Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014
12. 3. streda
Je noc. Konečne prídeme na hranicu, vystupujeme. Vypisujeme papiere, potvrdia, opečiatkujú a čakáme na autobus. Dosť kontrolujú batožiny, tak chvíľu postávame vonku. Všetko je ok, tak všetci nastúpime a ideme ďalej. A sme s Filipom naozaj dosť opálení. Super! Len mi opuchla noha. Mám klobásku, ani členok nie je vidno. Nebolí, len je to divné. Zaspávame a zrazu: Máncora! Uff. Vstávame, balíme, berieme veci a rozospatí vyskakujeme z autobusu niekde v tme naprostred cesty medzi domami. Ale nie sme jediní. Aj ďalší, väčšinou bieli turisti, vystupujú. Zasa sme tu skôr, mali sme dojsť o šiestej, ale došli sme už o pol piatej. Obzeráme sa okolo a hneď nás zbalí ujo s tuc-tuc, vtipnou trojkolesovou motorovou drožkou. Naloží nás do svojho prdítka a odvezie k stanici. Za dve minúty sme tam. Dva doláre. Nemáme drobné a z veľkej bankovky nám chce vydať klamársky málo. Ani peruánske soly nemáme a nič nie je o takomto čase ešte otvorené. Tak musím prehrabať tajné zásoby a dať zo svojich pamätných jednodolároviek, ktoré fungujú iba v Ekvádore. Zaplatíme a sedíme na stanici, kým niečo otvoria. Nepôjdeme predsa o pol piatej na pláž. Sedíme, čítam si knižku. Filip vymení peniaze u pani oproti v bufete za celkom normálny kurz a tak si môžeme kúpiť lístky,a tým pádom aj odložiť batožinu. Neskôr otvorí aj reštauráciu, tak k nej ideme na raňajky. Klasika: vajcia, káva, džús. Konečne sa prejdeme na pláž. Ale je divné počasie, nejaký opar, ani slnko, ani oblaky, a vlhko a dusno, divný tlak. Síce piesok a more, ale s Galapágmi sa to naozaj nedá ani porovnať. Na piesku ležia mŕtve ryby, je tu plno krabíkov, voda je špinavá a sivá, v kameňoch sa skrývajú morský ježkovia. Po tyrkysovej čistej vode so svetlým pieskom toto nie je vôbec lákavé. Rozhodneme sa neokúpať. Kraby žijú v dierach v piesku, schovávajú sa pred nami, a keď prejdeme dostatočne ďaleko, zas vykuknú. Sledujeme ich.
Prejdeme niekoľko kilometrov, ideme najprv popri domoch, potom popri hoteloch, popri prístave a rybároch, kde je plno čiernych vtákov, ktoré vyzerajú ako lietajúce sliepky. Zhlukujú sa okolo rybárskych lodí. Vyzerajú dosť odporne. A vyžierajú mŕtve ryby ma pláži.
Nájdeme si tieň a ľahneme si. Ja aj zaspím, ale bojím sa, aby sme neprespali bus do Piury, kam dnes ešte ideme, tak sa každú chvíľu strhnem a sledujem hodinky. Začína piecť slnko. Pomaly sa pozbierame a ideme späť. Chatrné domčeky sa striedajú s hotelmi s bazénmi a palmami. Aj s peknými reštauráciami. V jednej z nich na pláži si dáme pivo na osvieženie, lebo je dusno. Majú wi-fi. Spájame sa so svetom. Cestou späť do mesta vidíme, že pláž sa zaplnila. Ľudia sa slnia a deti aj kúpu. Pôvodne sme chceli ísť až do Los Organos, ale bolo to dosť ďaleko. Teda ešte ďalej, ako sme šli my. Je čas, ide nám bus, kúpime si Inca-colu a jedlo a nastúpime. Batožinu nám naložili sami, milé. Sedíme pri otváracom okne, čiže nebude klíma. Možno keby sme vedeli, že nám naložia batožinu, tak prejdeme do Los Organos. Ale nevadí.
Štyri hodiny cesty v buse. Ideme popri pláži, pekné aj nie veľmi. Kopce okolo, také prachové, hlinené. Cesty sú celkom dobrej kvality. Šofér ide dobre, ale je aj málo áut. Autobus je natlačený a všetci sú zvyknutí sklápať stoličky. Čiže sa nedá ani pohnúť, ani sa k nohám ohnúť. Veľmi nepohodlné.
Za oknom sa strieda púšť, polia hnedej zeme, občas s kríkmi, stromami, palmami, poliami s niečím pestovaným. Občas sa objavia kozy, ovce, somáriky, kone. Potom sa to zmení a okolo Piury ozelenie. Krajina trocha pripomína Ekvádor. Ale tam to boli skôr skalnaté kopce, tu také hlinené, hnedo-červené. Ale rovnako zvrásnené. Krásne. Iné. Tropické. Akoby dole v údoliach kedysi tiekli rieky, teraz vyschnuté. Zanechali po sebe len ryhy. Za nimi sú vysoké kopce.
Za 16 solov si máme v Piure vybrať len oficiálne taxíky. Vystúpime na stanici, opláchneme sa a len čo vyjdeme von, už sa na nás hrnú. Necháme sa odviesť a potom aj odviezť jedným z tých s ceduľkou. Na letisko. Je maličké. Kúpime si kolu. Dopijeme, necháme si zobrať batožinu a prejdeme cez check-in. Nejde wi-fi. A vrátiť sa môžeme vraj za päť dolárov. Tak sedíme a čítame si. Ja som teda dosť KO, ale nejak to vydržíme. Konečne je čas, nasadneme a odletíme do Limy. Som strašne hladná, tak si v Lime dám na letisku aspoň praclík. Letisko je veľké a je tu stále, aj večer, plno ľudí.
Samozrejme máme problém s taxíkmi. Jednak nevieme, ktorý je oficiálny a jednak chcú strašne veľa (35 soles) za pár minút jazdy. Hádame sa (lebo ich to baví), dohadujeme sa (lebo nechceme pristúpiť na ich cenu). A nakoniec súhlasia obe strany (my nevydržíme a oni aj tak neustúpia), ale s tým, že k nám do auta vezme ešte niekoho. Tak tam stojíme ako trdlá a čakáme. Unavení. Ale je nám to jedno. Nakoniec sa objaví ďalší asi taxikár, že nás vezme za cenu, čo sme hovorili. Tak s ním ideme k autu. K bielemu autu bez značky taxík. Sme trocha nedôverčiví. Tak nám ukazuje svoj preukaz a aj značku taxík, ktorú má na sedadle v aute. Ešte sa rozhodujeme, ale únava zvíťazí, sadneme do auta a chlapík naozaj vyzerá OK. Aj keď nás vystríhali pred divnými taxikármi. Vyjdeme z letiska, dvakrát zabočí a sme tu. Vystupovať! Aha! Tak sa poďakujeme, zaplatíme a vojdeme do hostela. Milé. Dole bar, my bývame na treťom poschodí bez strechy. Je to také terasové poschodie. Izba s kúpeľňou fajn. Sadneme ešte na chvíľu dole do baru, chytáme internet.
Je noc. Konečne prídeme na hranicu, vystupujeme. Vypisujeme papiere, potvrdia, opečiatkujú a čakáme na autobus. Dosť kontrolujú batožiny, tak chvíľu postávame vonku. Všetko je ok, tak všetci nastúpime a ideme ďalej. A sme s Filipom naozaj dosť opálení. Super! Len mi opuchla noha. Mám klobásku, ani členok nie je vidno. Nebolí, len je to divné. Zaspávame a zrazu: Máncora! Uff. Vstávame, balíme, berieme veci a rozospatí vyskakujeme z autobusu niekde v tme naprostred cesty medzi domami. Ale nie sme jediní. Aj ďalší, väčšinou bieli turisti, vystupujú. Zasa sme tu skôr, mali sme dojsť o šiestej, ale došli sme už o pol piatej. Obzeráme sa okolo a hneď nás zbalí ujo s tuc-tuc, vtipnou trojkolesovou motorovou drožkou. Naloží nás do svojho prdítka a odvezie k stanici. Za dve minúty sme tam. Dva doláre. Nemáme drobné a z veľkej bankovky nám chce vydať klamársky málo. Ani peruánske soly nemáme a nič nie je o takomto čase ešte otvorené. Tak musím prehrabať tajné zásoby a dať zo svojich pamätných jednodolároviek, ktoré fungujú iba v Ekvádore. Zaplatíme a sedíme na stanici, kým niečo otvoria. Nepôjdeme predsa o pol piatej na pláž. Sedíme, čítam si knižku. Filip vymení peniaze u pani oproti v bufete za celkom normálny kurz a tak si môžeme kúpiť lístky,a tým pádom aj odložiť batožinu. Neskôr otvorí aj reštauráciu, tak k nej ideme na raňajky. Klasika: vajcia, káva, džús. Konečne sa prejdeme na pláž. Ale je divné počasie, nejaký opar, ani slnko, ani oblaky, a vlhko a dusno, divný tlak. Síce piesok a more, ale s Galapágmi sa to naozaj nedá ani porovnať. Na piesku ležia mŕtve ryby, je tu plno krabíkov, voda je špinavá a sivá, v kameňoch sa skrývajú morský ježkovia. Po tyrkysovej čistej vode so svetlým pieskom toto nie je vôbec lákavé. Rozhodneme sa neokúpať. Kraby žijú v dierach v piesku, schovávajú sa pred nami, a keď prejdeme dostatočne ďaleko, zas vykuknú. Sledujeme ich.
Prejdeme niekoľko kilometrov, ideme najprv popri domoch, potom popri hoteloch, popri prístave a rybároch, kde je plno čiernych vtákov, ktoré vyzerajú ako lietajúce sliepky. Zhlukujú sa okolo rybárskych lodí. Vyzerajú dosť odporne. A vyžierajú mŕtve ryby ma pláži.
Nájdeme si tieň a ľahneme si. Ja aj zaspím, ale bojím sa, aby sme neprespali bus do Piury, kam dnes ešte ideme, tak sa každú chvíľu strhnem a sledujem hodinky. Začína piecť slnko. Pomaly sa pozbierame a ideme späť. Chatrné domčeky sa striedajú s hotelmi s bazénmi a palmami. Aj s peknými reštauráciami. V jednej z nich na pláži si dáme pivo na osvieženie, lebo je dusno. Majú wi-fi. Spájame sa so svetom. Cestou späť do mesta vidíme, že pláž sa zaplnila. Ľudia sa slnia a deti aj kúpu. Pôvodne sme chceli ísť až do Los Organos, ale bolo to dosť ďaleko. Teda ešte ďalej, ako sme šli my. Je čas, ide nám bus, kúpime si Inca-colu a jedlo a nastúpime. Batožinu nám naložili sami, milé. Sedíme pri otváracom okne, čiže nebude klíma. Možno keby sme vedeli, že nám naložia batožinu, tak prejdeme do Los Organos. Ale nevadí.
Štyri hodiny cesty v buse. Ideme popri pláži, pekné aj nie veľmi. Kopce okolo, také prachové, hlinené. Cesty sú celkom dobrej kvality. Šofér ide dobre, ale je aj málo áut. Autobus je natlačený a všetci sú zvyknutí sklápať stoličky. Čiže sa nedá ani pohnúť, ani sa k nohám ohnúť. Veľmi nepohodlné.
Za oknom sa strieda púšť, polia hnedej zeme, občas s kríkmi, stromami, palmami, poliami s niečím pestovaným. Občas sa objavia kozy, ovce, somáriky, kone. Potom sa to zmení a okolo Piury ozelenie. Krajina trocha pripomína Ekvádor. Ale tam to boli skôr skalnaté kopce, tu také hlinené, hnedo-červené. Ale rovnako zvrásnené. Krásne. Iné. Tropické. Akoby dole v údoliach kedysi tiekli rieky, teraz vyschnuté. Zanechali po sebe len ryhy. Za nimi sú vysoké kopce.
Za 16 solov si máme v Piure vybrať len oficiálne taxíky. Vystúpime na stanici, opláchneme sa a len čo vyjdeme von, už sa na nás hrnú. Necháme sa odviesť a potom aj odviezť jedným z tých s ceduľkou. Na letisko. Je maličké. Kúpime si kolu. Dopijeme, necháme si zobrať batožinu a prejdeme cez check-in. Nejde wi-fi. A vrátiť sa môžeme vraj za päť dolárov. Tak sedíme a čítame si. Ja som teda dosť KO, ale nejak to vydržíme. Konečne je čas, nasadneme a odletíme do Limy. Som strašne hladná, tak si v Lime dám na letisku aspoň praclík. Letisko je veľké a je tu stále, aj večer, plno ľudí.
Samozrejme máme problém s taxíkmi. Jednak nevieme, ktorý je oficiálny a jednak chcú strašne veľa (35 soles) za pár minút jazdy. Hádame sa (lebo ich to baví), dohadujeme sa (lebo nechceme pristúpiť na ich cenu). A nakoniec súhlasia obe strany (my nevydržíme a oni aj tak neustúpia), ale s tým, že k nám do auta vezme ešte niekoho. Tak tam stojíme ako trdlá a čakáme. Unavení. Ale je nám to jedno. Nakoniec sa objaví ďalší asi taxikár, že nás vezme za cenu, čo sme hovorili. Tak s ním ideme k autu. K bielemu autu bez značky taxík. Sme trocha nedôverčiví. Tak nám ukazuje svoj preukaz a aj značku taxík, ktorú má na sedadle v aute. Ešte sa rozhodujeme, ale únava zvíťazí, sadneme do auta a chlapík naozaj vyzerá OK. Aj keď nás vystríhali pred divnými taxikármi. Vyjdeme z letiska, dvakrát zabočí a sme tu. Vystupovať! Aha! Tak sa poďakujeme, zaplatíme a vojdeme do hostela. Milé. Dole bar, my bývame na treťom poschodí bez strechy. Je to také terasové poschodie. Izba s kúpeľňou fajn. Sadneme ešte na chvíľu dole do baru, chytáme internet.
13. 3. štvrtok
Ráno vstávame skoro. Letíme do Cusca. Hurá! Machu Picchu! Letíme o 9:30. Rozhodneme sa ísť na letisko pešo, aj s batožinou. Je to naozaj len o ulicu ďalej. Heh. Prejdeme kontrolami a sadneme si dnu. Trikrát nám zmenia východ. Ale čo je horšie, menia aj čas. Mali sme ísť o 9:30, potom o desiatej, potom 11:10 a nakoniec odlietame ledva o 11:30. Sme z toho na nervy. Nestíhame bus do Aguas Calientes. Ostatné spoločnosti odleteli, len my nie.
Konečne Cusco. Preletíme nad krásnou krajinou. Zvrásnenými kopcami a dolinami, kde na každom vyzerá, že už bude Machu Picchu. Ale nie je. Nakoniec oblaky a už nevidíme nič.
Vystúpime okolo 13:30 a pýtame sa na letisku na autobusy a vlaky. Busy do Aguas Calientes? To by ste dnes už nestihli. Ollantaytambo je vzdialené dve hodiny, Hidroélectrica ďalšie štyri a potom ešte do Aguas Calientes, pešo, niekoľko hodín. A tak teda, že vlak z Ollantaytamba ide o 15:37, ale nie sú už lístky. Niekedy sa však tesne pred odchodom vlaku uvoľnia, keď nedojdú pasažieri. To by bolo super! Ešte by sme videli aj krajinu. Potom ide ďalší, posledný, o 19tej. Filip v hoteli vybaví, že po nás dojdú a môžeme si nechať batožinu, hoci tam prespíme až ďalší deň. Je to pohodlné, nebudeme musieť s celou batožinou šlapať na Machu Picchu. Šofér z hotela nás čaká na letisku (Z hostela? Čo? Ako? Nejaký je ochotný!) a zoberie nás v zápche na hotel. V uličke, vyzerá dobre, zhodíme veci a začneme jednať. Nestíhame bus do Aguas Calientes. Odviezol by nás do Ollantaytambo za menej ako dve hodiny? Odtiaľ ide vlak o 15:37. Musíme tam dojsť, máme na zajtra lístky. A aj ste ich platili? Lebo ak nie, rezervácia vyprchá za pár hodín a už nebudú platné? Prečo? Naozaj? Počkajte si na bus, bude to lacnejšie. Ale stíhame ho? A keby ste nás hodili, stihneme aj ten vlak o 15:37? Ak by som si švihol, tak asi hej. Ale lístky sú vypredané. A možno nejaké budú na pokladni. Nie všetci ľudia dojdú, nie všetko sa obsadí. Skúsime to? Dilema, a ďalších x otázok okolo toho. Tak ok, poďme! Tak nás zoberie za 100 soles (super cenu, bus na jedneho stál asi 40). Premotáme sa cez Cusco a zápchy. Je to celkom pekné mesto. Vyjdeme nad mesto a pokračujeme serpentínami ďalej. Ide tak, že sa radšej držím dvier. Pomóc. Áno, chceme ten vlak stihnúť, ale v zdraví. Predbieha do zákrut a naozaj nebrzdí ani cez dediny. Ach.
Stihneme. Do Ollantatamba dojdeme 15.25, ale musíme ísť cez centrum, ktoré je vydláždené mačacími hlavami. Sedím ako na ihlách, či stíhame. Šofér je v kľude, jasne, ale aspoň tak pôsobí. Dojdeme na stanicu, parkuje, vystupujeme, bežíme a pýtame si lístok. Áno, jasne. Aj ten na 15:37? Ale taký už nie je. Všetko je vypredané. Voľný je len ten o 19:00. Ok, tak kúpime ten. Je nám ľúto šoféra, ktorý sa kvôli nám hnal, a nakoniec nemajú lístok na vlak. Poďakujeme, rozlúčime sa a ideme do centra mestečka - skôr dediny. Malé milé farebné námestie s ľudovo oblečenými ženami. Dáme si večeru, veď zas sme nič od raňajok nejedli. A inca colu. Žltú malinovku. Jedlo je fajn. Cola už menej. Prejdeme sa po uličkách a zbehneme k pamiatke, niečo ako Machu Picchu. Pod ňou je trh. Nakúpime suveníry a vojdeme do múzea čokolády. Mňam. Ochutnáme pražené kakaové bôby a hneď si ich zamilujeme, kúpime rovno balík. Je čas. Na stanici je rad. Kúpime pohľadnice a stojíme poslední v rade. Sedíme v poslednom vozni. Pred vstupom sa fotíme sa pri vlaku s Ukrajincami. Vojdeme dnu a zistíme, že nemáme sedačky pri sebe, ale cez uličku. A všetko je plné. ako to predávajú? Dojdú Ukrajinci a majú zvyšné sedačky v našom rade. Hneď sa vymeníme. Oni na dvojke vľavo a my vpravo. Začne sa anglicko-slovensko-ukrajinská debata. A prekecáme celú cestu. Aj tak je tma a začne pršať a potom aj liať. Ponúknu nás alkoholom. Hehe, klasika. Konečne sme tam, z cesty sme nič nemali, len sme riešili politickú situáciu na Ukrajine. Aktuálne.
Vystúpime a v Aguas Calientes leje ako z krhly. Voda sa rinie z neba. Fúha! Ak takto bude zajtra, tak to nebude teda nič moc zážitok. Uff. Hľadáme naše ubytko. Pýtame sa na stanici. Je to o ulicu ďalej. Oblečieme si nepremokavé plášte a ideme. Našťastie iba s ľahkou batožinou, keďže väčšinu sme nechali v Cuscu. Ubytujú nás dve mladé baby. V izbe na najvyššom poschodí počuť hukot dažďa. Ideme von. Všetci nás uisťujú, že zajtra prestane pršať. Ale nevyzerá to tak.
Prejdeme sa po ulici a nie sme sami. Reštaurácie sú pootvárané. Cez mestečko tečie rieka. Skôr sa valí hnedá riava a hučí. Mostíky sú vysoko nad ňou, aj keď riečka je dosť úzka.
Prejdeme na druhú stranu a nájdeme turistickú uličku s podnikmi. Milé. Všetko otvorené, ľudia sa usmievajú. Zapadneme do prvého, čo sa nám páči, ospravedlníme sa, že z nás tečie, máme celé nohy mokré. Ale chalan sa usmeje, pozbiera naše pršiplášte a prevesí ich dozadu, nech uschnú. Super. Dáme si pisco sour, konečne. Zvláštny zmixovaný drink. Posedíme a kecáme. Príde malé dievčatko, jeho dcéra, malá sestra? Tak sa na ňu usmievame, že jej to nedá a začne sa s nami baviť. Cez okno robí grimasy. Ešte sa trocha prejdeme, Filip zje Salchi Papas, hranolky s klobáskami a ideme spať. Ráno vstávame, o siedmej máme byť hore na Machu Picchu, čiže vstať musíme okolo pol piatej. Uff.
Ľahneme si, ale nedá sa mi zaspať, je zima, dážď vonku hučí. V noci som každú chvíľu hore.
Ráno vstávame skoro. Letíme do Cusca. Hurá! Machu Picchu! Letíme o 9:30. Rozhodneme sa ísť na letisko pešo, aj s batožinou. Je to naozaj len o ulicu ďalej. Heh. Prejdeme kontrolami a sadneme si dnu. Trikrát nám zmenia východ. Ale čo je horšie, menia aj čas. Mali sme ísť o 9:30, potom o desiatej, potom 11:10 a nakoniec odlietame ledva o 11:30. Sme z toho na nervy. Nestíhame bus do Aguas Calientes. Ostatné spoločnosti odleteli, len my nie.
Konečne Cusco. Preletíme nad krásnou krajinou. Zvrásnenými kopcami a dolinami, kde na každom vyzerá, že už bude Machu Picchu. Ale nie je. Nakoniec oblaky a už nevidíme nič.
Vystúpime okolo 13:30 a pýtame sa na letisku na autobusy a vlaky. Busy do Aguas Calientes? To by ste dnes už nestihli. Ollantaytambo je vzdialené dve hodiny, Hidroélectrica ďalšie štyri a potom ešte do Aguas Calientes, pešo, niekoľko hodín. A tak teda, že vlak z Ollantaytamba ide o 15:37, ale nie sú už lístky. Niekedy sa však tesne pred odchodom vlaku uvoľnia, keď nedojdú pasažieri. To by bolo super! Ešte by sme videli aj krajinu. Potom ide ďalší, posledný, o 19tej. Filip v hoteli vybaví, že po nás dojdú a môžeme si nechať batožinu, hoci tam prespíme až ďalší deň. Je to pohodlné, nebudeme musieť s celou batožinou šlapať na Machu Picchu. Šofér z hotela nás čaká na letisku (Z hostela? Čo? Ako? Nejaký je ochotný!) a zoberie nás v zápche na hotel. V uličke, vyzerá dobre, zhodíme veci a začneme jednať. Nestíhame bus do Aguas Calientes. Odviezol by nás do Ollantaytambo za menej ako dve hodiny? Odtiaľ ide vlak o 15:37. Musíme tam dojsť, máme na zajtra lístky. A aj ste ich platili? Lebo ak nie, rezervácia vyprchá za pár hodín a už nebudú platné? Prečo? Naozaj? Počkajte si na bus, bude to lacnejšie. Ale stíhame ho? A keby ste nás hodili, stihneme aj ten vlak o 15:37? Ak by som si švihol, tak asi hej. Ale lístky sú vypredané. A možno nejaké budú na pokladni. Nie všetci ľudia dojdú, nie všetko sa obsadí. Skúsime to? Dilema, a ďalších x otázok okolo toho. Tak ok, poďme! Tak nás zoberie za 100 soles (super cenu, bus na jedneho stál asi 40). Premotáme sa cez Cusco a zápchy. Je to celkom pekné mesto. Vyjdeme nad mesto a pokračujeme serpentínami ďalej. Ide tak, že sa radšej držím dvier. Pomóc. Áno, chceme ten vlak stihnúť, ale v zdraví. Predbieha do zákrut a naozaj nebrzdí ani cez dediny. Ach.
Stihneme. Do Ollantatamba dojdeme 15.25, ale musíme ísť cez centrum, ktoré je vydláždené mačacími hlavami. Sedím ako na ihlách, či stíhame. Šofér je v kľude, jasne, ale aspoň tak pôsobí. Dojdeme na stanicu, parkuje, vystupujeme, bežíme a pýtame si lístok. Áno, jasne. Aj ten na 15:37? Ale taký už nie je. Všetko je vypredané. Voľný je len ten o 19:00. Ok, tak kúpime ten. Je nám ľúto šoféra, ktorý sa kvôli nám hnal, a nakoniec nemajú lístok na vlak. Poďakujeme, rozlúčime sa a ideme do centra mestečka - skôr dediny. Malé milé farebné námestie s ľudovo oblečenými ženami. Dáme si večeru, veď zas sme nič od raňajok nejedli. A inca colu. Žltú malinovku. Jedlo je fajn. Cola už menej. Prejdeme sa po uličkách a zbehneme k pamiatke, niečo ako Machu Picchu. Pod ňou je trh. Nakúpime suveníry a vojdeme do múzea čokolády. Mňam. Ochutnáme pražené kakaové bôby a hneď si ich zamilujeme, kúpime rovno balík. Je čas. Na stanici je rad. Kúpime pohľadnice a stojíme poslední v rade. Sedíme v poslednom vozni. Pred vstupom sa fotíme sa pri vlaku s Ukrajincami. Vojdeme dnu a zistíme, že nemáme sedačky pri sebe, ale cez uličku. A všetko je plné. ako to predávajú? Dojdú Ukrajinci a majú zvyšné sedačky v našom rade. Hneď sa vymeníme. Oni na dvojke vľavo a my vpravo. Začne sa anglicko-slovensko-ukrajinská debata. A prekecáme celú cestu. Aj tak je tma a začne pršať a potom aj liať. Ponúknu nás alkoholom. Hehe, klasika. Konečne sme tam, z cesty sme nič nemali, len sme riešili politickú situáciu na Ukrajine. Aktuálne.
Vystúpime a v Aguas Calientes leje ako z krhly. Voda sa rinie z neba. Fúha! Ak takto bude zajtra, tak to nebude teda nič moc zážitok. Uff. Hľadáme naše ubytko. Pýtame sa na stanici. Je to o ulicu ďalej. Oblečieme si nepremokavé plášte a ideme. Našťastie iba s ľahkou batožinou, keďže väčšinu sme nechali v Cuscu. Ubytujú nás dve mladé baby. V izbe na najvyššom poschodí počuť hukot dažďa. Ideme von. Všetci nás uisťujú, že zajtra prestane pršať. Ale nevyzerá to tak.
Prejdeme sa po ulici a nie sme sami. Reštaurácie sú pootvárané. Cez mestečko tečie rieka. Skôr sa valí hnedá riava a hučí. Mostíky sú vysoko nad ňou, aj keď riečka je dosť úzka.
Prejdeme na druhú stranu a nájdeme turistickú uličku s podnikmi. Milé. Všetko otvorené, ľudia sa usmievajú. Zapadneme do prvého, čo sa nám páči, ospravedlníme sa, že z nás tečie, máme celé nohy mokré. Ale chalan sa usmeje, pozbiera naše pršiplášte a prevesí ich dozadu, nech uschnú. Super. Dáme si pisco sour, konečne. Zvláštny zmixovaný drink. Posedíme a kecáme. Príde malé dievčatko, jeho dcéra, malá sestra? Tak sa na ňu usmievame, že jej to nedá a začne sa s nami baviť. Cez okno robí grimasy. Ešte sa trocha prejdeme, Filip zje Salchi Papas, hranolky s klobáskami a ideme spať. Ráno vstávame, o siedmej máme byť hore na Machu Picchu, čiže vstať musíme okolo pol piatej. Uff.
Ľahneme si, ale nedá sa mi zaspať, je zima, dážď vonku hučí. V noci som každú chvíľu hore.
 |
| dolet do Ekvádoru |
 |
| Máncora |
 |
| Máncora |
 |
| Máncora |
 |
| Máncora |
 |
| Máncora |
 |
| Lima |
 |
| hľadanie Machu Piccu |
 |
| zvrásnenie |
 |
| sneh v Peru |
 |
| Ollantaytambo |
 |
| Ollantaytambo |
 |
| čo jedia v Aguas Calientes? |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára