Autom do upršaného Seattlu

Autom do upršaného Seattlu

Kanada 13. 4. - 23. 4. 2018

 

Ráno o siedmej kanadského času sa prebudíme a sme ako rybičky. V noci na ulici bol hluk. Pípalo auto, do toho jačal chlapík a utekal, asi za niekým. A potom išli okolo policajti s húkačkou...ešte, že sme boli takí unavení, lebo sme bez problémov znova zaspali. Filip dokonca nič nepočul. Ale celkom akčná noc. Zbalíme sa a hľadáme miesto na raňajky. Nakoniec skončíme v Starbuckse oproti hotelu, blueberry muffin a Frapuccino Mocha. Klasika. Mňam. Vonku je tak pod mrakom, ale aspoň neprší. Ideme späť na vlak a na letisko. Nájdeme požičovňu a dostaneme bielu Mazdu. Zistíme, ako sa otvára, čo sa tankuje a ideme smer Seattle, USA. Ideme po diaľnici až na hranicu. Radíme sa do radu US border only, a nakoniec zistíme, že stojíme zle. Zrazu sú tam značky, z ktorých vydedukujeme, že je to pravdepodobne len pre Kanaďanov a Američanov. Tak sa pretláčame do vedľajšieho. Nie sme jediní. Tí vedľa si povzdychnú, zamávajú a pustia nás. Musíme odstaviť auto a ešte ísť do hraničnej budovy. Čakáme v rade. Vedľa dodrbávajú aziatského dedka, že prečo má v aute citrón, že takú pokutu dostane! Dedko sa bráni, že fajčí. Hraničiar mu arogantným spôsobom povie: tak prestaňte! Keď sa dostaneme na rad, zažijeme iba nekončiace sa otázky, čo, kde a ako, prečo a na ako dlho u pánka s rovnými, žiarivo bielymi zubami. Berie nám odtlačky, robí foto. Ale usmievame sa a tak nám teda vráti pasy a pošle nás so šekom zaplatiť na kasu. Filip naňho: a za čo? Trocha ho to prekvapí, ale vynájde sa: za pečiatku v pase, čo som vám tam práve dal. Uchechtneme sa. Zaplatíme. Aspoň nám neprehľadávajú auto.

Ideme ďalej diaľnicou. Cestou leje, občas aj leje menej. Občas. Cesta je dobrá, sú tri a miestami aj viac pruhov, ale šoféri chodia hrozne. V hocijakom pruhu, hocijakou rýchlosťou. Občas to vyzerá až veľmi nebezpečne. Pred Seattlom sa zastavíme v shoppingu. Tam sa aj najeme v mexickom fast foode. A „niečo“ teda aj nakúpime. Plno tašiek nesieme do auta. Popŕcha a potom leje ako z krhly. Zas. Je to celkom nepríjemné. Na diaľnici pred mestom sa to vlečie. Ale konečne zaparkujeme pred domom, v ktorom bývame. Máme kód na vchod a číslo izby. Celkom sa teším, že sme v suchu a pod strechou. Je však upršaný podvečer a ešte musíme/chceme ísť do mesta. Vezmeme bus číslo sedemdesiat , ktorý nás odvezie do centra k Pike Market. Tam sa prejdeme, ale stále prší. Ideme po First Avenue až do baru, prvého salóna z roku 1982, kde začínala Nirvana a Pearl Jam. The Central Saloon. Nik tam nie je. Sadneme si na bar, objednáme jedlo a pivo, Aj Pí Ej, kým nám dojde, ako sa to volá....IPA, a ako sa to číta. Obsluhujú nás dve obrovské, do všetkých rozmerov, baby, ale sú úplne cool. Jedlo je super. Cestou späť sa prejdeme k zastávke a odvezieme sa na ubytovanie autobusom. Ideme okolo obchodov rôzne po uliciach a aj okolo Cheesecake Factory. Tam teda rozhodne zajtra musíme ísť. Sme KO a zaspíme rýchlo.