cesty: septembra 2014

pondelok 29. septembra 2014

Cali – Bogotá – Atlanta – Amsterdam – Viedeň - Bratislava

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

22. 3. sobota
Našťastie v Kolumbii sa nemešká (aspoň sme sa s tým zatiaľ nestretli). O ôsmej, presne na čas, sme v Cali. Je hic. Prezúvame sa do sandál a tielka. Batohy necháme na stanici, o pár hodín pôjdeme ďalej, do poslednej zastávky, Bogoty. Zajtra ráno o 9:30 odlietame na Slovensko. Trocha sa bojím, aby sme to stihli, veď čo ak bus bude meškať, ak sa niečo stane na ceste. Ach. Kúpime lístky na skoršiu hodinu s kvalitnou, známou spoločnosťou. Autobus bude s wifi. O siedmej je plánovaný odchod a o piatej by sme mali byť na autobusovej stanici v Bogote.
Vybavené, môžeme sa ísť prejsť do Cali. Raňajky si dáme neďaleko stanice. Hneď za kruhovým objazdom pri viacprúdovej ceste je americky vyzerajúci podnik s posedením aj barom von. Štýlový. A jedlo aj dobré. Najedení sa presunieme do mesta. Cez námestia, most ponad rieku so zelenou džungľou, dojdeme na hlavné námestie, ktoré je plné ľudí. Aj okolité ulice a trh sú preplnené. Ľudia si užívajú ruch mesta. Posedávajú, bavia sa pod palmami.
Kúpime si na ulici banány, také sme ešte nejedli. Mňam. Celé mesto je mix historického a paliem a hluku ulice. Je to krásne. Špecifické. Farebné a horúce. Chutné. Zelené.
Obed si dáme cestou späť na stanicu vo vedľajšej uličke, tiež v podniku na ulici. Mäsové jedlo je fajn, ale jeho vegetariánska verzia nie je moc kreatívna. Vyzdvihneme si veci a prezlečieme sa do dlhého. Sedíme úplne vpredu vedľa šoféra. Je to hrozné. Ideme cez serpentíny, hore a dole, brutálne zákruty a všetko vidíme. Uháňame za niekoľkými autami, náklaďákmi a busmi. Predbiehame hocikde, do zákrut, do kopca, ktoré sú síce prispôsobené predbiehaniu, naozaj široké, ale aj tak... Ani nedýcham, prehadzuje ma na sedačke, ale nemôžem sa na to prestať dívať. Filip si radšej presadne dozadu a zaspí. Ja pozerám. Šoféri si blikajú. Tí vpredu, že či sa dá predbiehať a ide niečo oproti. Znamenia fungujú, ale pár krát sme mali na mále, lebo zrazu sa zo zákruty vynorilo auto, vždy náklaďák.
V noci máme pauzu v reštaurácii s terasou a rozprší sa.

23. 3. nedeľa

Ráno 4:40 v zdraví dojdeme na terminál v Bogote. Po šialenej jazde je to úľava a hlavne sme dorazili načas. Presunieme sa taxíkom na letisko. A je tu koniec našej cesty, ešte sa vybehneme nadýchať kolumbijského vzduchu a dnu sa prezlečieme a umyjeme. Po druhej noci v buse by sa zišla sprcha. Ale nie je to v ponuke.

V Atlante zas prechádzame cez kontroly, vypĺňame papiere, odpovedáme na predpísané otázky. Musíme si vyzuť topánky. Černoška nás diriguje k okienkam a a vyrába ešte väčší chaos a rady. Sme unavení. Z Atlanty letíme nekonečne do Amsterdamu. Sedíme pri sebe, pozeráme filmy. Mám vegetariánske jedlo, pán predo mnou diétne a stále nám to dajú naopak. Meníme.

24. 3. pondelok

Ráno sme v Amsterdame. Som úplne KO. Dve noci v buse som nespala poriadne, ďalšiu v lietadle. Čakáme na letisku na let do Viedne. Lietadlo mešká. Vystúpime do zimy a vetra. Samozrejme sme nestihli bus do Bratislavy, tak čakáme.

Stojí tam pani s dcérkou, idú s nami, ale hovoria po nemecky. Rakušanky? Konečne dojde bus. Ľudia sa chaoticky derú k šoférovi, ktorý zbiera a cáluje za batožinu. Naložené. Mrzneme. Ešte postojíme v rade na lístok do autobusu. Wifi nefunguje. Ani to neskúšajte, nápis. Pani s dcérkou a ešte chapíkom si sadnú za nás. Začne sa nás pýtať na adresu, kecáme. Nemeckí umelci, idú vystavovať do Tranzitu. Pozvú nás na vernisáž. Ukazujú katalóg.

Z autobusovej stanice ideme domov taxíkom. Teším sa spať vo voňavom a čistom. Vybalíme, hodím do pračky, polejem kvety, upracem a vydržíme do večera. Uff. Na druhý deň do práce.

v Cali

pod palmami

zábavky v meste

rieka v centre

cestou domov

Lima – Piura – Guayaquil – Quito – Tulcán – Ipiales

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

18. 3. utorok
Konečne ráno o 9,30 vystúpime na autobusovej stanici. Je plná, ľudia stoja, posedávajú. Riešime otázku nášho jedla v buse, ale zamestnanci nevedia po anglicky. Na informáciách nám zavolajú jednu pani, tá ďalšieho muža. Začne mi z nosa tiecť prúdom krv. Na wc sa opláchnem, umyjem si zuby a prejde to. Riešime. Riešia. Moc nerozumejú, ale sú ochotní. Nakoniec nám teda vrátia nejakú časť peňazí. 20 soles. Ok. Niekde sa musela stať chyba.

V rámci prístupu k zákazníkovi a dobrej vôle nám odložia batožinu na stanici, aj keď tam nie je úschovňa a ideme do mesta. Prejdeme na bus, kúpime si lístok, a už sa vezieme vo vyhradenom pruhu rovno do centra. Super systém. Dáme si raňajky v bufete s wi-fi. Vajcia, kávu, džugo. Konečne jedlo a celkom dobré. Boli sme už poriadne hladní. Motáme sa po meste, prezeráme obchody, námestia. Slnko pečie. Vyhľadávame tieň. V meste je plno ľudí. Ešte si dáme jedno Pisco Sour na obed, náš obľúbený drink a vezieme sa naspäť na stanicu. Taxík si zajednáme už cestou zo zastávky. Zoberie nás na stanicu, počká a odvezie na letisko, kecáme. Teda hlavne Filip, ale ja som si už za tie dni zvykla na španielčinu a väčšinu rozumiem. Letíme z Limy naspäť do Piury. Odlet je naplánovaný na 18tu. Sedíme v tom istom podniku na frappé, ako keď sme leteli do Cusca. Riešime náš plán, kam ideme potom? Do Quita alebo rovno ďalej? Do Baños? Nemáme už veľa dní a potrebujeme sa ešte dosť presúvať.
Lietadlo je plné. Ale letíme na čas. Hneď z letiska sa dáme odviezť na autobusovú stanicu. Je to len nejaká budova na nejakej ulici. Vystúpime a máme šťastie. Áno, za 20 minút ide bus do Guayaquilu a sú aj voľné miesta. Kúpime si lístky a Filip odbehne kúpiť nejaké jedlo, lebo cesta bude dlhá. Ja strážim batožinu. Už je skoro čas, hodím veci do busu a Filip stále nikde. Kúpim vodu a chipsy. Konečne je tu a nasadneme do busu. Už mal odísť, ale prichádzajú ešte ďalší ľudia, čakáme. Naplní sa a konečne sa pohneme. Je už tma.

19. 3. streda
Na hraniciach to tento krát trvá. Je pol druhej. Vypisujeme papiere, jeden rad, druhý rad. A ľudia sa tmolia. Už sedíme skoro všetci dnu, len s jedným chalanom niečo riešia. Vyjdú za ním ďalší. Nechápeme, čo sa deje. Už ich tam stojí aspoň sedem. Chalani s loptami, s batohmi, bavia sa s hraničiarmi.
Konečne ponaskakujú do busu a ideme ďalej. Ráno pristaneme v Guyaquile a rovno berieme bus do Quita. Na stanici, obrovskej, so shoppingom, si dáme raňajky a džugo mora. Už to poznáme, sme tu tretí krát. Na vrchnom poschodí čakáme na bus. Koordinujú nás tam, mal to byť tento bus, na tomto nástupiši, ale pôjdete z tohto nástupišťa. Ok?! Ak to ide do Quita, tak hej. Cesta je dlhá, ale už sme si zvykli na ich spôsob cestovania a zastavovania. Prídeme podvečer a mestskou dopravou za 25 centov sa odvezieme na hostel. Ten istý, ako minule. Vystúpime na známej zastávke, ale trocha sme stratení. Prejdeme jednou ulicou a naspäť. Znova tam a kus späť. Nepáči sa mi to, ani môj ťažký batoh na chrbte. Nakoniec zistíme, že sme vystúpili o zastávku skôr, lebo sa podobajú a preto nevieme nájsť tú správnu ulicu. Konečne sa vymotáme a kráčame spotení do kopca. Sme tu. Nakoniec sme trocha pomenili plány a objednáme si dve noci. Ostaneme v Quite, páči sa nám tu. Je to sympatické mesto a stojí za to tu stráviť čas. Ideme na večeru na to isté jedlo do ekvádorskej reštiky s pani a hrncami pri vchode. Je to rovnako výborné ako minule. Mňam. Pivo si dáme na hosteli na terase a konečne po dvoch nociach na sedadle v buse spíme v pohodlnej posteli. Hurá, plnohodnotný oddych.

20. 3. štvrtok
Ráno vstaneme, naraňajkujeme sa a ideme opäť na autobusový terminál. Už to poznáme. Odtiaľ sa vezieme busom za dolár a pol ku Cotopaxi. Najvyššej aktívnej sopke a druhej najvyššej hore v Ekvádore. 5897 m n. m. Toto bol náš dôvod na zmenu plánov. Samozrejme neplánujeme vyjsť až hore, je tam sneh a ľad, ale skúsime vystúpať čo najvyššie.
Na vstupe sa informujeme. Autobus tam nemá zastávku, ale zastaví nám po hodine cesty pri krajnici na štvorprúdovej ceste so slovami: tam to je. Ok, ako chytíme bus naspäť? Len na nejaký kývajte. Vystúpime, prejdeme nadchodom a dojdeme k ceduli a vstupu do národného parku. Parkuje tam jedno auto. Hneď za nami chapík vybehne a ponúka, že nás tam odvezie. Dílujeme cenu. Dá ponuku, trochu ho stiahneme a končí sa to obojstrannou spokojnosťou. Veď aj tak nie je veľa turistov a dnes naozaj nie je pekné počasie. Vysvetľuje nám, kam nás odvezie a ako sa na sopku ide.
Cesta vedie najprv po rovine s miernym stúpaním. Zastavíme sa v turistickom centre, pozrieme výstavku, kukneme turistické veci a ideme ďalej. Smerom hore sa ochladzuje. Oblečiem si ďalšiu vrstvu, ale moc toho na seba do zimy nemáme. Na päťtisíc som nebola pripravená. Navrstvíme, čo máme a v hmle, v štyritisíc päťsto zaparkujeme auto. Keď vystupujeme do zimy a vlhka, mám pocit, že by som radšej počkala v aute. Počasie nie je lákavé. V podstate ani nevidíme, kam máme ísť.
Včera bolo v Guayaquile a ešte aj cestou 30 stupňov, v Quite 22 a tu je tak do 10. Sme tu, tak predsa len vystúpime. Nie sme padavky. Začneme výstup. Na parkovisku nikoho nevidno. Na zemi je taká červená kamenistá zmes. Obuté máme tenisky. Zatneme zuby, pokračujeme. Mne sa ide dobre, žujeme listy a pijeme kolu. Filip zaostáva. Oproti idú naložené somáre a aj ľudia. Tak sme správne. Nič naokolo nevidno. Predbehnem pár ľudí a som hore pri chate. Celý čas rozmýšľam, ako si v teple a suchu dám horúci a presladený kokový čaj. A to ma ženie vpred. Ale chatu tvorí pár nedokončených múrov. Robotníci s fúrikmi sa ponevierajú okolo. Ok, čaj nebude a aspoň WC? Nie, vôbec. To je horšie. Počkám na Filipa, odfotíme sa so značkou 4864 m n. m. a ideme ďalej k ľadovcu, smerom hore do päťtisíc. Sneží, prší a strašne fúka. Zem pod nohami je červeno-čierna. Otvoríme si pivo, ktoré sme plánovali vypiť hore. Ale teda je to ťažké, radšej by som si dala horúci čaj. Stúpame hore, hmla ustúpila, ale sneží. Vyšlapeme k ľadovcu a stretávame ďalších ľudí. Baba má na sebe len mikinu. Dám dole pončo a ponúknem jej ho, veď ja už len zbehnem dole. A dobre to drží teplo a neprefúkne. Neodmieta. Cestou dole skoro bežíme. Hurá parkovisko a aj auto so šoférom. Otepľuje sa rýchlo a výrazne, aj počasie sa mení, ako klesáme. Zastavíme sa pri jazere. Okolo na pláňach sa pasú kone. Vysadí nás, kde nás nabral a teda ideme zastaviť autobus. Stojíme pri diaľnici. Ide jeden, bliká na nás. Tak naňho mávame, má napísané Quito, nasadáme. Za dolár. Super. Do mesta sa vrátime okolo štvrtej poobede. Na hosteli dáme horúcu sprchu, prezlečieme sa do normálneho a suchého a vyberieme sa do mesta. Večeriame, nakupuje suveníry a darčeky a po tme ideme naspäť.

21. 3. piatok

Ráno sa zbalíme, naraňajkujeme a čakáme na bus. Je mi zle, sedím na batožinách a zrazu sa začnem smiať. Filip nechápe. Nie je ti dačo divné? Nie? Veď sme nezaplatili za ubytovanie. Ako je to možné? Kľúč sme odovzdávali, ešte sme sa bavili s chalanom na recepcii a on nič. Tak možno si nevšimnú. Haha. To sa asi nedá. Ale už sa nevraciame. Musíme ísť na bus do Tulcánu teraz. Nejako sa to vyrieši. A keď sa neozvú, ich vec.

Kúpime si lístok a čakáme. Je tam free wifi. Filip pozerá mail a už mu píšu z hostela, že sa máme vrátiť a zaplatiť. Hm. Nevrátime. Aká je iná verzia? Pay pal. Vybavíme to potom zo Slovenska.

Čaká nás nekonečná cesta v buse. Z Quita na hranicu s Kolumbiou a potom ďalej do Cali. Je dvanásť. Snáď nie neskôr ako o siedmej budeme na hraniciach. Moje malé želanie. Stretneme Američana a kecáme. Ide s nami. Cesta ubieha pomaly a potom ešte aj stojíme. V kolóne. V zápche? Prerábajú cesty? Či bola havária? Nevieme. Ľudia sedia vonku. Fajčia, pijú, bavia sa. Po dlhom čase sa konečne zasa pohneme. O ôsmej večer dojdeme do Tulcánu. Kúpime si jedlo a pitie, ale nikde ani jeden taxík. Konečne nejaký, kývame, ale ide ďalej. Až nejaký piaty konečne zastane. Ide však na opačnú stranu. Nevadí, nastúpime. Odbočuje na neznáme cesty a ešte aj máme otvorený kufor so všetkou batožinou, snáď nič nevypadlo. Našťastie trafí na hranicu. Je tam málo ľudí, nemusíme dlho čakať a bez problémov sa dostaneme do Kolumbie. Hneď nás zbalí típek, že kam ideme? Do Cali, ok, má lístky. Ale bojíme sa, aby nás neoklamal. Hoci podľa jeho slov je to posledný bus a odchádza o pár minút. Predsa len sa odvezieme taxíkom do Ipiales a tam na stanici až kupujeme lístky. Bus hneď odchádza. Rýchlo kúpime nejaké jedlo a pitie a už sedíme. Jedenásť hodín v buse pred nami. Sedíme vzadu, za nami reve dieťa s dvoma mladými dievčatami a tí pred nami si dajú dole sedačky tak, že sa im môžeme hrabkať vo vlasoch. Fuj. Hrozná predstava. A nakoniec aj hrozná cesta. Nespím snáď ani minútu. Je to dlhé a útrpné.

Lima - obchodná ulica

Lima

brutálna farebnosť v Lime

cestou na Cotopaxi

cesta na Cotopaxi

cestou k 5000

ľadovec

ľad a zem

kone v doline

Quito v noci

nechcená zastávka

Cali v Kolumbii

Cali - centrum mesta

Cusco – Puno – Arequipa

Južná Amerika Trip 2014 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 10 dielov)
Kolumbia – Ekvádor – Peru – Ekvádor – Kolumbia 1. – 24. marca 2014

15. 3. sobota
Sme v Cuscu, v nadmorskej výške viac ako tri tisíc metrov. Prebudili sme sa oddýchnutí. Na raňajky sme zbehli dole na nádvorie hotela. Pani nám pripraví vajcia na želanie. Káva, kokový čaj. Dáme si, sme vyššie ako Gerlach.
Zbalíme veci, odložíme na recepcii a ideme do mesta, máme čas. Nakupujeme turistické veci, ktoré sú pekné, vkusné, farebné. Je aj veľa gýču, ale aj veľa pekných vecí. Kúpime si lístok do Puna, ďalšej zastávky na našej okružnej ceste, na poobedie. Pýtame sa, kde je stanica. Vraj blízko, tak desať minút odtiaľto. Ok. Čaká nás sedem hodín cesty k bolívijskej hranici.
Vrátime sa na hotel, prezlečieme do autobusu a teda ideme pešo. Kráčame už pätnásť minút a nikde v dohľade stanica. Pýtame sa. Stále rovno po tejto ceste. OK. Ako ďaleko? Desať minút, kráčame ďalej a stále nič. Kde je? Kde sme my? Už tam blízko. Za desať minút odchádza bus. Začneme bežať s batožinou na chrbte. A hurá, konečne stanica! Ale nie, je to len nejaký dvor, klubovňa? Až to ďalšie za zákrutou je stanica. Dobehneme udychčaní, spotení. Ešte si musíme kúpiť lístok, čo sa odovzdáva na stanici. Rýchlo. Pri vchode na nástupište nás zamestnanec ukľudňuje, že všetko stíhame. Uff. Ešte kúpime vodu a sadneme si na svoje sedadlá.
Najprv je pekne, svieti slnko a pomaly sa cestou zaťahuje. Kopia sa oblaky a začne pršať. V diaľke je úplná búrka, na oblohe sú ťažké sivé oblaky, ktoré sa zdajú neskutočne blízko. Prechádzame cez krásnu farebnú krajinu. Zelené kopce. Zrezané, šikmé, plynulo sa ponárajúce do údolia. Modré jazerá. Občas sú dediny, stratené osídlenia. Polia sú obrobené a zasiate. Zvieratá sa pasú. Idyla. Prechádzame väčšinou údolím. Síce vo výške okolo štyri tisíc metrov nad morom. Vystúpame až do štyri tisíc tristo. Okolo sú kopce. Zasnežené šesťtisícky. Nádherné. Sledujeme cestu, až kým sa nezotmie a nič z okna nevidieť. Odišli sme po jednej poobede z Cusca a dojdeme do Puna až o ôsmej večer, zas meškáme.
V Pune vezmeme taxík a odvezie nás na hostel v uličke. Stratenej a úzkej. Slečna na recepcii je milá a mladá, nízka a tmavá, Peruánka. Vie celkom fajn po anglicky. Máme svoju malú izbičku. Kúpeľňa je spoločná. Je to tu dosť otvorené a je aj dosť zima. Chceme sa ísť prejsť a najesť. Je to pešo blízko na hlavnú obchodnú ulicu, a vraj aj dostatočne bezpečné. Nájdeme reštauráciu a jeme. Nič moc cestoviny a jedno priemerné Pisco Sour. A túlame sa späť na hostel. Oddychujeme.

16. 3. nedeľa

Raňajky si dáme na hosteli, ny vrchnom poschodí, na terase s výhľadom. Nič moc, ale lepšie ako nič. Chlieb, džem, nejaké maslo a nič moc káva či čaj. A potom ideme rovno z hostela na loď. Vyzdvihne nás autíčko, ešte urobíme pár zastávok, zaplníme všetky miesta a hup do prístavu. Ideme na Los Uros na jazere Titicaca, najväčšom jazere v Južnej Amerike. Dve tretiny (Titi) patri Peru a zvyšok (Caca) Bolívii. Je to aj najvyššie položené jazero. V 3812 m nasadneme na lodičku, privítajú nás, porozprávajú históriu a pikošky, zahrajú na hudobné nástroje. Vystúpime na jednom z plávajúcich ostrovov. Miestny guru nám porozpráva príbeh, ako začali ľudia obývať plávajúce ostrovy, ako sa stavajú a pozve nás na plavbu v ich lodiach. Po ostrove chodia bosí, kolíšu sa a občas prepadávajú do vody, je tam mokro. Ideme teda na loď spletenú z rovnakej trávy ako ostrovy. Preplávame okolo. Naspäť na ostrove nakúpime suveníry a ideme ďalej. Ešte sa zastavíme na druhom ostrove, kde dávajú Titicaca pečiatky do pasu. Done. Máme. A vraj aj na Machu Picchu to robia. Ale tam sme to nenašli. Cestou späť sa oteplí. Na to, že sme sa naobliekali a máme pripravených niekoľko vrstiev, veď sme skoro v štyritisíc a na vode, kde by malo byť ešte chladnejšie a fúka, tak začína pripekať a je hic. Hovorili síce, že poriadne leto nemajú. Toto je ich leto, horúco cez deň, ale kosa v noci. Teplota vody je tak okolo štrnásť stupňov, ale decká sa v pohode okúpu. Aj sme to videli. V zime sú teploty aj pod nulu, cez deň však kľudne aj 18 stupňov. Zimy sú suché. V lete je cez deň do dvadsať stupňov, v noci okolo desať. Je však mokro, daždivo. Takže síce tropické podnebie, ale predsa len v štyroch tisícoch.

Naspäť ideme pešo cez mesto a dáme si vegetariánsky obed. Celkom dobrý, veľa chodov. A potom nevieme trafiť na ubytovanie. Ideme inak ako včera a nič sa nám nezdá známe, prejdeme dookola a nakoniec sa predsa len vrátime na známu ulicu a známu cestu. Aha, veď toto to je. Okolo tohto sme šli niekoľkokrát. Ako to, že sme to nespoznali? Zbalíme sme sa, prezlečieme a taxíkom sa necháme odviezť na stanicu. Už na bus nebežím.

Kúpime si lístky do Arequipy, ďalšieho mesta, už bližšie k oceánu a k Lime. Cesta by mala trvať päť hodín. Na cestu vyrazíme o tretej poobede, ale nakoniec dojdeme do Arequipy až o štvrť na desať. Cestou sa zas bolo na čo pozerať. Väčšina z nej viedla vyššie ako v štyri tisíc metroch, iba na konci sme zostúpame do dvetisíc niečo. Zaujímavá krajina, krásne výhľady, fotíme z busu. Sedíme úplne vpredu na poschodí, čiže všetko vidíme. Ideme so spoločnosťou Cruz del Sur, najznámejšou a najdrahšou. Ale teda nebola lepšia ako obyčajný bus. Cestou, už po tme, bolo niečo biele na ceste. A keďže sme mali ísť okolo soľných jazier, ktoré sme dúfali vidieť ešte za svetla, možno to bola soľ a možno sneh, nevieme. Ani stewardka v autobuse nevedela povedať. Bolo to v jednej časti cesty všade naokolo. Konečne popri šesťtisícových sopkách prichádzame do Arequipy a ja si všimnem, že nemám prsteň. Ako to? Kde je? Riešime so stewardkou. Na stanici mi pomôže prehľadať celý bus, ale nič nenájdeme. Hm. Ostal v jazere Titicaca.

Vezmeme taxík na hostel. Avšak je tam lístok, že nefunguje. Divné, keď sa dal rezervovať. Príde pani z vedľajšieho domu, že máme ísť na ďalšiu adresu a ona zaplatí taxík. Tas sa vezieme ďalej, našťastie taxikár čakal. Je to dokonca bližšie k centru. Taxikár nás odhovára, že pozná lepší, ale Filipovi sa páči, tak ho vyplatíme a ideme dnu. Ja stále hľadám prsteň. Ale nikde nie je. Prezlečieme sa a ideme do mesta. Brána z hostela je zavretá. Chalan z recepcie príde, nevie, rieši a nakoniec nám otvorí. Ako si otvoríme, keď pôjdeme naspäť? Nechám vám otvorené. OK. Dúfame. Prejdeme sa do centra. Je to blízko, len cez jednu prázdnu ulicu. V centre na námestíčku postávajú ľudia. Je to celkom sympatické mesto. V nejakom fastfoode si dá Filip jedlo, ja len čerstvý džús. Prejdeme sa. A naspäť na hostel. Dvere sú však zavreté a zvonček im nefunguje. Tak nám nič iné neostane len preliezť vyše dvojmetrovu bránu, fuj. Preleziem na druhú stranu a zavolám chalana, že sú zavreté dvere. Ide so mnou a otvorí. Veď neboli zamknuté. Ups. Ale nám to nešlo otvoriť.

17. 3. pondelok

Ráno si dáme palacinky na hosteli. Vyzerajú a hlavne voňajú super. K vedľajšiemu stolu si prisadne párik. Keď vidia naše palacinky, dajú si aj oni. Austrálčania. Tiež na cestách. Dáme sa do reči.

Ideme do mesta, na trh, a prejdeme na výhliadku. Za pekného počasia vidieť sopku. El Misty. Dnes je však v oblakoch. V hmle. Má 5822 m. Ale nevidíme nič, iba na pohľadniciach v stánkoch s turistickými vecami.

Cestou späť nájdeme odporúčanú mexickú reštauráciu a dáme si skvelé jedlo. Mňam. Aj Pisco sour, samozrejme. Aj studené pivo. Zas je dosť teplo.

Vrátime sa na hostel, zbalíme, prezlečieme. A ideme na bus do Limy. Čaká nás ďalších šestnásť hodín v buse so spoločnosťou Cruz del Sur. Tak sme zvedaví. Lebo v buse predtým wi-fi fungovalo iba občas. Teraz nešlo vôbec a jedlo nám asi zabudli zabaliť (aj keď pri kúpe lístka si človek môže objednať jedlo, aké chce a majú veľký výber). My sme dostali len suchý sendvič, napriek tomu, že ostatní mali niečo teplé. Tak sme to s ňou riešili, ale tvrdila nám, že to je to, čo sme si objednali. Ok. Pozeráme filmy, bdieme, spíme a prejde noc. Na raňajky Filipovi donesie zas ten istý sendvič, ako mal na večeru a mne sendvič s kuracím mäsom, a tvári sa, že to sú moje vegetariánske raňajky. Uff. To je čo? Už nie sú vegetariánske. Ale ja som si to objednala, pozrite na lístku. Áno, ale už nie je. Tak ostanem hladná.