Shinkansenmi cez celé Japonsko: Nagano – Tokio

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

10. – 11. júla

Vlak je super. Všetky sedačky sú v smere jazdy, ale dajú sa vraj otáčať. Máme miesto na nohy, sklápacie podnosy a držiak na pohár. Sedíme na trojke, vedľa je dvojka. Je tam plno mužov v oblekoch. Naraňajkujeme sa. V mestečku Omyia, pri Tokiu, zase prestupujeme na ďalší shinkansen do Nagana. Je plný. Ľudia sú veselí, asi idú na dovolenky. Aj oblečení sú menej formálne. Pospávame. V Nagane chceme ísť do Monkey parku a Filip chce ísť aj do lyžiarskeho strediska. Na stanici nám pani vysvetlí, že sa to nedá prejsť za jeden deň. A dnes sa ešte vraciame do Tokia. Rozhodneme sa pre zvieratká. Batohy necháme na stanici v skrinkách a rovno kúpime lístok do Tokia na deviatu večer. Pánko na stanici inej vlakovej spoločnosti nám predá turistický balík s vlakom, busom a vstupom do parku. Máme do odchodu vlaku čas, tak sa prejdeme mestom, ale je hic a dusno. Už neprší? Plížime sa tieňmi. Ak večer budeme mať čas, tak pôjdeme k svätyni. S úľavou sa vraciame naspäť do chládku na stanici. Vo vlaku pospávame. Okolo sú kopce, sneh nevidno. Očakávania sú veľké. V Yudanake je mini stanička, vlak tam končí. Sme síce v kopcoch, ale je hic. Za stanicou majú verejné kúpele pre nohy. Namočím sa, ale voda je horúca. Nie je to osviežujúce, ale aspoň tam je tieň. Oddýchneme si a ideme na bus. Ide s nami starší americký pár a pár miestnych. Sledujeme cestu a mali by sme vystupovať na konečnej. Ale niekde pri ceste bus zastane a šofér kričí: „Monkey park“. To tu? OK, vystupujeme, len ukážeme lístok pri výstupe. Amíci sa zoberú tiež, ale odbehneme ich, niečo riešia v buse, asi nemajú celodenný pass ako my. Nevieme, kam máme ísť, nevidíme nijaké značky. Je tam rímske múzeum, ale je zatvorené. Stretneme nejakých Japoncov, vedia po anglicky, tak sa pýtame kade. Vraj je to ďaleko. Tu nás však vyhodil autobus. To je zvláštne, ako majú všetko zorganizované a toto je nejaké menej. Šlapeme pomedzi domy, sú pekné s pekne upravenými záhradami. Všetko kvitne, hlavne modré a ružové hortenzie. Nádherné. Všade vládne pokoj a ticho, nikoho nestretneme. Pod vchodom je malá reštaurácia, dáme si zmrzlinu a Amíci nás dobehnú. Po ceste a potom cestičkou cez lesík dojdeme konečne k vchodu. Máme predplatený vstup, tak nás pani len pustí ďalej. Čakáme safari, ale je to maličké. Rieka a cestička po jednej strane. Všade sa povaľujú a čistia malé, lenivé, nebojácne opice. Je ich plno. Na konci majú jazierko, v ktorom je horúca voda. V zime sa tam ohrievajú. Je tam pár ľudí a opice sa predvádzajú. Ranger na nás dozerá a zakazuje sa moc priblížiť. Má obuté dve rôzne topánky. Posedíme v tieni a ideme späť. Pri hlavnej ceste čakáme na bus, mešká chvíľu. Za nami je rieka s veľkým korytom, kvitnú v nej hortenzie. Ako burina. Celkom sme vyhladli a tak v Yudanake hľadáme jedlo, ale všetko je zavreté. Reštaurácie otvárajú až na večeru. V miestnom supermarkete kúpime občerstvenie a zjeme ho s nohami v horúcej vode. Ešte pečiatka na stanici a už sedíme vo vlaku do Nagana. Je prázdny. Spíme. Po prehodnotení situácie – sme unavení a v podstate nie je kam viac ísť – si prehodíme shinkansen do Tokia na siedmu večer. Ideme sa prejsť dva kilometre k svätyni. Je to čarovné miesto. Vedie k nemu priama ulica, s obchodmi, zeleňou a krásnymi drevenými domami. Na konci je chrám so záhradou a jazierkom s lotosmi. Všade vládne pokoj, kľud a mier. Cestou späť Filip dostane chuť na pohár miestneho vína. Je to však ťažká úloha. Nemajú, alebo ak áno, tak len celú fľašu. Som unavená, nechce sa mi viac chodiť a tak nakoniec zapadneme do podniku, kde si dáme havajské biele víno. Je sladké a chutí ako hruškový džús. Na stanicu sa vraciame v dobrej nálade a tak si ešte do vlaku kúpime minifľaštičku juhoafrického vína. Vystúpime na Ueno, prestúpime na JR a odvezieme sa na Tabatu, ale pečivo už nemajú. Cez obchod na vysvietenej ulici prejdeme na ubytko, kde nás čaká druhý batoh. Domotáme sa unavení a ulepení. Po sprche je všetko lepšie a od domáceho vyzvedáme, čo ešte treba v Tokiu vidieť. A čo stihneme? Máme ešte jeden deň. Vysvetľuje nám, že skončilo obdobie dažďov, hoci tento rok bolo dlhšie ako bežne. Áno, vonku je poriadny hic a dusno, všimli sme si. Zaspíme ako drevo. Ráno sa ťažko vstáva, ale chceme ísť ešte raz vychutnať výhľad z vládnej budovy. Chceme vidieť Fuji. Ale kým sa vymotáme, už je opar, a zas nič nevidieť. Odvezieme sa na Tokyo k záhrade s imperiálnym palácom. Je hic. Je to vlastne veľké priestranstvo s oplotenými trávnikmi a pestovanými, krásne ostrihanými, stromami. Za valom s vodou sú budovy, ktoré strážia stráže. Voda je ako polievka, plávajú v nej riasy, niečo ako rezance, korytnačky a ryby. Park obkolesujú mrakodrapy a vytvárajú efektný kontrast nového a starého. Za ochrankou v diaľke vidieť kus paláca. Urobíme si foto a vlakom sa odvezieme do Asakusy na nákupy darčekov a suvenírov. Zabudnem si v chráme vypýtať pečiatku, tak cestou naspäť vbehnem do iného. Káva nás povzbudí, ale sme uchodení. Vlakom ideme späť po veci, osviežime sa sprchou a studenou vodou. Posledný krát vezmeme Monorail a fotíme sci-fi pohľady zo zadného okna vlaku. Prestúpime na džej-árko a na Tokyu na shinkansen do Kyota. Cestou je šanca vidieť Fuji, ale zas je v oblakoch a nič nevidno. Škoda. Ani tretí pokus nič.

hortenzie

lekno v Nagane pri chráme

Z Nagana

V Monkey parku

Yudanaka - horúca voda na stanici

z vládnej budovy

shrine v Asakuse

 

 

Hornaté Hokkaidó

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

7. - 10. júla

Pristaneme, vystúpime z lietadla, vezmeme si batožinu. Všetko funguje, všetko je načas. Busom sa odvezieme do centra Sappora a o uličku ďalej od ubytovania vystúpime. Je chladno, na rozdiel od Tokia, a jemne popŕcha. Hokkaidó je ostrov na severe a má inú klímu ako zvyšok Japonska, nie je tu ani obdobie dažďov. Zato je tu o dosť chladnejšie. Sme v tričkách, ale na ubytko to už vydržíme. Prejdeme okolo pohybujúceho sa štvormetrového kraba na reštaurácii a guest lodge rýchlo nájdeme. Je to malý samostatný domček medzi vysokými budovami. Dekorácie sú z pňov a vyrezávaného dreva – dvere, obrazy, úchytky na dverách a iné detaily, a všade sa objavuje hnedý medveď v rôznych tvaroch a veľkostiach. Dole je bar, na poschodí izby. Máme spoločnú s ďalšími štyrmi ľuďmi, na osmičke, ale na prespanie to stačí. Je to čisté a voňavé. Každá posteľ má záves. Kúpeľne aj WC sú krásne. Naobliekame sa (v postate si oblečieme väčšinu toho, čo máme) a ideme do mesta. Ponáhľame sa do múzea piva, ktoré o chvíľu zatvárajú. V meste je plno mladých ľudí. Obchody sú otvorené. Kľučkujeme cez pravouhlé uličky. Na chvíľu sa zastavíme pri vyhliadkovej veži. V múzeu preletíme expozíciu a dáme si ochutnávku. Známe Sapporo pivo. Nakúpime suveníry a čokoládu, keďže dnes je deň čokolády. A už zatvárajú, sme poslední. Vychádzame a všetky dáždniky sú zbalené, čo sa stalo s našim? Pani beží dozadu a donesie nám nejaký dáždnik. Myslela som, že tam odložili náš, ale je iný. Tento krát je to výmena za horšie. Karma nás dobehla. Najeme sa v susednom obchoďáku, ja pizzu a Filip nudle. Prejdeme pár obchodov, ale nič si nekúpime a už po tme ideme naspäť. Zastavíme sa vo vyhliadkovej veži. Je z nej super výhľad na mesto a skokanský mostík, priamo cez dlhý zelený park Odori, hore na kopci. Je to pamiatka na olympiádu. Filip sa k nemu chce ísť zajtra prejsť. Na ubytku je party. Japonci a ich kamaráti, a aj pár turistov sa pridá. Sedia dole v bare a sú dosť hluční, ale aj tak zaspím hneď. Ráno vstávame na vlak do Asahikawy a Filip chce stihnúť mostík za mestom.

Ráno je však všade prázdno. Vstávame oddýchnutí. Zbalení necháme veci dole pri bare a zaplatíme akejsi pomocnici, ktorá sa nám prihovorí. Ideme sa prejsť do mesta. V 7eleven si doprajeme bohaté raňajky, pečivo, džús a kávičku, a ideme smerom k mostíku. Busov však chodí málo, a keďže sme sa zdržali raňajkami, tak sa výletu vzdáme. Vraciame sa späť metrom, už sa vyznáme. Podľa mapky si kúpime správny lístok. Každá zastávka má svoju cenu. Z ubytovania si vezmeme veci a ideme na stanicu pešo. Vlak je drahý a ten lacnejší ide až o hodinu. Tak vezmeme bus. Bežíme na nástupište, na ktoré? Rukami nohami vysvetľujeme. Potom ďalšia úloha, ako si máme kúpiť lístky? Aha, zas v automate. Nahádžeme drobné a papierové, a vypadnú lístky. Máme ešte pár minút a Filip potrebuje koláčik. Autobus už prišiel a jeho nikde. Nakladám batožinu a konečne doletí. Autobus je obyčajný, ale prázdny, sadneme si za seba, aby sme mali pohodlie. Pohneme sa a ja hneď zaspím. Zobudím sa až v Asahikawe. Vítajú nás pravouhlé ulice na totálnej rovine, v diaľke vytŕčajú kopce. Vyhodia nás niekde v uličke, my však musíme na vlakovú stanicu, odtiaľ ide bus do Sounkya. Je to o ulicu ďalej, pani nám ukáže na mapke. Vyjdeme pred stanicu a ja idem jedným smerom, Filip druhým. Hehe. Nakoniec to nájdeme jednoducho, je to pri obchoďáku. Stanica je veľká, prechádzame a na konci je autobusové nástupište. Spýtame sa, áno, ide odtiaľto. Dojde bus, ale nie je to náš. Šofér nám ukazuje, aby sme nenastupovali. Porovnávaním písma nájdem, že náš ide o štyridsať minút. Ideme si teda ešte kúpiť jedlo a vrátime sa na zastávku. Máme ešte chvíľu, ale nemáme lístky. Bežím sa na info spýtať, či si máme niekde v automate kúpiť lístky. Pani je milá, a hoci vie po anglicky, je taká pomalá, že jej trvá dlho, kým okrem úsmevov a vypytovania sa odkiaľ som, odpovedá. Už vidím za oknom autobus. Ukazuje mi, že odtiaľ, kde stojí Filip, ide bus. Áno, už tam stojí. Aha, ups. Šup šup, šťastnú cestu a lístky kúpite v buse. OK. Dobehnem, nastupujeme poslední. Všetci si berú nejaké lístočky, nastupuje sa poslednými-druhými dverami. Filip si vezme, ja nie. Na obrazovke sa ukazujú čísla a stále pribúdajú, a menia sa. Vezmem si lístoček aj ja. Ľudia vystupujú prednými dverami a platia priamo šoférovi. Ako vedia koľko? My máme info papier, tak podľa toho vieme, koľko budeme platiť. Ideme smerom von z centra a stojíme na každej ulici. Trvá to dlho. Potom ideme cez krajinu s domčekmi a mokrými ryžovými políčkami. V diaľke sú kopce, pomaly sa približujú. Vedľa ide vlak. My sa trkoceme pomaličky za modrým autom. Jaj, trvá to. Dojdeme do Kamikawy a stojíme pri vlakovej stanici. Aha, nemohli by sme ísť späť vlakom, bude to rýchlejšie a zadarmo (OK, na rail pass). Musíme pozrieť časy a možno ušetríme, od zajtra máme platné JR pasy, ak odtiaľto ide džej-árko. Po dvoch hodinách sme v kopcoch a autobus zastaví na konečnej. Sme v dedinke Sounkyo. Na info sa pýtame na hotel, na mapke je v jednom dome (je to len jedna ulica, hehe), ale pani nám zakrúžkuje druhý. Prekročíme rieku a hľadáme podľa mapy. Nikde nič v písmenách, ktorým rozumieme. Uff. Motáme sa. Nájdeme obchod, ale nie hotel, ani značku. Vrátime sa pred budovou, čo by to mohla byť. Stoja tam dvaja Japonci, pozdravíme a spýtame sa na názov hotela. Ukážu rukou a o jeden dom vyššie. Mapa neklamala. Vojdeme. Musíme sa prezuť do červených kožených papučiek. Stará japonská pani na recepcii je na prvý pohľad úžasná. Ani slovo po anglicky. Hovorí na nás po japonsky. Nechápeme. My po anglicky. Tvári sa akoby odpovedala. Nejak to dohodneme, potom niečo ukazuje rukami, my že čo? Ona to isté. Uff. Vyjde von, rozhadzuje rukami a povie: „Hot spring“. Aha, ok, ale načo dve? Aha, jedno ženské a druhé mužské, použijem svoje nakreslené slová z Markétinho denníka. Ukáže nám izbu a nechá nás. Tatami!!! Nemáme ale dobrú zástrčku, majú dva druhy. Aha. Ups, Filip nevrátil tú požičanú v Sappore. Tak máme. Vybalíme a ideme sa von prejsť. V turistickom centre sa popýtame na turistické trasy. Dnes ešte zvládneme vodopád Momiji, zajtra vyskúšame vyšlapať na Mount Kurodake, vysoký 1984 metrov. Je síce chladno, ale príjemne, a hlavne neprší. Dedinka ani nie je dedinka. Je tu len stanička s poštou, jedna ulica s verejnými kúpeľmi, oddelenými, samozrejme, pár hotelov, turistické centrum a lanovka. Wifi nemáme na hoteli, ale na oboch týchto miestach je. Prejdeme popri dvoch hoteloch a jednom hosteli, a sme konečne v lese. Cestičkou s hadom (odvtedy čumíme pod nohy), hmyzom a pavúkmi prejdeme k vodopádu. Burácajúca riava padá dolu pomedzi skaly. Wow. Ani sa nepočujeme. Stretneme japonskú rodinku, inak nikoho. Cestou späť narazíme na srnky. Stoja síce obďaleč, ale neboja sa, dá sa k nim potichu priblížiť. Stavíme sa na lanovke, prvá ide do 1300 m n. m. a potom ďalší vlek do 1520 m n. m. Miesto večere ideme na nákup do supermarketu pri hlavnej ceste. Je tam plno a obchod je vybrakovaný. Z toho, čo ostalo, nakúpime plno jedla a pitia a tak sme v lotérii. Vylosujem dve kartičky, jedna nič a na druhej vyhráme kávový puding. Cestou na hotel ma rozbolí noha. Svalovica ako-tak prestala, tak teraz chodidlo? Na izbe na stolíku a slamenej rohožke si rozbalíme hody. Máme vodovar, urobíme si zelený čajík – vodu síce uvarím, vrie dokonca niekoľko krát, ale potom fakt neviem, čo mám stlačiť, aby sa vyliala do čajníka. Náhodou, alebo možno omylom, to po niekoľkých minútach zvládnem. Jaj, tie japonské nápisy. Sushi, zmrzlina, brownie. Mňam. A potom sa poberieme do kúpeľov. Je tam hic, asi 50 stupňová voda. Vyparím sa. Je to príjemné. Ženy sa tam mydlia a čistia a potom len omočia v horúcej vode a odchádzajú. Neviem, čo mám robiť, na konci som tam sama, ale mám dosť. Chcem studenú sprchu, ale ide len vlažná. Je mi na omdlenie. Asi som to prehnala. Fakt je tam teplo. Vyjdem von na recepciu do chladu a chvíľu s Filipom posedíme. Vyvezieme sa výťahom hore a ľahneme na tatami. Zvon počuť rieku, hučí. Nakoniec predsa len zatiahnem okno, aby som zaspala.

Ráno sa nám nechce vstať. Horský vzduch a únava robia svoje. U nás je jedna hodina v noci. Zbalíme sa a ideme dole vysvetliť pani, že chceme na hoteli nechať batožinu, zatiaľ čo pôjdeme na túru. O tretej sa vrátime a busom pôjdeme do Kamikawy. Niekoľko pokusov a vystrčeným palcom si potvrdíme. Batohy skryjeme na recepcii za gauč. Asi to nie je úplne bežné. Ale už na nás nepozerá tak nevraživo. V športovom sa vydáme na výstup. Najprv netrafíme na cestičku. Na druhý pokus strmo hore cez les sa začne výstup. Hore a hore. Po čase prídeme na čistinku. Les je podobný nášmu. Listnaté stromy, lopúchy, paprade. Má to trvať dve a pol hodiny k prvej lanovke. Nikoho na cestičke nestretneme, asi sú všetci pohodlní. Počujeme lanovku, zdá sa nám, že je niekde naokolo. Výhľady sú krásne, slnko svieti a je teplo. Stúpame hore serpentínami. Zákruty nekončia, ďalšia a ďalšia. Konečne skratkou vybehneme k lanovke, je tam dosť ľudí. Pozbierame pečiatky a cez kvetinovú záhradu pokračujeme ďalej, tento krát vezmeme vlek. Ide asi meter nad zemou, a ani moc nestúpame, iba záver ide strmo dohora. Kývame a zdravíme sa (kó-ničivá) s ľuďmi, čo idú lanovkou dole. Hehe. Vystupujeme a ideme ďalej pešo serpentínami s kamenitými schodmi a občasnými snehovými závejmi. Stretávame plno ľudí a všetkých zdravíme (skúšame rôzne prízvuky a výslovnosť). Za dve a pol hodiny vyšlapeme až úplne na vrchol. Krásne. Krásny výhľad na zasnežene zelené kopce a Mount Asahikade. Podľa neho dostalo meno známe pivo Asahi. Je tam teplo. Filip chodí bez trička a Japonci sa smejú. Smerom dole je to fajn, ale potom cez druhú lanovku je to mokré a šmykľavé. Šetrím si stehná. Ideme opatrne. Na lanovke doplníme tekutiny a ideme na poslednú zalesnenú časť. Jeden Japonec ide tiež. Všetci ostatní sa zvezú lanovkou. Koniec je drsný a šmykľavý, ale v poriadku a bez úrazu zídeme na cestu. Na hoteli sa opláchneme, ale pani sa už na nás usmieva, asi sme prešli skúškou. Poďakujeme sa a prezlečení ideme na internet, poslať babke pohľadnicu a na bus. Už to ovládame, zoberieme si lístoček a sledujeme čísla na obrazovke, označujú, koľko sa z ktorej zastávky platí. Podľa toho ľudia vedia. V Kamikawe sme o 16:10 a vlak ide za chvíľu. S rail passmi dostaneme lístok s miestenkou bez platenia. Do odchodu máme ešte čas, tak si v miestnom obchode kúpime jedlo do vlaku (obentó – japonská klasika). Na nástupišti je presne vyznačené, kde dojde vlak a kde máme stáť, aby sme nastúpili rovno do správneho kupé. Stojíme v rade, vlak presne zastane a my sporiadane nastupujeme. Vlak je trocha retro, ale ide rýchlo. V Asahikawe máme do večera čas, tak prebehneme mestom. Kúpim si sukňu, akú som videla na Japonkách v meste, panda prívesok a iné suveníry. Dáme si kávu a kúpime jedlo. Vlak do Sappora je novší, je tam veľa miesta na nohy a sklápacia tácka na obentó. V Sappore chce Filip odbehnúť do GAP-u, ktorý sme videli z vlaku, ale úplne sa stratí a obchod nenájde. Zázrakom nájde mňa s batohmi. Je pred nami celonočná cesta vlakom. Sedíme prví v rade, nemáme lehátka, lebo v pánskom oddelení boli vypredané a chceli sme sedieť spolu. Všetci si ale sklopia sedačky a tak je to celkom pohodlné. Klíma ide, aj keď v noci je mi potom chladno a vzduch je aj tak vydýchaný. Ľudia vybalia obentó a potom sa ukladajú spať. Vlak stíchne. Jediné, čo je hnusné, je WC. Špinavé a smradľavé (ako u nás). Ideme cez krajinu, sledujem náš pohyb na mape. Zaspím a prebudím sa za svitania, okolo štvrtej ráno a akurát prechádzame okolo mora, zore na východe je ružové, vidieť ostrovčeky rozhádzane vo vode. Zobudím Filipa. Fotíme a zas sme v tuneli. Čakám, kým z neho vyjdeme a medzitým zaspím (tunel má 54 km a je 240 metrov pod hladinou mora, spája Hokkaidó a Honšú, nečudo, že som sa nedočkala). Zobudím sa už vo vnútrozemí. Za chvíľu vystupujeme, je niečo po piatej ráno. Trocha meškáme a na prestup máme päť minút. Bežíme, ale našťastie vlak čaká a nie sme jediní. Po piatich minútach vo vlaku znova vystupujeme, ideme z Aomori len jednu zastávku na stanicu shinkansenov v Shinaomori (zatiaľ chodia iba po Honšú a Kjúšú, ale sú naplánované aj na Hokkaidó a cez tunel). Sme rozospatí, kúpime si pitie a jedlo a už ideme. Rýchlo a pohodlne. Smerom na juh.

 

pečiatka zo Sapppora, múzeum piva

pečiatka z národného parku

pečiatka na stanici v Sounkyo

pečiatka na vrchole lanovky

pečiatka na vrchole lanovky

pečiatka na vrchole lanovky

pečiatka na vrchole lanovky

pečiatka z turistického centra v Sounkyo

pečiatka z turistického centra v Sounkyo

 

Sci-fi Tokyo/Tokio

Neskutočné Japonsko 1. - 16. júla (9 dielov)

4. – 7. júla
Víta nás mesto. Civilizácia. Teplo, dusno a ...zasa dážď. Vystúpime na Shinjuku. Ľudia chodia pekne oblečení. Je teplo, ženy v sukniach. My sa motáme prepotení s dvoma ruksakmi. V shoppingu pod zemou sa ešte stavíme na WC, je čisté a s zas s bidetom a ovládačom, aj papier je. Ideme do metra, prepletáme sa pomedzi davy. Úspešne sa im a oni nám vyhýbajú, všetci chodia poslušne po ľavej strane. Hľadáme náš smer, ale nevieme to nájsť. Na info nám poradia, že musíme ísť vlakom JR na Nippori a tam prestúpiť na ďalší vlak, Monorail. Ten premáva po vonku, vo výške asi tretieho-štvrtého poschodia. Pod nami je ešte cesta a niekde buď diaľnica, alebo iné vlakové koľaje. Sme trocha zmätení. Ľudia sa tu toľko neusmievajú ako v Nagoyi, či dokonca na Fuji. Prídu nám odťažití, nevšímaví, voči cudzincom, či celkovo? Alebo sa nám to len zdá? Na Akadoshogakkomae vystupujeme a v uličke je hostel. Netrafíme, ale sme niekde blízko, google nie je presný, ale podľa písomného návodu to potom rýchlo nájdeme, sme o uličku vedľa. Zas prší a ruksaky sú ťažké. Je to milá štvrť, malé domčeky, úzke uličky a veľa zelene. Okolo domov majú vysadený a obstaraný každý voľný zelený kúsok. Ak nemajú, nahrádzajú ho kvetináče. Ľudia chodia s dáždnikmi, aj na bicykloch. Dole pred hostelom je takisto plno bicyklov a kvetín. Dnu to ale vyzerá na riadny skvot. Nájdeme kuchyňu na druhom poschodí, po ružových schodoch. Pánko s pani nás milo privítajú a ukážu nám izby. Je to v rámci poschodia vymedzený priestor obitý doskami na oddelenie od druhej izby. Celú izbu tvoria postele a na stenách sú na šróbach povešané vešiaky. Dnes to prežijeme, sme unavení a nechce sa nám hľadať niečo iné. Pánko vie super po anglicky, pani niečo. Sprcha jedna nejde, druhá je zavesená na igelitových motúzoch. WC majú aj európske aj japonské – diera s krytom v zemi. Veď uvidíme a prinajhoršom sa zajtra presťahujeme ďalej. Wifi ide, síce iba v kuchyni, ale nám do izby nedosiahne. Hoci ma strašne bolia nohy, ideme sa ešte prejsť po okolí. Nájdeme podnik s červenými lampiónmi, obsluhuje staručký usmiaty ujko. Skúšame si objednať, ale na mini-obrázkoch je nerozoznateľné jedlo. Ujo nevie nič po anglicky, iba „beer“. Hehe. Tak skúšame, niečo si naobjednávame a dáme si k tomu misku ryže. Ujko sa usmieva, my sa úplne rehoceme, lebo ani ryžu nechápe. Je to vtipné. Cestou späť si kúpime jedlo na raňajky a pivo. Dáme si ho na hosteli. Kecáme s domácimi, majú tam párty. Ponúknu nám saké. My im pohľadnicu, aby vedeli, odkiaľ sme. Tak nás začnú volať „Bratislava“.
Konečne sa snáď vyspíme. Áno. Na druhý deň vstanem o jedenástej. Dáme si v kuchyni raňajky a dostanem k nim rybičky, zapražené vo vajci. Je to zvláštne, ale zjem to. Filip radšej ani neochutná. Nechá ma sa vytrápiť. Ideme do mesta a hoci neprší, berieme si dáždnik, ktorých majú všade plno, taký ten igelitový, priesvitný. Ideme pešo až na Ueno. Je tam park s múzeom. Dáme si zmrzlinu a začne pršať. V múzeu majú zbierky japonského umenia. Obdivujeme a motáme sa dokonalými inštaláciami. Pred vchodom sú odkladače na dáždniky. Júl a august je obdobie dažďov, asi sú dosť potrebné. To sme si teda vybrali. Prejdeme cez pagody a svätyne. Väčšinou ideme po rovine, občas hore alebo dole, ja však nemôžem chodiť hlavne dole schodmi. Filip sa mi smeje. Mám brutálnu svalovicu z behu z Fuji, tak ako po polmaratóne. Fuj. Aj cesta mierne dole kopcom je utrpenie. Mierime do Asakusy. Cestou si dáme jedlo, menu, polievku, nudle a šalát. Polievka je hnusná, ale druhé sa dá zjesť. Všetko paličkami. Nájdeme obchodík so suvenírmi, keramikou a inými vecami. Hneď by som si pár vecí vybrala. Prejdeme k veľkej svätyni, na dohľad je Tokyo Skytree. Veža má 634 metrov, je to druhá najvyššia stavba na svete. Nájdeme aj Kappabashi, kde je festival. To máme tip od domáceho. Ulica je vyzdobená, je tam plno ľudí. Nezvyklo jedia a pijú alkohol na ulici, a sú hluční. Policajti na každej križovatke stoja a púšťajú ľudí, napriek tomu, že semafory fungujú. Stretneme českú rodinku a smejeme sa náhode. Stihneme ešte rozriedenú whisky so sódou, pretože je neskoro a ulice sa vyprázdňujú a upratujú. Kým dojdeme na koniec, po festivale neostane ani stopa. Už po tme ideme do Akihabary – Electric City. Sme dosť uchodení a unavení. Víta nás plno svetla a ľudí, všetko bliká. Ulice sú plné, takisto obchody s hrami, telefónmi, mangami, elektronikou a v podstate s hocičím. Je to bývalý čierny trh. Dievčatá poobliekané v sukničkách a čipkách, podkolienkach, vyčesané, aj s farebnými parochňami, podľa vzoru známych postavičiek, sa na každom rohu usmievajú a ponúkajú letáky. Majú na sebe ruksaky v tvare pikachu, pandy, Snoopyho alebo iného zvieraťa. Všetky vyzerajú na pätnásť. Infantilné a ženské zároveň. Prejdeme ďalej na vlak, je úplná tma, stmieva sa skoro, okolo siedmej večer, ale máme pocit bezpečia. Je to príjemné. Vôbec nemáme strach, že by sa nám niečo mohlo stať, alebo nás niekto okradol. Ľudia sa usmievajú, síce akoby sa na nikoho nepozerali, nikam sa neponáhľajú a sú úctiví. Vlakom sa odvezieme na Nishinippori. Cestou si kúpime jedlo a ideme spať. Nikam sa nesťahujeme, je to dobrá lokalita, aj keď to ubytko je celkom, ehm, netradičné (dajme tomu). Domáci sú milí a je tam plno turistov, všetky možné národnosti, z Európy, Ázie, Ameriky...
Ráno zasa vstanem neskoro. Filip pozeral s domácim finále ženského futbalu. Japonsko verzus USA. Prehrávali hneď od začiatku o štyri góly a potom to už nedobehli. Dáme si raňajky a prejdeme na stanicu Tabata. Kúpime si koláčik v pekárničke a odvezieme sa na Shinjuku, tam kde sme v Tokiu začali. Je to obchodné centrum v okolí mrakodrapov, s čulým ruchom. Vybavíme si rail pass, a rovno aj kupujeme lístky. Pani z nás nechápe. Vaša cesta bude trvať pätnásť hodín. Tri prestupy zo Sappora. OK, pridajte ešte Asahikawu. Odtiaľ až do Nagana. Chechce sa nám, ale vysvetlí nám cestu a prestupy. Hurá, shinkansen! Vonku zasa prší, máme však z hostela požičané dáždniky. Chceme si konečne po čase dopriať teplú kávu niekde v podniku. Dnes sa to hodí. Je drahá ako celé jedlo, ale teda, dáme si. Majú pred dverami odkladátko na dáždniky, ale je plné, tak ich necháme len opreté pri dverách. Káva nie je nič moc, ale bolo fajn posedieť dnu. Znova potrebujeme zameniť peniaze a tak zastaneme pred bankou. Pred ňou taká vec na dáždniky. Filip to najprv strčí do zlého otvoru, potom sa mu ten sáčok nenatiahne poriadne. Strašne sa začneme smiať, hoci sa pani zdnuka na nás pozerá. Trvá nám asi sedem minút, kým oba dáždniky obalíme do igelitu a vrhneme sa dnu. Ja sa však nemôžem prestať smiať. Ona nám s profi tvárou odvetí, že o kus ďalej je zmenáreň. Tak odbaľujeme a v zmenárni znova balíme dáždniky, hehe. Druhý pokus je však neporovnateľne lepší. Aj rýchlejší. Neďaleko vo vládnej budove je observatórium, tak prejdeme nekonečnými podchodmi a necháme sa vyviezť hore na štyridsiate piate poschodie do dvesto dva metrov. Výhľad je úžasný, ale je zamračené a Fuji nevidno, škoda. Ideme do severnej aj do južnej veže. Mesto je obrovské, ale pôsobí pohostinne a vyzerá tak upravene. Veľa zelene, čisté ulice... Cez park poniže prejdeme k Meiji Jingu a zas leje. Park je tmavý, tajomný, nie je tam skoro nik, ale pri svätyni je plno. Konečne vyzbierame prvú pečiatku. Zatiaľ iba do knižky, lebo som zabudla zápisník. Je to čarovné miesto. Pomaly, v daždi, ale teple, (mám šlapky na nohách) pokračujeme smerom na Shibuyu, na najväčšiu križovatku. Ulice sú preplnené, takisto obchody s oblečením, technikou aj reštaurácie. Hľadáme, čo zjeme a kam si sadneme. Je to ťažké. Filip chce hambáč, ja zeleninu a misku ryže. Chalan v podniku hovorí perfektnou angličtinou a hoci nemajú v ponuke bezmäsité jedlá, opýtam sa a kuchár súhlasí. Je to chutné. Najeme sa z toho obaja (Filip mal už medzitým svoj hamburger). Dáme si aj čapované pivo Asahi. Prejdeme cez maxi-križovatku, potom ju z druhého poschodia obchodného domu fotíme. Na červenú všetky autá zastanú a ľudia sa valia krížom-krážom všetkými smermi cez cestu. Poslední dobiehajú na červenú, autá trúbia. S dáždnikmi sa až zázrakom všetci bez akéhokoľvek problému navzájom vyhnú. Netrvá to ani minútu. A zasa tam na červenej čaká plno ľudí. Odkiaľ? Ale vlastne všade je plno ľudí a nie sme na to zvyknutí. Je to únavné. Všetci niekam smerujú, jedni tam, ostatní naopak. Síce sa neponáhľajú a vždy sa nejako obídu. Stačí nám civilizácie, davov aj hluku. Vyšťavení sa plazíme domov na Tabatu. Tam v našej pekárni si kúpime raňajky a koláčik na večeru. Mňam. Ďalej sa motáme uličkami smerom k ubytovaniu a v spleti nájdeme vysvietenú rovnú ulicu s obchodíkmi a ľuďmi na bicykloch aj pešo. Čarovné miesto, prívetivé. O ôsmej večer, za tmy, je tam super atmosféra. Nakúpime, niekto nám spred vchodu supermarketu vezme dáždnik, ale nechá na rovnakom mieste iný. Tak si ho vezmeme, je lepší. Berieme to ako omyl, nie krádež. Inak si ľudia nechávajú veci v nosičoch na bicykloch, len tak, ani bicykle nezamykajú. Super, ako v sci-fi príbehu. Večer si dáme juhoafrické víno s domácim, za čo si vyslúžime jeho nekonečný úsmev a ochotu. Zajtra letíme do Sappora a pozeráme, čo by sme na Hokkaidó mohli vidieť. Prebalíme veci do jedného ruksaka, jeden tu nechávame a vrátime sa poň potom. Pri tom nájdem svoj stratený prsteň z Titicaca. Uff. Aha. Úha.
V noci zase začne liať a dážď bubnuje na strechu, čo ma o piatej prebudí a potom z vedľajšej izby Francúz začne svoju nekonečnú vetu a už nemôžem zaspať. Nadránom ešte na chvíľu zaspím, ale už vstávame. Mám ešte stále svalovicu z Fuji, pomaly však ustupuje a dnes je to konečne výrazne lepšie. Odovzdáme domácim druhú batožinu, vypraceme izbu, dáme si raňajky a pešo ideme na Nishinippori, kde vezmeme vlak na letisko. Ideme dlho aj mimo mesto. Nakoniec sme tam už iba my dvaja a domáci. Všetko hlásia iba v japončine. Hm, uvidíme, ale zastávku pred letiskom oznámia v angličtine, na čo sa spoliehame. Predsa nebudú pliesť turistov názvami zastávok, kde by aj tak nechceli vystúpiť. Odkráčame niekoľko kilometrov na terminál tri a odložíme batožinu. Objavíme zmenáreň s dobrým kurzom, tak zameníme peniaze. Kúpime si obentó – jedlo v krabičke a pohostíme sa. V lietadle zaspím a zobudím sa až nad Hokkaidó.

zobrazenie mora po japonsky

zobrazenie mora po japonsky

zobrazenie mora a vĺn po japonsky

zobrazenie mora po japonsky

zobrazenie oblakov po japonsky

zobrazenie mora po japonsky

zobrazenie mora po japonsky

prvá pečiatka z Meiji Jingu