Autom do upršaného Seattlu
Kanada 13. 4. - 23. 4. 2018
Ráno o siedmej kanadského času sa prebudíme a sme
ako rybičky. V noci na ulici bol hluk. Pípalo auto, do toho jačal chlapík
a utekal, asi za niekým. A potom išli okolo policajti s húkačkou...ešte,
že sme boli takí unavení, lebo sme bez problémov znova zaspali. Filip dokonca
nič nepočul. Ale celkom akčná noc. Zbalíme sa a hľadáme miesto na raňajky.
Nakoniec skončíme v Starbuckse oproti hotelu, blueberry muffin a Frapuccino
Mocha. Klasika. Mňam. Vonku je tak pod mrakom, ale aspoň neprší. Ideme späť na
vlak a na letisko. Nájdeme požičovňu a dostaneme bielu Mazdu. Zistíme,
ako sa otvára, čo sa tankuje a ideme smer Seattle, USA. Ideme po diaľnici
až na hranicu. Radíme sa do radu US border only, a nakoniec zistíme, že
stojíme zle. Zrazu sú tam značky, z ktorých vydedukujeme, že je to
pravdepodobne len pre Kanaďanov a Američanov. Tak sa pretláčame do
vedľajšieho. Nie sme jediní. Tí vedľa si povzdychnú, zamávajú a pustia
nás. Musíme odstaviť auto a ešte ísť do hraničnej budovy. Čakáme v rade.
Vedľa dodrbávajú aziatského dedka, že prečo má v aute citrón, že takú
pokutu dostane! Dedko sa bráni, že fajčí. Hraničiar mu arogantným spôsobom
povie: tak prestaňte! Keď sa dostaneme na rad, zažijeme iba nekončiace sa otázky,
čo, kde a ako, prečo a na ako dlho u pánka s rovnými,
žiarivo bielymi zubami. Berie nám odtlačky, robí foto. Ale usmievame sa
a tak nám teda vráti pasy a pošle nás so šekom zaplatiť na kasu.
Filip naňho: a za čo? Trocha ho to prekvapí, ale vynájde sa: za pečiatku v pase,
čo som vám tam práve dal. Uchechtneme sa. Zaplatíme. Aspoň nám neprehľadávajú
auto.
Ideme ďalej diaľnicou. Cestou leje, občas aj leje menej. Občas.
Cesta je dobrá, sú tri a miestami aj viac pruhov, ale šoféri chodia
hrozne. V hocijakom pruhu, hocijakou rýchlosťou. Občas to vyzerá až veľmi
nebezpečne. Pred Seattlom sa zastavíme v shoppingu. Tam sa aj najeme v mexickom
fast foode. A „niečo“ teda aj nakúpime. Plno tašiek nesieme do auta. Popŕcha
a potom leje ako z krhly. Zas. Je to celkom nepríjemné. Na diaľnici pred
mestom sa to vlečie. Ale konečne zaparkujeme pred domom, v ktorom bývame.
Máme kód na vchod a číslo izby. Celkom sa teším, že sme v suchu
a pod strechou. Je však upršaný podvečer a ešte musíme/chceme ísť do
mesta. Vezmeme bus číslo sedemdesiat , ktorý nás odvezie do centra k Pike
Market. Tam sa prejdeme, ale stále prší. Ideme po First Avenue až do baru,
prvého salóna z roku 1982, kde začínala Nirvana a Pearl Jam. The
Central Saloon. Nik tam nie je. Sadneme si na bar, objednáme jedlo a pivo,
Aj Pí Ej, kým nám dojde, ako sa to volá....IPA, a ako sa to číta.
Obsluhujú nás dve obrovské, do všetkých rozmerov, baby, ale sú úplne cool.
Jedlo je super. Cestou späť sa prejdeme k zastávke a odvezieme sa na
ubytovanie autobusom. Ideme okolo obchodov rôzne po uliciach a aj okolo
Cheesecake Factory. Tam teda rozhodne zajtra musíme ísť. Sme KO a zaspíme
rýchlo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára