozrú. Debatujú s ďalším dospelým. Dohadujeme sa lámanou španielčinou a angličtinou s dvoma dievčatami, čo naňho dozerajú. Ale nič sa nedozvieme. Keď si chlapček nájde inú zábavku, mláky a dupe do vody, odchádzame. Sme hladní a hľadáme nejaký podnik. Na druhej strane boardwalku nájdeme reštauráciu s terasou. Dám si vegetariánsku ryžu, dobré jedlo, dobre dochutené. Galapágy, čo sa týka jedla, sú dosť drahé. Jedno jedlo stojí tak okolo dvadsať dolárov. Jedlo v potravinách sme ani nepozerali. Domy však vyzerajú poväčšine nedostavané alebo rozpadnuté. Pravdepodobne všetko musia dovážať . Jedno poschodie je hotové a vrchné je len otvorená terasa, ako u nás na hoteli. Iba niektoré reštaurácie vyzerajú dokončené a sú celé upravené. Ostatné vyzerá tak trochu provizórne. Veľa domov je bez okien alebo bez skiel. Je to skôr dedina, hoci s vlastným letiskom.
Očividne je tu ale bezpečne. A to je super. Po večeri si dáme ešte džús Jugo Mora, z černíc. Hustý a čerstvý. Úplne sa naň namotáme. Ja ako nehovoriaci človek po španielsky ho začnem volať „džugo mora“. Bude to naše heslo.
Dáme si raňajky v podniku oproti. Včera sme videli, že tam chodí plno ľudí, tak vyskúšame aj my. Nie je tam však miesto a musíme čakať. Konečne, sadneme si na prvé dve voľné miesta, terasa je beznádejne obsadená. Zas vajcia, káva a džús – banánový milkshake, mňam, čerstvo urobený. Je mi dosť zle, aj večer bolo, aj teraz to ešte trvá, pravdepodobne z úpalu. Fuj. Ale našťastie dnes je pod mrakom, a občas aj spŕchne. Ideme sa prejsť na Playa Mann a Carola. Dnes žiadne opaľovanie. Pohyb, koža a všetko nás bolí. Dáme si prechádzku k zálivu smerom na sever. Je to krásne urobené. Pomedzi bujne rastúcu vegetáciu sú vybudované cestičky z kameňov. Cesta vedie aj hore na vyhliadku po drevených schodoch. Dole v zálive je socha Darwina, nič moc. Tyrkysovú vodu obkolesujú skaly, v ktorých sa skrývajú červené kraby. Dopláva aj lodička s turistami, ktorý sa hodia do vody. Zaplávame si, voda je nádherná, ale silná a vlny nás hádžu do skál. Je to trocha nebezpečné. A zas začne páliť slnko, tak hľadáme tieň. Vrátime sa na pláž bližšie k mestu a tam sa schováme pod stan. Je na ňom nápis polícia, ale videli sme tam ležať ľudí aj včera. Teraz tam nik nie je, všetci sa slnia. Po chvíľke spŕchne. Jemne, dokonca niektorí ďalej ležia na uterákoch. Šnorchlujeme, ale nie je tam toľko zvierat ako na Lobero, ani voda nie je taká priezračná a čistá. Posúvame sa s tieňom. Na pláži je dosť ľudí a poobede dorazia aj stánkari s pitím a jedlom. Dáme si kuracie a syrové empanadas a pivo. Je to akoby taký veľký piroh vypražený v oleji. Cesto je super.
Vrátime sa na hotel, kde sa umyjeme, prezlečieme, natrieme. Ja mám z morskej vody úplne kučeravé vlasy. Dáme si oprať oblečenie a ideme na prechádzku. Voda je tu vzácna. Majú jedine sladkovodné jazero na ostrove. Všade sa povaľujú uškatce, na lavičkách, na cestičkách, po zemi, vo vode, dokonca vyliezli niekomu na loď v prístave. Ľudia si ich fotia. Ale v podstate sú to nebezpečné a agresívne zvieratá. Keď sa priblížite moc blízko, útočia. Domáci sú už zvyknutí a odháňajú uškatcov palicami. Jeden leží na úzkom chodníčku a nedá sa obísť. Ľudia sa otočia naspäť, ale jeden odvážlivec ho preskočí. Nik ďalší to už neskúša. Po čase sa zviera kývavým pohybom poberie a tobogánom sa zvezie dole medzi svojich na minipláž. Sedíme a pozeráme na západ slnka. Ružový nad vodou nad lodičkami. Začneme sa baviť s krásnym kučeravým chlapčekom, ktorý mi kreslí do zápisníka, berie nám kľúče a okuliare. Mama s otcom sedia na lavičke za našimi chrbtami a ani sa na nás nepozrú. Debatujú s ďalším dospelým. Dohadujeme sa lámanou španielčinou a angličtinou s dvoma dievčatami, čo naňho dozerajú. Ale nič sa nedozvieme. Keď si chlapček nájde inú zábavku, mláky a dupe do vody, odchádzame. Sme hladní a hľadáme nejaký podnik. Na druhej strane boardwalku nájdeme reštauráciu s terasou. Dám si vegetariánsku ryžu, dobré jedlo, dobre dochutené. Galapágy, čo sa týka jedla, sú dosť drahé. Jedno jedlo stojí tak okolo dvadsať dolárov. Jedlo v potravinách sme ani nepozerali. Domy však vyzerajú poväčšine nedostavané alebo rozpadnuté. Pravdepodobne všetko musia dovážať . Jedno poschodie je hotové a vrchné je len otvorená terasa, ako u nás na hoteli. Iba niektoré reštaurácie vyzerajú dokončené a sú celé upravené. Ostatné vyzerá tak trochu provizórne. Veľa domov je bez okien alebo bez skiel. Je to skôr dedina, hoci s vlastným letiskom.
Očividne je tu ale bezpečne. A to je super. Po večeri si dáme ešte džús Jugo Mora, z černíc. Hustý a čerstvý. Úplne sa naň namotáme. Ja ako nehovoriaci človek po španielsky ho začnem volať „džugo mora“. Bude to naše heslo.
10. 3. pondelok
Sme posledný celý deň na Galapágoch. Vstaneme skôr, keďže aj skoro chodíme spať, a dáme si raňajky zas na inom mieste, na boardwalku s výhľadom na oceán a uškatce. Je to čarovné miesto. Chceli by sme ísť na loď a tak hľadáme nejaký výlet, pýtame sa v kanceláriách. Je možné ísť na Santa Cruz, najbližší ostrov, Léon Dormido – ku skale vyčnievajúcej z vody, alebo na ostrovček Lobos, ale nedohodneme sa. Loď s preskleným dnom nechodí, lebo majú dovolenku. Sme mimo hlavnú sezónu a tak je toho pomenej.
Rozhodneme sa ísť ešte raz na pláž Lobero pozorovať zvieratá. Aj tak to bol najväčší zážitok. Sedíme však celý deň v tieni a plávame v tričku. Od zajtra nosíme ruksak na chrbte, nesmieme si ho už viacej spáliť, ale aloe zabralo. Tento krát je tu viacej ľudí a domáci uškatce odháňajú, tak neplávajú tak blízko nás ako minule. Vtedy americké decká sedeli vo vode a uškatce plávali na dosah ruky. Predvádzali sa, naháňali. Bolo to divadlo a máme z toho super fotky. Poobede zas doplávajú korytnačky. Iguany vylihujú na piesku na brehu.
Keď už toho máme dosť, aj keď je ťažké odísť, poberieme sa na hotel. Cesta po asfaltke je nepríjemná. Ideme s uterákmi na hlave. Je ešte stále úpek. Konečne domy a tieň. Cez cestu prebehuje sliepka s asi desiatimi kurčiatkami, malými, žltými a hnedými. Na hoteli sa zbalíme. Večeru už máme naplánovanú – ten istý podnik ako včera, kde sme si dali černicový džús. Ale nemajú ho. Dnes iba ananásový. Objednám si sendvič a Filip hamburger, ešte dlho bude spomínať, aký bol dobrý. Posedíme, obďaleč za zábradlím sa chystajú uškatce spať, zvolávajú sa a polihujú v skupinkách. Je to hotový koncert. Ani oceán nepočuť.
Sme posledný celý deň na Galapágoch. Vstaneme skôr, keďže aj skoro chodíme spať, a dáme si raňajky zas na inom mieste, na boardwalku s výhľadom na oceán a uškatce. Je to čarovné miesto. Chceli by sme ísť na loď a tak hľadáme nejaký výlet, pýtame sa v kanceláriách. Je možné ísť na Santa Cruz, najbližší ostrov, Léon Dormido – ku skale vyčnievajúcej z vody, alebo na ostrovček Lobos, ale nedohodneme sa. Loď s preskleným dnom nechodí, lebo majú dovolenku. Sme mimo hlavnú sezónu a tak je toho pomenej.
Rozhodneme sa ísť ešte raz na pláž Lobero pozorovať zvieratá. Aj tak to bol najväčší zážitok. Sedíme však celý deň v tieni a plávame v tričku. Od zajtra nosíme ruksak na chrbte, nesmieme si ho už viacej spáliť, ale aloe zabralo. Tento krát je tu viacej ľudí a domáci uškatce odháňajú, tak neplávajú tak blízko nás ako minule. Vtedy americké decká sedeli vo vode a uškatce plávali na dosah ruky. Predvádzali sa, naháňali. Bolo to divadlo a máme z toho super fotky. Poobede zas doplávajú korytnačky. Iguany vylihujú na piesku na brehu.
Keď už toho máme dosť, aj keď je ťažké odísť, poberieme sa na hotel. Cesta po asfaltke je nepríjemná. Ideme s uterákmi na hlave. Je ešte stále úpek. Konečne domy a tieň. Cez cestu prebehuje sliepka s asi desiatimi kurčiatkami, malými, žltými a hnedými. Na hoteli sa zbalíme. Večeru už máme naplánovanú – ten istý podnik ako včera, kde sme si dali černicový džús. Ale nemajú ho. Dnes iba ananásový. Objednám si sendvič a Filip hamburger, ešte dlho bude spomínať, aký bol dobrý. Posedíme, obďaleč za zábradlím sa chystajú uškatce spať, zvolávajú sa a polihujú v skupinkách. Je to hotový koncert. Ani oceán nepočuť.
11. 3. utorok
V utorok zbalení ešte chceme ísť ráno na pláž. Na raňajky si teda v miestnej pekárni kúpime pečivo a ideme. Sedíme v tieni, čítame knižky. Fotím s iguanou Rollerov ďalší kameň a vyjde k nám do tieňa na piesok uškatec. Fotíme sa pri ňom. Turisti.
Okúpeme sa, plávame k lodiam. Ale sú ďaleko. Výhľad naspäť na pláž z mora je super. Voda je pokojná, čistá, tyrkysová, piesok svetlý a jemný. Filip číta mail, že nám preložili let. Super! Pár hodín naviac. Odsťahujeme z hotela, dovolia nám nechať veci na recepcii a ideme späť na pláž. To je vtipné. Čakáme na let na pláži. Ale rýchlo to ubehne a je čas ísť. Zas ideme pešo, veď je to pár minút. So zhorenými plecami, chrbtami a Filip aj tvárou, je to však trocha náročnejšie. Plížime sa po tieňoch. Mali sme odlietať už o 13:30, ale nový čas je 15:15. Prejdeme kontrolou, čo tvorí jeden stolík v otvorenom priestore pred stenou a pošlú nás ďalej pod oblú strechu. Čakáme dnu, za meškanie nám ponúknu džús a müsli tyčinku. Nastupujeme, posledné pohľady na krajinu. Zvláštne miesto. Je mi ľúto, že odchádzame, dalo by sa tu toho ešte plno vidieť a hocikam ísť. Bola to super zastávka na ceste. Taký zabudnutý raj, turisticko-neturistické. Dedina s letiskom a plážami s nádhernou vodou. Ale čakajú nás ďalšie veci na ceste a tak nastúpime a pozeráme na ostrov z okienka lietadla.
V utorok zbalení ešte chceme ísť ráno na pláž. Na raňajky si teda v miestnej pekárni kúpime pečivo a ideme. Sedíme v tieni, čítame knižky. Fotím s iguanou Rollerov ďalší kameň a vyjde k nám do tieňa na piesok uškatec. Fotíme sa pri ňom. Turisti.
Okúpeme sa, plávame k lodiam. Ale sú ďaleko. Výhľad naspäť na pláž z mora je super. Voda je pokojná, čistá, tyrkysová, piesok svetlý a jemný. Filip číta mail, že nám preložili let. Super! Pár hodín naviac. Odsťahujeme z hotela, dovolia nám nechať veci na recepcii a ideme späť na pláž. To je vtipné. Čakáme na let na pláži. Ale rýchlo to ubehne a je čas ísť. Zas ideme pešo, veď je to pár minút. So zhorenými plecami, chrbtami a Filip aj tvárou, je to však trocha náročnejšie. Plížime sa po tieňoch. Mali sme odlietať už o 13:30, ale nový čas je 15:15. Prejdeme kontrolou, čo tvorí jeden stolík v otvorenom priestore pred stenou a pošlú nás ďalej pod oblú strechu. Čakáme dnu, za meškanie nám ponúknu džús a müsli tyčinku. Nastupujeme, posledné pohľady na krajinu. Zvláštne miesto. Je mi ľúto, že odchádzame, dalo by sa tu toho ešte plno vidieť a hocikam ísť. Bola to super zastávka na ceste. Taký zabudnutý raj, turisticko-neturistické. Dedina s letiskom a plážami s nádhernou vodou. Ale čakajú nás ďalšie veci na ceste a tak nastúpime a pozeráme na ostrov z okienka lietadla.
V Guayaquile je teplo. Vystúpime, necháme sa taxíkom odviezť na
autobusovú stanicu. Kúpime si lístky na autobus do Máncory za 24 dolárov. Máme ešte
do odchodu čas. Dáme si jedlo a hľadáme aj džugo mora. Majú iba mixované,
a tak si vyberieme taký, kde je černíc najviac. Z druhého poschodia
ide bus, nie je taký hrozný. Sedíme spolu, wifi nejde, film je v španielčine.
 |
| hneď prvý gýčový večer |
 |
| všade okolo |
 |
| galapágska iguana |
 |
| blue-footed booby |
 |
| červený krabík |
 |
| cestou popri letisku, náhradná pristávacia dráha? |
 |
| prvá červená |
 |
| veľká |
 |
| nebáli sa |
 |
| predvádza sa |
 |
| cvičí na pláži |
 |
| Darwinov záliv |
 |
| výhľad na Léon Dormido |
 |
| Léon Dormido |
 |
| tobogán |
 |
| boli naozaj všade |
 |
| aj na lodi |
 |
| posledný gýčový večer |
 |
| voda |
 |
| odlet |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára