nedeľa 13. mája 2018

Balkan Trip


Bosna a Herzegovina, Čierna hora, Albánsko, Chorvátsko
27.12.2017 – 2.1.2018

Obed v Osijeku
Vyšli sme ráno z Bratislavy smerom na Budapešť. Filip si zabudol nabíjačku na telefón, tak sme hľadali obchod, kde by bolo vo sviatok otvorené a kde by sme kúpili náhradnú. Nakoniec sme v nákupnom centre pri Budapešti zohnali jednu inej značky, ale funkčnú. A hurá ďalej. Chceli sme si dať obed až v Chorvátsku.
Cez hranice sme prešli rýchlo, cesty boli prázdne, aj počasie bolo príjemné. Takže kilometre utekali.
Osijek, že vraj pekné mesto. Zaparkovali sme na hlavnej ulici a do „centra“ prešli pešo. Boli tam zatvorené vianočné stánky, kolotoče a stromček na mini námestí s električkou. Avšak žiadna reštaurácia, teda áno, jedna zatvorená,  s rozbitými sklami a odpadkami vo vnútri. Došli sme až k rieke, ale tam to vyzeralo ako na konci sveta. Chceli sme aspoň zmeniť peniaze a vymyslieť, čo ďalej. V zmenárni sme sa pani spýtali na reštauráciu, a tá nás navigovala neďaleko do bočnej uličky. Našli sme to rýchlo, mestečko je naozaj maličké. Boli sme zachránení! Konala sa tam akurát oslava, ale jedlo bolo dobré, chutné a aj celkom lacné. Doniesli ho rýchlo. Počas obeda som bežala predĺžiť parkovanie, toľko nám to hľadanie zabralo. Už najedení sme pokračovali v ceste. Osijek však veľmi dobrý dojem nezanechal. Rýchlo ďalej!

Rakija v Sarajeve
Vedľajšími cestami sme pokračovali smerom na Tuzlu v Bosne. Na hranici sme čakali za pár autami, ale ešte sme stihli západ slnka v novej krajine, štvrtej. A potom už len hore dole, doprava doľava krivolakými cestičkami. Tuzlu sme obehli a už sme boli v Sarajeve. Ubytovanie sme podľa navigácie v telefóne našli rýchlo. Milý hotel nad hlavným námestím. Na recepcii milí ľudia, ktorí hovorili výborne po anglicky. Parkovanie mali dohodnuté s hotelom poniže a tak sa auto sa viezlo výťahom na strechu s výhľadom na centrum. Odložení a zaparkovaní sme sa vybrali na prechádzku cez Pigeon Square. Pár uličiek tvorilo historickú časť. Niektoré boli zastavané drevenými obchodíkmi s rôznymi suvenírmi. Sadli sme si do Irish baru, lebo nič iné sme v centre nenašli a dali sme si výbornú rakiju s hruškovou príchuťou. Hrali sme karty a zabávali sa. Ostatní vyzerali domácky a tak sa nás čašník pýtal, odkiaľ sme a čo tu robíme. Potom sa do baru navalila skupina jeho kamarátov. Išli sme sa ešte prejsť a skončili sme v luxusnom vínnom bare so živou hudbou a obrovskými pohármi. Bolo tam plno a ľudia sa hlučno zabávali. Príjemná atmosféra.







Lyžovačka na Jahorine
Raňajky na hoteli boli celkom fajn. A potom sme šli lyžovať na Jahorinu, vzdialenú asi tridsať kilometrov. V meste bolo teplo, okolo desať stupňov, ale ako sme sa blížili k stredisku a stúpali, začalo čarovne snežiť. A snežilo a chumelilo. V osemdesiatom štvrtom tu bola olympiáda, tak sme sa odfotili s kruhmi v lyžiarskom. Zjazdovka bola celkom dobrá, avšak len málo dobrých lyžiarov a husto snežilo. Dali sme si pár jázd, ale na šesťsedačke hore tak strašne fúkalo, že sa bolo treba zababušiť, aby sa to dalo vydržať. Malé milé baríky porozhadzovali po svahu, len bolo treba pri nejakom zabrzdiť. Vyhriate dreveničky s rakijou a vareným vínom sme samozrejme nevynechali ani my. Avšak tak husto snežilo a tak silno fúkalo, že po obede vypli sedačku a potom aj vlek. Nemali sme reťaze a tak sme sa nevylyžovaní vybrali opatrne dole naspať do Sarajeva. Trocha odhŕňali a našťastie väčšina lyžiarov ešte zostala v stredisku, takže cesta bola prázdna. Dobre sme došli, natankovali za výbornú cenu, zaparkovali na streche a šli ďalej objavovať večerné centrum. 



Obed v Mostare
Ráno sme sa zobudili a Sarajevo bolo zasnežené. Zopakovali sme si raňajky, zbalili veci a pohli sa na ceste ďalej, smer juh a Mostar. Cesty neboli dobré a stúpali a klesali a točili sa. Pláne okolo boli zasnežené. Konečne utrmácaní, aj keď s krásnymi výhľadmi na zasnežené kopce, sme došli do Mostaru. Malé milé mesto s pekným mostom a vraj veľa turistami. Kamenné centrum bolo prázdne. Motalo sa tam pár zblúdilých turistov. Po snehu ani stopa, skôr mokro. Dali sme si obed s výhľadom na slávny most, spravili pár fotiek so vzdialenými bielymi kopcami a pokračovali ďalej na juh. Pred hranicou na Čiernu Horu bolo zas všetko krásne zasnežené. Ešte pár zákrut a sme na vyvýšenej hranici s výhľadom na more. Sklesali sme dole a vošli do Kotorského zálivu. Nevedeli sme ako funguje kompa na druhú stranu a tak sme si ho celý pekne obišli. Trvalo to nekonečne dlho. A zas úzkou cestou hore a dole, a doprava a doľava.








Víno a pivo v Kotore
Došli sme do plného a rušného mestečka a zastali sme na platenom parkovisku. Nie lacnom. Vošli sme do ohradeného centra a hľadali v mini uličkách náš hotel. Bol na peknom mieste povyše.  Ubytovali sme sa a šup do mesta. Najprv sme chvíľu hľadali iné parkovanie, ale bolo to beznádejné. Napriek tomu, že nám chlapík na recepcii sľuboval plno miest v uličkách a neplatenom parkovisku povedľa hotela. Ani jedno miestečko. Tak sme si sadli do podniku na pivo a víno a hrali karty. Pokojný večer. Na šiestich obrazovkách sme sledovali športové prenosy z hokeja a basketbalu.




Kávička v Budve
Zobudili sme sa do slnečného rána, aj keď obkolesení kopcami sme slnko ani nevideli, len svetlo. Vrcholce okolo boli zasnežené. Krásne miesto s atmosférou. Po raňajkách sme sa zbalili a hľadali miesto na kávu, ale všetko bolo ešte zatvorené a tak sme si povedali, že si ju dáme až pri mori. Vyplatili sme parkovné, aj keď sme chlapíkovi zdvihli tlak, pretože sme to zle zrátali a mali sme pripravenú inú sumu. Nakoniec sme sa nejak dohodli, zaplatili a vyšli. Všade bolo plno ľudí.
More už nebolo ďaleko. Zaparkovali sme ulicu od mora v Budve a hľadali podnik na pláži. A veru boli otvorené viaceré. S teraskou a ohrievačmi, dobrou kávou rovno pri piesku. A ten výhľad! Popri vode bolo dosť bordelu, ktorý pánko neďaleko hrabľami hrabal naspäť k moru. Nechápali sme, prečo to robí, ale teda snáď to má nejakú logiku. Hneď za barmi bola ulica s trhmi, ale tie vyzerali dosť ošarpane a opustene. Snáď to v lete vyzerá lepšie. Išli sme ďalej cez Bečiči a Svätého Štefana , plateným tunelom sme prešli naspäť do vnútrozemia k jazeru Skadar.




Brunch v Podgorici
Odtiaľ je to už len kúsok do hlavného mesta a tak sme si povedali, že sa najeme tam (to sme ešte nevedeli, ako sa tak zachránime). Pozerám na mape Old Town. Ok, to je náš smer. Zaparkovali sme na ulici s ceduľov plateného parkovania, ale nikde stánok ani človek predávajúci lístky. V stánku obďaleč sa pani pýtame po slovensky, ako máme zaplatiť. Ukazuje nám svoj starý nokia mobil, múzejný kus. Ok, bude to fungovať z nášho? Niečo stále hovorí a neprestáva. Asi že nám to zaplatí. Nadiktujeme jej čísla a naozaj pošle sms za nás. Necháme jej peniažky a ďakujeme. Usmeje sa a kričí za nami, že keď nedojdeme do daného času, tak nám zaplatí ďalšiu hodinu. Milé. Ideme teda do starého mesta. Ale...
Hm... kde to je? Prechádzame rozbitými úzkymi ulicami s rozbitými domami a odpadkami v záhradách. Kde to je? Prejdeme pár ulíc, ale naozaj nikde nejaké staré pekné centrum ani nič nie je.
Teda poďme sa aspoň niekde najesť. Po skúsenosti v Osijeku si dávame deadline pár minút a pár ulíc. Vrátime sa na ulicu s autom a ja cítim vôňu jedla. Vychádza z takej divnej budovy pri nás. Je to reštaurácia? Ja neviem. Žiadna ceduľa. Vychádzajú odtiaľ iba chlapi. Filip nakukne dnu. Je tam síce trocha nafajčené, ale jedlo vyzerá dobre. Sadneme si, všetci na nás čumia a je to teda dosť veľký podnik. Dojde milý mladý chalan a pýta sa po bosniacky, čo si dáme. Snažíme sa po slovensko-nejak, ale pochopí, že angličtina bude lepšia a donesie nám menu. Vyberieme si rýchlo, sme hladní. Medzitým príde a mení nám obrus a upratuje po stole. Hehe, turisti. Dobre sa najeme. Poďakujeme pani v stánku za ochotu kúpiť nám parkovací lístok a ideme ďalej. Ďalšia krajina: Albánsko.



Káva v Skadari
Cesta na hranicu vedie popri jazere. A už stojíme v rade a samozrejme si vyberieme ten horší. V tom druhom sa autá posúvajú rýchlejšie. Sme frustrovaní. Konečne sme na rade a predskočí nás peší muž a začne si niečo vybavovať. Filip ide vyskočiť z kože, ale nemá význam sa rozčuľovať. Konečne sme po kontrolách a pokračujeme v ceste. Krásna asfaltka so svetielkami a krajnicou nás udivuje od prvého kilometra. Dokonca objazdy dediniek. Kruháče. Smerujeme do Skhodëru, mesta pri jazere. Filip zle odbočí a nájdeme sa v dedine. Časť ide dobre, ale keď sme v centre, pri obchodoch je to totálny cirkus. Autá stoja kdekoľvek. Idú vľavo aj vpravo. Stoja a zastanú hocikde. Kľučkujeme desiatkou okolo a pomedzi. Do toho cyklisti a chodci, ktorí autá nevnímajú. Tých dvesto metrov sme šli asi desať minút. Hehe. A čo ešte? Všade samý mercedes. Mercedes. Aké ide auto? Mercedes! Aké tam stojí auto? Mercedes. Čo je v tej bráne? Mercedes a mercedes. Iných značiek nieto. Je to humorné. Zabávame sa. Pred Skhoderom ide pred nami somárí povoz. A potom chlapík na motorke s nákladom pred sebou, cez ktorý nevidí nič. Šúlame sa od smiechu. Akoby sme sa teleportovali do Maroka. Alebo do iného času. Šialené. Na kruháčoch autá idú ešte ako tak, ale motorky a mopedy si to križujú. Bicykle idú v protismere a chodci ani nehovoriac. Peklo. Filip chce odbočiť k jazeru, ale bojí sa aj pribrzdiť, nieže by tu niekde zaparkoval a nechal auto. Ešte že sme jedli v Podgorici. Vedľa nás ide típek na bicykli a v ruke drží desať mŕtvych kohútov dole hlavou za nohy. What?
Chceme fujazdiť preč, aj tak máme ešte dlhú cestu pred sebou, ale dali by sme si kávu. Alebo niečo. Ale kde?
Nad mestom je hrad, poďme tam! Vyštveráme sa úzkou kamennou cestičkou až po vchod. Parkuje tam rôzne ďalších päť áut. Som zvedavá ako pôjdeme naspäť. Kúpime si za eurá lístok a ideme pozrieť zrúcaniny. V areáli je pekná reštaurácia so sklenenou terasou. Dáme si kávičku a letíme k autu. Je tam, má štyri kolesá, už len sa nejako otočiť a vyjsť. Filip časť vycúva a na zákrute sa mu podarí otočiť a tak sa vymotáme preč. Cez mapu v telefóne ideme smerom na Čiernu horu. Cesta je taká nijaká, úzka, nie je tam veľa áut, až sa bojím, či tam je vôbec prechod. Ale áno je, a plný áut. Čítame knihy a pomaly sa posúvame. Prejdeme bez problémov a ideme ďalej úzkou cestou. Takou, že keď ide auto oproti, musíme spomaliť a uhnúť sa. Stmieva sa, ale pred nami ide dodávka a dobre nám ukazuje cestu. Pozná asi skratku, lebo pred Dobrou vodou strmo odbočí. My ideme ďalej po hlavnej, za osobnými autami.
Dojdeme do Kotorského zálivu, tento krát to dáme kompou, lebo naokolo je to naozaj na dlho. Akurát nám zdrhne a tak sme prví na ďalšej. Nečakáme dlho a a zaplní sa aj tá. Vezieme sa na druhú stranu vody a pokračujeme smer Chorvátsko. Zas je pár áut na prechode, ale ide to celkom rýchlo a sme späť v EU s normálnymi cenami za volanie a sms. Zastavíme sa ešte v obchode cestou. Najprv síce omylom na letisku pri Dubrovníku, spoza stromov nejde rozoznať, čo je to za budovu, ale nakoniec nájdeme potraviny a urobíme nákup. 






Silvester v Dubrovníku
Dubrovník! Ale je tu dosť problém zaparkovať. Domáca nám síce odporúčala ulicu asi kilometer a pol od nás, že tam je plno miesta a je to zadarmo, ale potrebujeme vyložiť batožinu a tak parkujeme v platenom neďaleko. Najužšou uličkou stúpame po schodoch a ide nám dievča naproti. Zachrípnutým hlasom pozdraví: „Chelou“. Je to ona. Ukáže nám apartmán a kecáme. Nekonečne dlho. Je milá, ale chceme ísť ešte preparkovať  a možno na prechádzku. Vyzdvihneme auto a hľadáme. Ulička, čo nám odporučila je plná áut. Tak, že sa ani na konci nedá otočiť a tak so sklopenými spätnými zrkadlami cúvame dvestopäťdesiat metrov. Zlé. Nakoniec vyjdeme trocha vyššie a tam je jedno luxusné dlhé miesto. Presne pre nás. Super. Len teraz cesta naspäť je nekonečná. Máme to miesto prechádzky mestom. Dva kilometre.
Raňajky máme z luxusného nákupu. Chorvátske olivy. Bublinkové víno. Oj. Je sviatok. Posledný deň v roku. Treba sa rozmaznávať. Mandarínky odtrhnuté priamo zo stromu. Sladké a svieže.
Slnko páli. Filip si číta na terase a potom ideme do mesta. Prejdeme popod hradby, po uličkách a zapadneme v bare na kávu a pivo a hráme karty. Všade je plno ľudí. Priam tlačenica. Všetci krásni. Krásne poobliekaní. V kožuchoch a topánkach na opätkoch. Muži sú vyobliekaní v oblekoch. Všetci ako z časopisu. Smotánka. Najeme sa na pláži, dáme si jedlo to go z woku. Je celkom dobré. A koláčik z miestnej pekárne, kde obsluhuje nafučané mladé dievča. Áno, komu by sa chcelo robiť posledný deň v roku, keď ostatní už žúrujú? Prejdem sa cez mesto na opačnú stranu. Zasadneme na rakiju. Cestou späť sa stavíme na námestíčku s vianočnými trhmi a vareným vínom. Úžasná atmosféra. Veľmi milí ľudia. Dobré víno. Miestne pivo. Super.
Vystúpame na ubytovanie a správa od domácej, že sa máme k nim pridať na žúr. Prídeme, je tam nafajčené, že by sa dym dal krájať. Fajčia všade a všetci. Kecáme. O polnoci z terasy pozeráme na ohňostrojv centre mestečka. Pekné. A ďalej sa ideme baviť. Pred druhou už nevládzeme. Chorváti vyliezajú oknom. Stále prichádzajú noví. Baby sú nahodené, namaľované a chceli by ísť do mesta. Chalani v teplákoch.
My ráno vstávame. Pobalíme sa. Ešte posledná otázka na domácu, či idú aj s priateľom s nami do Bratislavy, ako v noci sľubovali. Samozrejme, že nie. Sadneme do auta a vezieme sa domov. Tisíc kilometrov.





Káva v Neume
Cestou po pobreží nás ešte čakajú hranice s Bosnou. Zas rad a 9,3 kilometra so zastávkou na hnusnú kávu. Ale nič iné nebolo otvorené, tak sme vďační aj za to. Pokračujeme ďalej a po chorvátskej diaľnici prídeme po tme a cez lejak do Záhrebu.

Supper v Záhrebe
Hľadáme reštauráciu. Ale buď sú na druhej strane v protismere alebo zatvorené. Už aj pri jednej zastavíme, vyzerá vysvietená, ale je zavreté. Nakoniec nás zachráni mexická. Jedlo nič moc, ale oddych a energia nás posilnia na zvyšok cesty. Domov prídeme pred polnocou.

nedeľa 5. novembra 2017

Izrael - paralelné svety



Odchod
Teda hrozné a to som ešte nevedela, čo ma čaká! Ako som vždy pripravená a zbalená skôr, tak dnes je všetko inak. Večer letím a ešte som v práci a zbalené nič, ani kúsok. Ani len batoh a kufor nie je zložený zo skrine. Po vete: „Ty letíš večer?“ som začala byť v strese. A aj tak aj bolo. Rýchlo poplatiť veci cez internet, nabaliť oblečenie, umenie... Do toho jem, vybavujem, telefonujem, kupujem si lístok na bus. Ešte konzultujem s Filipom, na ktorý mám ísť, aby sme sa pred odchodom videli.
Fuj.
Nakoniec ma Filip vezie na poslednú chvíľu pod most, smerom do zákazu. Stojíme tam, kde sa nesmie parkovať a nakoniec bus mešká (ide na čas, len my sme to poplietli). Konečne sedím dnu, spotená, vystresovaná, a mám len to, čo mám. Hm. Vo Viedni pred countrami sú ďalšie countre, usmievam sa na staršieho pána a on na mňa (už v tej chvíli) podozrievavo pozrie a zavolá si ma k svojmu stanovisku. A tam začne 55 minútová buzerácia. Kam idete, kto ste, kto je „ja mirka“, koho to je emailová adresa, kto platil letenku, kde pracujete, čo robíte, máte priateľa, koľko ste spolu, máte deti, plánujete deti a ďalšie. Je ako nekonečná studnica osobných otázok. Mám pozývací list  v hebrejčine, že som umelkyňa a zúčastňujem sa výstavy. Nevadí. Pozerajú na web stránke, či som to naozaj ja. Kde idete? Kde ešte budete? Ako dlho tam budete? S kým tam budete? Výsluch. Ku komu idete? Kde budete bývať? Ako to, že neviete naspamäť adresu? Prídu po mňa. Na letisku nie je internet. Je, veď mi to písali. Nie, nie je. Veci ste si zbalila sama? Aha, máte veci od niekoho iného? Áno, pre študentku, od jej maminy. Vybaliť! Berie si igelitku plnú darčekov, kde na ne nevidím (kľudne mi tam môže dať niečo on). Nepáči sa mi to. You look suspicious! What? Keby som sa nebála, že ma nepustia do krajiny, idem sa naňho sťažovať. Konečne mi vráti veci, poďakuje sa za moju patience (vrie to vo mne) a odnesie mi veci ku countru (aspoň niečo teda). Check-inovala som sa cez internet.  Aha, a čo to je? Nechápem. Ani oni nechápu. Načo to ponúkate, keď to nemá žiadny význam? Check-inuje ma slečna. Sedačka v strede, B-éčko. Uff. V lietadle medzi dvoma väčšími chlapmi. Asi za odmenu. Jednému je zima. Ide si po horúci čaj. Ponúknem mu svoju deku. Je z toho celý paf. Ešte na odchode z lietadla mi ďakuje. 

Príchod
Dolet a kontrola v je už ok. Na letisku wifi funguje. Píšem Sofi. Vyzdvihnú ma aj s manželom Amosom o desať minút. Postarší pár dofrčí v rozpadávajúcom sa, špinavom aute. Kecáme celú cestu do mesta. Pánko – architekt mi vysvetľuje históriu mesta a zaujímavosti. Super. Je tma, a skoro jedna v noci, ale všade sú autá, podniky sú plné. Prechádzame uličkami plnými hlučných, zabávajúcich sa ľudí. Keby bolo vidno, tak odtiaľto už vidíš more, hovorí Amos v jednej tichšej uličke pri peknom dome so zelenou stenou z rastlín. Pekné. Tam bývame. Napriek všetkému, alebo možno práve preto, sa mi nedá spať. Chrápanie, buchot, nočný život. Ráno som ako po prežúrovanej noci.

Fresh paint
Akcia sa koná ďalej od centra a od pláže. Idem pešo, pozdĺž ulice plnej reštaurácií a obchodov, cez riečku a potom popri obrovskom parku s hracími plochami na basketball, futbal a iné športy. Neskôr tam postavia aj cirkus. Ďalej po chodníku popri odbočke na diaľnicu, kde zrazu skončí chodník a nie je kam ísť. Prebehnem cez cestu a potom sa našťastie znova objaví chodník. Druhý krát idem popri domoch a je to lepšie. Inštalujem. Mám pomocníka! Nechcú ma pustiť ani na rebrík. Ale keď zistí, že mám na to špeci patent, pustí ma na druhý rebrík a dorobíme to spolu. Konštrukcia je síce vyššie, ako som chcela a písala im, ale dá sa na ňu pozrieť aj z ďalšieho poschodia. Ďalší deň to doriešim a ešte treba doplniť svetlo. Tiež nie ideálne spracovanie. Ostatní už majú všetko hotové. Len niektorí dorábajú posledné detaily. Hotovo. Ďalší deň, v nedeľu, je voľno – majú privat party so sponzormi a pondelok je len pre pozvaných a nás, vystavujúcich. Potom je to už otvorené pre verejnosť. Každý deň je tam plno ľudí. Naozaj plno. Som šokovaná. Dav prúdi dnu a zároveň von. Občerstvenie, pivo, víno, na jedlo si zavolali známeho kuchára. Ľudia sa prišli vyslovene zabávať a je o nich postarané. Počasie je príjemné, takže je to úplný ideál. Wow! Na prehliadke je dizajn, obrazy a sochy, všetko na predaj. Aj International výstava, ktorej súčasťou som ja. A časť plochy zaberajú galérie, kde v kójach prezentujú umelcov, ktorých zastupujú. Je toho naozaj dosť a veľa vecí aj zaujímavých. Veľa prác s porcelánom, aj s textilom.

Tel Aviv
Sobota po inštalácii. Konečne mám čas pozrieť si mesto. Doteraz som len prechádzala a zrýchla vnímala, čo je okolo. Šabat. Idem poobede z výstavy. Od včera večera nechodia busy. Idem pešo cez pláž, tiahne sa zo severu na juh pozdĺž celého mesta. Niektoré obchody a reštaurácie sú otvorené, iné nie. Zmenárne a banky  a všetky oficiálne inštitúcie sú zatvorené. Všade je plno ľudí, prechádzajú sa, bicyklujú, kolobežkujú, hrajú volejbal, nohejbal a všetko možné na ihriskách na piesku. To je atmosféra! Úžasné. Západ je kúsok pred siedmou. Ľudia sedia na lavičkách, na múrikoch, či na piesku a sledujú more a slnko. Všade vládne pokoj a pohoda. Dávno som to v meste nezažila. Radostná atmosféra. Čas na „dôležité“ veci. Veľmi sa mi to páči. Atmosféra mesta that never sleeps, non-stop mesta. V nedeľu si idem prechádzkou cez pláž kúpiť sandále, pretože mám z tenisiek totálne mozoľnaté päty. Naspäť idem tiež po pláži a potom chcem ísť do múzea, ale mám smolu. Majú posunutý týždeň. Víkend je piatok a sobota a nedeľa je ako pondelok, čiže galérie sú zatvorené. Prejdem sa do shopping centra, ale je tam veľa ľudí a tak sa vraciam na pláž. Neskôr večer po západe idem na večeru. Celý čas mi domáci hovorili, že tu ma nik nebude obťažovať a môžem ísť sama večer na drink. Ok. Je to nezvyk. Aj jesť sám v reštaurácii je divné, ale keď nie je s kým... Simply Israeli znie ako to, čo by som mala ochutnať. Majú len shakshuku v rôznych verziách. Mňam. Je to teda dosť pálivé, ale chutné. Maličký podnik s milým obsluhujúcim pánom. Bolí ma hrdlo, tak pijem čaj. Dojde účet a drink je na house. Milé. Neskôr dojdu ešte dve turistky a pánko im vysvetľuje stupnicu pálivosti, aj nula je už pálivé (ja som si, nevediac o tom, dala stredné). Ďalší deň som išla jesť na Dizengoff, ulicu s reštauráciami a barmi. Náhodne som vybrala podnik, kde mali úžasný humus s teplým cícerom či fazuľkou, falafelom, nakladanou zeleninou a pita chlebom. Obsluhovala ma milá baba s perfektnou angličtinou. Pýta sa ma, odkiaľ som a čo tu robím. Je vtipné, že ona (a nestalo sa mi to prvý raz) si myslela, keď som povedala Hello, že vravím Shalom a začali na mňa po hebrejsky. Tam na jedlo som sa vrátila ešte niekoľkokrát, aj s Filipom.

Múzeá (galérie)
V pondelok (!) teda  idem znova do múzea, nechám si dosť času, ale aj tak musím niektoré časti prebehnúť. Stavím sa na kávu, nie je moc dobrá. V pokoji si ju chcem vychutnať, ale dovalí sa celá skupina postarších ľudí (skoro ako u nás, haha). Dokonca si jedna pani nemá kde sadnúť, tak si prisadne. Donesiem jej stoličku a poďakuje po anglicky. A vôbec nemá problém: „Oh, I forgot to take the spoon, may I use yours?“ a zoberie mi lyžičku z taniera a pomieša si svoju kávu. V nemom úžase sa na ňu usmejem. Izraelská dôchodkyňa. Usmieva sa na mňa.
Múzeum má aj sochársku záhradu, dvor s pár sochami. Je to veľmi príjemné miesto, hlavne keď je stále pekné počasie a teplo. Reštaurácia pri sochárskej záhrade je tiež plná. Kultúra je tu IN.

Západy slnka
V sobotu večer na pláži som pozorovala prvý západ slnka. Žeravá guľa sa pomaly ponorila do mora. A odvtedy už nezmeškám ani jeden. V pondelok ho pozorujem od starého prístavu, teraz premeneného na reštaurácie a obchody, a potom idem na Fresh paint otvorenie. Cestou späť, je pred jedenástou večer, idem zasa pešo, ale všade je svetlo a plno ľudí. Na ihrisku hrajú futbal a basketbal a na pláži volejbal a iné plážové zábavky. Behajú, bicyklujú a kolobežkujú. Naozaj je to non-stop mesto. Ďalší deň je ďalší západ slnka. Dokonca zas rovno do vody. Neviem, či som dakedy videla slnko vchádzať takto priamo do mora. Áno, mali sme taký výlet, že ráno sme si dali východ v Atlantickom oceáne a potom prelet a západ v Tichom oceáne, ale neviem, či slnko zapadlo takto krásne a jednoducho, úplne do vody. Väčšinou je nad vodou opar a slnko vchádza do oblakov a potom zmizne. Wow. Tu je to wow! Každý deň iné, ale stojí to za tých pár minút sedenia. Očividne to rovnako hodnotia aj ostatní ľudia. Všetci, čo sú na pláži, zastanú a buď len sledujú alebo aj fotia. Akoby sa nikto nikam nemusel ponáhľať.

Tel-aviving
Filip doletel. Išla som poňho vlakom, keďže chodil každú polhodinu, a cesta trvala pár minút. Pohodlné. K vlaku však bola taká kontrola ako je v inej krajine na letisku, cez skener. Po Filipovom príchode sme sa presťahovali do nového ubytka. Prízemného jednoizbového bytu o ulicu ďalej. Baba bola milá, len nefungoval kľúč, potom sme nemali sprej na zámok, a potom neodpisovala na mail. Ale inak bola veľmi krásna  a milá. Aj jej kamoška. Pôvodne sme mali bývať inde, ale chlapík, čo sa mal odsťahovať išiel na operáciu kolena (vraj majú výbornú odbornú starostlivosť o pacientov a kvalitných doktorov). Tak sme bývali zase viac v centre a ja som sa nemusela ani ďaleko presúvať. Filip došiel v najteplejší deň celého týždňa. Šli sme hneď na pláž. S fľašou vína (videla som takto posedávať na piesku veľa mladých ľudí). Pokoj a pohoda a ďalší západ slnka.
Druhý deň sme sa prešli plážou do starej časti Old Jaffa. Ja som tam už bola, pár pekných úzkych uličiek, prístav s lodičkami, reštaurácie a hore námestie a park s Ramsesovou bránou. Sadli sme si do podniku s teraskou, na kávu a koláčik. Mňa už poznali, bola som tam niekoľko krát. Cappucino? Yeah, and esspresso...with milk. Do you pay for both? Prekvapila ma tá otázka. Áno.
Ďalší deň sme sa stretli so slovenskými študentmi, aktuálne na výmennom pobyte v Jeruzaleme, a prešli sme si veci na Fresh paint. Išli sme busom. Konečne som našla nejakú linku, kde by sme sa bez prestupu odviezli čo najbližšie. Ale vraj sa netreba spoliehať veľmi na rozpis, že si autobusy chodia, ako im to vyjde (či nevyjde). Tak stojíme v horúcom slnku na zastávke a čakáme. Autobus dojde, je klimatizovaný a plný. Ale skráti nám cestu na Fresh paint. Zas je tam plno ľudí. A všade pri každej expozícii stoja buď majitelia, tvorcovia alebo sprievodkyne. Tie sú poväčšine mladé dievčatá, ktoré sa každému hneď prihovoria a ponúkajú sprievod a komentár k vystaveným dielam. Potom sme sa prešli na pláž, do parku medzi hotelmi na vyvýšené miesto s výhľadom. S vínom v ruke sme si pozreli ďalší západ slnka.

Jeruzalem
Deň začne dobre. Vstaneme skoro, ešte pred budíkom a vypravíme sa na vlak. Je to tridsať minút chôdze. Prídeme akurát, ešte kontrola a kupujeme lístok v automate. Zostúpime na perón, a je tam plno. Na tabuli je zobrazený čas nejakého vlaku, pod tým je, že ide na letisko a ďalší vlak. Je správny čas, vlak dojde a nastúpime. Bavíme sa s Filipom, ukazujem mu, že len zabočíme a sme na letisku....ale nezabočíme. Čo sa deje? Pýtame sa pána, kam ide tento vlak. Na letisko? Nie nejde. Vystúpte na stanici LOD a odtiaľ choďte. Vystúpime, stojí tam vlak. Prídeme k sprievodcovi, pýtam sa, ako sa dostaneme na letisko. Nič nepovie a vtiahne nás do narvaného vlaku. What? Pohneme sa a povie nám, že sa musíme odviezť naspäť do Tel Avivu a prestúpiť na ďalší vlak. Ach nie! Ten o polhodinku už nestíhame. Čo už. Stojím na jednej nohe. Nemáme lístok. Vystúpime na prvej možnej stanici. Je tam plno ľudí a aj vojakov – mladých ľudí so zbraňami cez plece, dievčat aj chlapcov. Je to zvláštny pocit. Sú veselí, čo je pre nás nepredstaviteľné a zvláštne znepokojivé, so zbraňou tak blízko. Zas je na ceduli napísaný nejaký vlak. Správny čas, ako by mal ísť a pod tým, že ide na letisko. A ďalší vlak zmeškaný. Zas nechápeme a potom si všimnem, že to sa nám presne stalo aj predtým. Omyl. Tým, ako píšu zľava doprava, tak pre nás bol prvý čas ten meškajúci a nie čas vlaku, ktorý bol ďalej. Aha, preto sme nastúpili na zlý vlak. Ešte sa pre istotu pýtam krásnej domácej dievčiny, že ktorý vlak ide na letisko, že už sme raz nastúpili na zlý. A ona: „Me too.“ Príde vlak. Pozriem na ňu, kýva hlavou: nenastupovať a usmeje sa. Ok, až na ten druhý, ten je správny. Tak sa nám to podarí, sme na letisku. Pri priehradke v požičovni áut Filip zistí, že nemá so sebou vodičák. Ach jaj. Kúpim si ďalší lístok na vlak. Letím na ubytko, pošlem mu foto a letím späť na vlak. Miesto o deviatej odchádzame z letiska o dvanástej. Ale teda konečne. Už aj trikrát pršalo a teraz svieti slnko. Podľa mapy v telefóne sa vymotáme na diaľnicu a potom do vnútrozemia a Jeruzalema. Zaparkujeme pri starom meste a ideme objavovať. Staré mesto je bludisko malých uličiek, dáme si kávičku a humus (ale nie je taký dobrý). Prejdeme sa k Múru nárekov, skontrolujú nám veci... zas. Popŕcha, je to nepríjemné. Muži si v svojej časti musia nasadiť jarmulku a ženy šatku okolo hlavy, dokonca niektoré turistky nemajú ani to. Motám sa medzi ženami a sledujem medzery medzi kameňmi plné papierikov. Potom sa prejdeme za múry mesta smerom k Olivovej hore. Je to úplne iné ako v Tel Avive. Staré kamenné mesto plné histórie, kostolov. Je tu aj chladnejšie. Jeruzalem je na kopcoch, Tel Aviv na rovine. Nie je tu more. Vrátime sa cez mesto, cez trhy, nakúpime suveníry a ideme ďalej k ďalšiemu bodu výletu.

Mŕtve more
Po ceste klesáme a už je značka sea level. Mínus sto. Mínus dvesto a tak prechádzame pomedzi vysušené hlinené skalnaté kopce, s občasnými osadami a kozami. Vyzerajú dosť opustene a strašidelne. A už ho vidíme. Dole v jame je more. Wow. Nájdeme odbočku na Kalia Beach. Zaparkujeme. Zaplatíme vstupné a hodíme sa do plaviek. Je tam dosť ľudí. Slnko pomaly zachádza, ale je teplo. Pri brehu je šedé bahno. Je to vtipné, ľudia sa chichocú a natierajú sa ním. Filip sa hneď hodí do vody, je trocha chladná. Ja sedím na brehu a natieram sa. Heh. Dáme si foto celí zamaskovaní. Filip si vo vode naprská do očí a tak habká von z vody. Je ako slepý. Musím ho vyviesť k sprchám. Potom idem do vody aj ja. Samozrejme ochutnám, ale je to odporné. Presolené, hnusné, špinavé, také... vadivé. Po slanom a blatovom kúpeli sa osprchujeme, nedalo by sa to bez toho vydržať. Na to nás domáci upozorňovali. A sme na ceste späť do Tel Avivu. Slnko nám zapadá pred očami. Vrátime sa za tmy a zaparkujeme na platenom parkovisku o ulicu ďalej od ubytovania. Ideme ešte na pláž, hoci sme už západ nestihli. Na druhý deň sa odvezieme na letisko, odparkujeme auto, zodpovieme na pár trapných otázok a môžeme si stať do nekonečného radu na check-in. Letíme.




veľké mesto

iné možnosti

podivné stromy

pred múzeom

malé a veľké

lekná

na pláži

Western Wall
 
cestou na Olivovú horu



cestou k Mŕtvemu moru

sea level

zdravé bahno

presolená voda

zábava

exotika na pumpe

smer Tel Aviv