Zazvoní budík a vyletím z postele. Východ slnka z mora. To
musíme vidieť! Ale nestihneme to asi o 10 minút. Škoda. Čakáme na raňajky, zas
omeleta. Toľko vajec, ako tu za pár posledných dní, sme doma nezjedli za
posledných niekoľko mesiacov. Čo už. Dáme sa do jedla. Čaj je odporný, akoby
uvarený zo slanej vody s vyvarenými morskými chaluhami.
Zbalíme sa a presúvame ďalej na ceste po južnej Afrike. Musíme. Ešte
pozeráme na internete ukradnutom od susedov, kadiaľ máme ísť. Aby sme nezablúdili
ako včera. Ale nič nám to nebude platné. To sme však našťastie nevedeli. Sme na
ceste. Nikde žiadne značenie, ani cesty, nieto mesta, či dediny. V jednej
chvíli sa cesta zmení na skalnatú a prašnú poľnú cestu. Ideme ďalej? Po x
kilometroch, záchrana! V diaľke vidno N2, našu cestu, diaľnicu, ale ako sa
na ňu dostaneme? Našťastie sa pred nami objavilo auto a ukázalo nám ako na
to. Z prašnej cesty rovno hups na diaľnicu. Ok. Prečo nie? African style.
Dnes máme namierené do Addo Elephant National park, 520 kilometrov.
Hurá. Zvieratká. Slony. Všade okolo. Safari. Berieme najkratšiu cestu
a schádzame z diaľnice, ale ideme krásnou krajinou. Stúpame hore, sú
tam kopce, lesy. Zas iný profil krajiny. Prechádzame cez mestečko, ktoré vyzerá
ako v Amerike z 19. storočia. Pekné. Cestou míňame Elephant Sanctuary
a vidíme prvý raz živé slony, hoci len na chvíľu. Najprv hľadáme
ubytovanie priamo v Addo, ale vysoké vstupné a drahé ceny nás odradia.
Cestou ďalej zavezieme domov zamestnankyňu, ktorú sme stretli pred chvíľou –
dobrý skutok vybavený. A tak nakoniec nájdeme veľmi príjemný backpacker,
susediaci s parkom. Na ceste za ubytovaním sme ho už celý obišli
a videli už vopred antilopy a zebry a iné zvieratá. Ešte viac
nás to navnadilo.
Veľká izba, so sprchovým kútom priamo v izbe, dobrá cena
vrátane raňajok. Na pešo bar s internetom. Na večeru ideme zas autom do
neďalekej reštaurácie. Dáme si cestoviny. Chutné. A potom vysedávame
v bare. A keďže máme vnútrozemské počasie, v noci sa úplne
ochladí. Sedíme pri zapálenej piecke, oheň blkoce. Internet konečne raz frčí. Je
to domácke, s atmosférou.
18. júna
Zobudíme sa a do Addo! Teším sa na zvieratá. Už včera cestou sme
videli za ohradou pštrosy a zebry. Ale teraz to bude zblízka, snáď.
V zime a tichu sa naraňajkujeme. Ostatní vstávajú, keď my odchádzame.
Zaplatíme vstupné, prezrieme suveníry a hurá na safari. Pozeráme na všetky
strany, ale víta nás len značka oznamujúca, že hovnivál má prednosť
a zákaz prechádzania po sloňom truse. Zatiaľ nič. Pomaly, ako sa hýbeme
autom po cestičkách, vidíme v diaľke zvieratá. Je ich rozoznať len na
fotoaparáte. Antilopy, zebry...rôzne vtáky. Ako sa posúvame ďalej, stretávame
pštrosy, líšku, viac antilop a viac zebier, ktoré stoja úplne blízko pri
našom aute. A divé prasatá - podivné diviaky. Všetko fotíme ako Japonskí
turisti a krúžkujeme si v zozname zvierat, ktorý sme spolu s mapou
dostali na vstupe.
Na ceste si všimnem čerstvý sloní trus. Okomentujem to, netušiac, ako rýchlo
sa objaví jeho pôvodca. A zrazu sa pred nami vynorí. Prvý slon! A je
celkom blízko! Kŕmi sa listami zo stromu. Pomaly, ani ho nevyrušíme. Je
obrovský, majestátny. Urobíme asi sto fotiek. O kus ďalej stretneme
ďalšieho. Prechádzame časti, kde nič nie je, alebo len pár zvierat, čo sme už videli.
Nuda. Ešte sa stočíme k jazeru, logicky, všetky zvieratá sú smädné. A prekvapenie.
Práve od jazera odchádza stádo slonov. Asi dvadsať, dvadsaťpäť. Malé aj veľké.
Jeden najväčší čaká na posledného smädného a odchádzajú spolu v rade.
Wow, rodina, hierarchia.
Keď odišli, napadlo nás, že ak pôjdu ďalej týmto smerom, na ďalšej zákrute
ich stretneme. Ale pravdepodobne majú svoje vlastné trasy. Dostaneme sa zas na
hlavnú cestu. Stretneme prasatá a vtáky. A tu zrazu, auto oproti stojí.
Hneď nám dojde prečo. Na ceste, ktorá jediná spája spodnú a vrchnú parku časť
stojí asi sedem slonov, a nehýbu sa. Každý je otočený iným smerom.
Zastaneme asi dvadsať metrov od nich a zabávame sa na absurdnosti situácie.
Elephant jam. Slonia zápcha. Hehe. Oproti pristane ďalšie auto, za nami ďalšie.
A potom ešte niekoľko. Urobíme si v aute piknik. Vystupujem
z auta, hoci je to zakázané, a nebezpečné, aby som si ich odfotila.
A slony sa nehýbu. Prídu aj ich druhovia, niektorí aj odídu. A slony
na ceste nič. Ani o krok. Aj keď sa jeden pohne kúsok z cesty, za
chvíľu sa vráti späť. Vodičovi jedného auta na strane oproti to už nedá. Rozhodne
sa na odvážny kúsok. Ide pomaly k slonom, ale tie sa nehýbu. Všetky naňho
otočia hlavy ...vyzerá to, že zaútočia. Zastane. Slony sa zas ukľudnia. Pohne
sa o ďalší kúsok. Slony začnú pomaly ustupovať a presunú sa na jednu
stranu cesty. Je to hrdina. Ktovie ako dlho by sme tu ešte stáli.
Posúvame sa ďalej a vidíme ďalšie zviera z Big Five (slon,
lev, leopard, byvol, nosorožec, ešte s veľrybou a bielym žralokom
tvoria Big Seven): byvola. Dvoch. Pasú sa celkom blízko pri ceste. Spodná časť
parku už neprinesie mnoho nového. Stretneme veľa Kudu, nejaké opice, zebry,
slony, pštrosy. Ale žiadne šelmy, ani nosorožce. Ale ani nie je úplne bežné ich
vidieť, chalan z backpackru vravel, že sa už dva roky o to snaží.
Toľko fotím, až zaplním pamäťovú kartu. Ale kde je druhá? V kufri.
Zas vychádzam z auta, nie je mi to úplne jedno. Predýchavam. Keď niečo
niekde uvidíš, krič, vravím Filipovi. Smeje sa mi, ale po kartu odmietol ísť.
Chceme ísť ešte na duny, zamestnankyňa zo včera nám vysvetlí cestu, ale
nevieme to nájsť a vzdáme to. Posúvame sa ďalej. Prioceánske mesto Port
Elisabeth je naša ďalšia destinácia. Po 40 kilometroch nás víta mesto
v krásnom zálive, modrá voda, modrá obloha. Zas vidíme oceán. Ale mesto je
úplné sklamanie, centrum vyzerá ako ghetto. Backpackers z internetu sme
ani nenašli, hoci sme na správnej adrese. A keby aj, ulice naokolo sú
špinavé a plné rozbitých domov a divných ľudí. Fuj. Rýchlo preč! Čo
ďalšie je na mape? Na Garden Route rôzne mestá:
Plettenberg Bay, Knysna a Mossel Bay. Tak ideme, ale je to ďaleko, 374
km, a sú tri hodiny poobede. O pol šiestej bude tma. Nevadí.
Po ceste, slnko nám svieti do očí a je teplo, nám príde otravné
sedieť ešte niekoľko hodín v aute po celom dni v safari. Sme usedení,
mrzutí. Hľadám na mape. Len tak prehodím. V ďalšom zálive je Jeffreys Bay
(75 km). Fakt? To je ten raj surferov. Poďme tam! Je to vyslobodenie. O chvíľu
už schádzame z diaľnice a prídeme do mestečka v zálive. Ulice sú
čisté. Slnko svieti. Vyzerá to super. Ubytovanie na každom rohu. Dokonca je tu
jeden známy backpacker. Ideme tam, hoci je to až úplne na druhej strane. Majú
voľné izby. Dostali sme jednu veľkú, s kúpelňou a s....výhľadom na
oceán. Wow. Filip už prvý večer navrhne, aby sme ostali dve noci. Nevzpieram
sa, hoci aj v Addo sa mi veľmi páčilo, a keby som mala na výber, tak
váham. Ale je tu teplo, je tu oceán, je tu krásne. Súhlasím. Prezlečiem sa,
prezujem do sandál a ideme sa prejsť po pláži. Užívame si západ slnka.
Na večeru zasadneme do baru a internetujeme. Je tu plno mladých
ľudí z kade-tade. Surferov. Akoby sme zrazu boli v inej krajine. Iní
ľudia, iné počasie. Naozaj je to krajina veľkých rozdielov a stačí sa
presunúť pár kilometrov a všetko sa dosť radikálne zmení.
 |
| východ slnka v Coffee Bay |
