Gruzínsko III

Gruzínsko 24. 1. - 1. 2. 2015

Výborné jedlo a ako sme sa naučili štyri slová po gruzínsky a s nimi precestovali krajinu

 Ďalší deň máme na pláne navštíviť nejaké vinárstvo. Vytipovali sme si Telavi. Ideme z metro stanice Asani. Tam nevieme kam, tak sa pýtame. Jeden šofér vraví, že nás zoberie. Ale my nechceme ísť inde, len Telavi. A odtiaľ vás „my friend five minutes“. Nie, nie. Pýtame sa ďalej, ale nik nám nevie poradiť. Zas nás dobehne ten istý šofér  a vraví „Telavi“. Tak teda ok. Pozerám mapu a ideme poriadne naokolo. Žeby do Tsnori a odtiaľ nás vezmú? Ale pred odbočkou sa vraciame naspäť na smer Telavi. Sme v aute vyše dvoch hodín. Krajina je krásna, kopcovitá. Aj vinohrady vidno. Vynorí sa Kaukaz s bielymi vrcholcami. Šofér si cestou rieši biznis. V jednej dedine vyloží pneumatiky, v inej dačo ďalšie. Zastaneme pri aute, z ktorého trčí naporcovaná krava. A potom zastaneme úplne, pár kilometrov pred Telavi. „Here my friend, five minutes“. Čakáme, asi dvadsať minút nič. Potom zatrúbi maršrutka. Máme nasadať a nemusíme platiť. Ďalších desať minút jazdy a sme v Telavi na rušnej ulici. Prejdeme sa, hľadáme centrum alebo informácie. V jednej kaviarni si dáme kávu. Je tam mestská wifi, ale nevieme sa rozhodnúť. Predsa len nájdeme to infocentrum. Dievčina hovorí perfektnou nemčinou. S vinohradmi nám však nevie poradiť, všetko je ďalej od mesta a nevie, či tam budú ochutnávky a či vôbec majú otvorené. Sme hladní, rozhodneme sa ostať v meste a najesť sa. Sú skoro štyri hodiny a posledná maršrutka ide aj tak už o šiestej. V jednej peknej reštaurácii s výhľadom je hrozná obsluha a nič moc výber jedla. Ideme do inej. Je prázdna. Dievčatá nevedia ani slovo po anglicky ani po rusky. Nevieme si objednať ani biele víno. Je to náročné. Konečne na piaty raz „rukami-nohami“ sa to zázrakom podarí. Jedlo vyberáme pichnutím do jedálneho lístka. Majú tu takú zeleninu miešanú s orechmi (baklažán, či paradajky, tu šalát), tak chcem ochutnať. V šaláte však žiadny orech nenájdem. Len tak orientačne sa chcem opýtať, čo mám, ale bol to chabý pokus. Prikradne sa k nám starší pán a opýta sa ma, čo chcem. Len sa pýtam, aké jedlo mám, lebo v mojom šaláte žiadne orechy nevidím. „Oh, I am sorry.“ „No problem.“ Sme tu ešte jeden deň, tak to tam niekde vtesnáme. O chvíľu nám na stôl dojdu pražené huby a zelenina. Darček. Ďakujeme. Jedlo je výborné, šalát, zemiaky, huby, zelenina, mäso, všetko dobre pripravené, dobre dochutené. Pochutnáme si. Na účte majú cenu s desiatimi percentami, necháme ešte viac.

Odchádzame do Tbilisi. Hľadáme maršrutku, ale zas nás pri autách ukecá típek, že nás odvezie. Tak nasadneme do smradľavého, špinavého auta s babičkou. Tá si však o chvíľu presadne k nám dozadu a dopredu si sadne stokilová vymaľovaná pani v kožúšku a s kamienkovou kabelkou. Nejaká miestna diva? Stúpame do kopcoch, samé zákruty, šofér fajčí. Cesta je hrozná, dieravá. Potom zostupujeme a za hodinu a pol sme na Asani. Odvezieme sa jednu zastávku a prejdeme sa do centra. Zostaneme v parku so skleneným mostom. Chcem ísť niekde na drink. Až v centre na turistickej ulici zosadneme v jednej z reštaurácií. Dáme si pivo a koňak a oddychujeme. Je tu príjemná atmosféra. Rozhodneme sa najesť v podniku z prvého dňa. Chcem to ich lobio, polievku a tie nakladané kvety. Ideme. Hneď to nájdeme. Je tam plno a nafajčené, ale ostaneme. Filip si dá tekvicovú polievku. Jedlo je výborné. Dojdeme na hostel a dnes večer oddychujeme.

Posledný deň. Sobota. Vstaneme, zbalíme veci a necháme ich na hosteli. Filip sa cíti choro, tak do kúpeľov už nejdeme. Škoda. V supermarkete nakúpime gruzináčiky a čokolády. Raňajky ako burger vo wendy’s ma nenadchnú. Dám si zmrzlinu. Ale stále som hladná. Rozdelíme sa. Idem do múzea moderného umenia, ktoré je v podstate výstavnou miestnosťou Zuraba Tsereteliho, gruzínskeho vše-umelca. Sochy, maľby, mozaiky, pamätníky. A žiadne chudácke. Všetko poriadne veľké a farby natierané vo vrstvách, nie je žiadny trochár. Som v nemom úžase. Maľby a ani ostatné veci sa mi vôbec nepáčia. Zosadnem k niekoľkým monografiám v hocijakých jazykoch a zapozerám sa. Tu taká socha, tu iná, pamätník v Moskve, tu sme boli, aj som sa divila, kto to robil, tu v Londýne, v USA, v Španielsku, v Montevideu, Paríži, Ríme, všade. Bol to oficiálny umelec olympijských hier v Moskve. No nemá malý ateliér. Fotka s Putinom, Clintonom, Depardieuom, Chaplinovou a inými politikmi a celebritami. Pamätníky v Gruzínsku, zlatý na našom kruhovom námestí v Tbilisi, obrovský pri Tbiliskom mori. Dojde Filip a pozrieme si výstavu fotografií jeho s niekým známym. Je to až neuveriteľné, koľko toho za život stihol. Neuveriteľné množstvo práce. Všetci ostatní umelci naňho museli byť nasratí. Veď dostal všetky zákazky. Nemal konkurenciu.

Prejdeme sa uličkami a zapadneme do západne vyzerajúceho podniku s bagetkami a koláčikmi. Dáme si aj výbornú kávu, obsluha vie po anglicky. Jediná wi-fi nefunguje, inak by to bolo dokonalé. V meste nakúpime darčeky. Vyvezieme sa lanovkou k soche „Mother Georgia“ a k Ivanišvilimu domu. Vraj tam má akvárium so žralokmi a neviem čo ešte. Aj od cesty to vyzerá šialene.  Je tam autíčko s kávou, dáme si, ale nie je si kam sadnúť. Sme unavení, sedíme na múriku a pozeráme do botanickej záhrady. Tu dole a na hrade sme sa vlastne prechádzali ten prvý večer. Cestou naspäť sme sami v lanovke, nevystúpime a vyvezieme sa hore ešte raz. A potom dole. Je to príjemné si posedieť. Chceme ešte ochutnať jedlo vyzerajúce ako chlieb s vajcom v strede, khachapuri. Ja si nedám to syrové, ale baklažánové a Filip si dá palacinky s mäsom. Trvá to dlho. Ale chlebík je úžasný. Horúci, čerstvo urobený a zelenina dnu je fajn dochutená. Po jedle ideme ešte kúpiť pelamushi, oriešky v sirupe. Majú ich všade a vyzerajú vtipne, ako také veľké fazuľové lusky vo farbách od telovej až po čiernu.

Ozvú sa Andrea so Zajom, že sedia v Rači, podniku neďaleko od nás. Pridáme sa na kapurkovú čaču. V podniku je plno, za barom – stolom s chladničkou stojí plná pani, usmievavá. Ďalšia obsluhuje. Vidieť do kuchyne, ako sa jedlo pripravuje. Filip chce koňak, ale nemajú. Čaču. Ok, chceme frťana. Pani vytiahne z chladničky pol litrovú plastovú coca-colu za štyri lari. Ok, prinajhoršom zbalíme domov. Dáme si ešte baklažán s orieškami. Lahodné. Cestou na hostel sa zastavíme v známej sirupárni, ktorá vznikla na začiatku dvadsiateho storočia, Lagidze na Rustaveli s mozaikami a zrkadlovými stenami. Za pultom sedia tetušky. Máme na výber z príchutí: čokoláda, šampanské, vaječný koňak a ešte nejaké. Je ich šesť. Šprcnú nám zo sirupu do pohára a zalejú sódou. Zajo nám niečo namixuje. Je to pre neho kultová vec. Je tu aj dosť ľudí. Na hosteli vezmeme veci a rozlúčime sa kolou v podniku oproti. Ideme. Hodia nám veci do maršrutky a keďže je čas, a na seba sme s darčekmi zabudli, letím kúpiť ešte jeden koňak. V malých obchodíkoch majú ešte lepšie ceny ako v supermarkete. A už sedíme, vzadu, lebo Filip nič neobsadil, s ďalšími dvoma. Cesta ubieha. Máme ešte jednu zastávku v obchode, kúpim si slnečnicové semiačka, najlepšie, aké som jedla a o druhej sme na letisku. Čo budeme robiť do päť dvadsať? Sú tam pod šikmou strechou také miesta s matracmi, ľahneme si. Lúštim krížovky, dáme si čaj, prejdeme kontrolou a dnu si tiež ľahneme. Lietadlo je plné. Strašne fúka, sú turbulencie, aj meškáme. Do Budapešti priletíme niečo pred šiestou, uff. Vystúpime, vezmeme batožinu, típek nás odvezie. Je tu kosa, auto je zamrznuté, ale ide. Nasadneme a ideme na kávu a potom domov. Hurá.    

  

Telavi a Kaukaz

v Telavi

Telavi

Tbilisi v noci

cestou lanovkou v Tbilisi

Tbilisi na dlani

stará časť mesta

cestou ku káve

matka Georgia

Gruzínsko II

Gruzínsko 24. 1. - 1. 2. 2015

Výborné jedlo a ako sme sa naučili štyri slová po gruzínsky a s nimi precestovali krajinu

Na hosteli sa rozdeľujeme, my ideme do Kazbegi. Zajo s Andreou musia ísť do Tbilisi, majú na druhý deň prezentáciu. Nechávame kufor v hosteli a ideme stopovať k benzínke. Maršutka nejde, hoci nejaké tam stoja. Taxikár nám ponúkne odvoz za päťdesiat lari, ale odmietame. Maršutka by mala stáť máličko a vraj jedna ide za desať minút. Stopujeme, ale buď nám ukážu, že sú odtiaľto, alebo nás ruské autá ignorujú, prípadne nesúhlasne zakývajú hlavou. Filip je trocha nervózny. Potom ide nejaké rýchle auto, ledva pri nás zastane. Típek neotvorí okienko, ale ukazuje na dvere, že máme nasadnúť. My však nechceme taxík. Za koľko? Nie, len nastúpte. Nie, za koľko? Za desať? Jasne, ok. Nastúpime. Ujko sa milo usmieva, vyzerá na pohoďáka. Vyrazíme. Pustí naplno rádio, západné hity osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Potom trocha kecáme. Všade veľa touli (štvrté slovo – sneh). To bola jedna z mála viet, keď sme sa pochopili. Nevedel po anglicky a nám ta ruština moc nejde, skôr je to skomolená slovenčina (u Filipa až poľština, hehe). Vystúpame ešte v Gudauri a potom ideme mierne do kopca, je tam výhliadka (vraj pamätník rusko-gruzínskeho bratstva), chce nám zastať, ale je tam plno snehu a ľadu na ceste. Všade je bielo. Býva aj viac snehu, potom cesty frézujú. Prejdeme cez najvyššiu časť 2379 m, známu ako Darialská tiesňava, a posúvame sa ďalej k Rusku. Klesáme dole, cez niekoľko dlhých tunelov, ktoré ešte vystavali Nemci. Sú strašidelné. Celkom sa čudujeme, že nám nejdú žiadne autá oproti. V jednom tuneli dobehneme stojace autá. Stojíme v tme. Pár áut sa vráti, ale iná cesta do Ruska nevedie. Hm. My čakáme, típek ide do Vladikaukazu z Tbilisi (priechod je otvorený len od 2010). Čakáme, po chvíli sa pohneme a ideme v kolóne. Típek sa nekašle a predbieha do zákrut. Predbehneme všetkých Rusov, čo nás nezobrali, haha. A sme na čele. Dole v dedine pochopíme, prečo nám nik nešiel oproti. Autá v protismere sú zastavené v dlhej kolóne. Asi by sa neobišli s náklaďákmi a bolo by to zbytočne nebezpečné. Ako pôjdeme zajtra naspäť? Fúha, nemôžeme ísť neskoro. Ešte prejdeme pár dedín, cesta je dobrá, len na jednom kuse kamenistá, kde jediný krát spomalí zo 130 km/h až 140 km/h na nejakých štyridsať. Dediny naokolo sú čarovne položené pod kopcami na akejsi rovine, spojené len mostmi. Domy aj tu vyzerajú rozpadnuté, veľa z nich chýbajú okná, či dvere. Ploty sú poskladané z hocičoho. Konečne Kazbegi, alebo teda Stepantsminda po novom. Všimnem si nevyužitý billboard popísaný: „Vasilij 20 m“ a šípka doľava. Vyhodí nás na námestíčku v centre. Zaplatíme, poďakujeme a ešte sme ani nevystúpili a už pri nás stojí ujko a niečo sa nás pýta. My, že áno, a už telefonuje. Gora Kazbeg je nad nami. Dojde ešte starší pán a po anglicky na nás vybalí, či hľadáme ubytko, a ponúka nám izbu „with hot shower and wifi“ za tridsaťpäť lari. Zdá sa nám to veľa. „With breakfast and dinner.“ Stále. Ok, za dvadsaťpäť len s raňajkami. „Restaurant is expensive.“ Nevadí. Nasadí nás do svojho auta a berie nás hore dedinou. Pri billboarde sa zastaví a ukazuje: to som ja Vasilij. Zabočí medzi domy, k psovi do dvora. Izby sú fajn aj kúpeľňa, je tam teplo, wifi funguje. Berieme. Navrhne tridsať aj s večerou. Súhlasíme a už sa pýta, o ktorej chceme jesť. Do siedmej máme čas, tak sa ideme prejsť do dediny. Fotíme, nájdeme obchodíky, kostolík a vraciame sa. Chodník je celý zasnežený, po ceste idú autá tak stodesinou. Obchody sú otvorené, dokonca aj stánok so všetkým pri ceste. Aj reštauráciu, kaviareň a vinotéku majú. Wow. Myslela som si, že to bude dedina s dvadsiatimi domami.

Večera je fajn, zeleninová polievka s koriandrom, chlebík, niečo vyprážané, cestoviny s nejakou mäsovou omáčkou. Dobré. Ľahneme si do postele. Oddychujeme, lúštim krížovky, Filip pracuje. Zarezervuje ten istý hostel v Tbilisi na ďalšiu noc. Mačka mňauká v pravidelných intervaloch. Dúfam, že prestane. Áno, ale o štvrtej neúprosne začne znova a už do rána neprestane. Pomóc. Raňajky máme na deviatu, ale nechce sa nám vstávať. Vasilij nás budí: „Slovakia...“ a nejaké slovo. Asi raňajky. Pomaly sa vyhrabeme a prisadnú aj nejaký pán so synom. Nebavia sa s nami. Mačka mňauká, hovorím im, že to bolo celú noc. Chcú ju nájsť, ale nevedia, kde je, či v izbe, či kde. Najeme sa: vajíčka, dobrý chlieb, klobáska. Fajné. Zbalíme sa a ideme sa prejsť po dedine. Môžeme ísť cez most, je tam ten kláštor, ktorý je na všetkých Kazbegi fotkách. V centre si chceme dať kávu. Jeden podnik zavretý, aj druhý, aj kaviareň. Ok, posledná reštaurácia na parkovisku. Tetuška nás sleduje z okna. Vojdeme, je to pekné. Dve tetušky pri okne, nejaké dievča za kompom a čašník. Dobové foto a foto z Paríža. Espreso? Nemáme. Uff. Neska? Ok, čo už. Dáme si s mliekom. Poň vyjde niekam von. Dlho sa nevracia. Priamo od kravy? Hehe. Ideme sa prejsť cez most a uvidíme. Pridajú sa k nám miestne psy, aj keď ich odháňame. Jeden z nich ponaháňa kravy, potom breše do tých na ceste, potom sa s jednou bije na rohy. Okolo ide pastier a v ruke má palicu, zaháňa sa na psy, ale prešmyknú sa a idú ďalej s nami do hornej dediny. Ok, skúsme vyjsť hore. Cestička vedie cez dedinu, pomedzi domy, 4,7 km. Všade postávajú kravy a stredný pes ich provokuje, ešte ide s nami jeden na trocha nohách, na štvrtú nestúpi a veľký svetlý. Dedinčania na nás čumia. Všetkých zdravíme. Na konci dediny pri babke ďalší pes. Pridá sa k nám. Ok. Šlapeme so štyrmi psami, hore cez les po snehovej ceste. Dá sa tam vyjsť aj na aute. Po päťdesiatich minútach prídeme k strmému výstupu. Psy sa do seba pustia, traja na jedného. Stúpame rýchlejšie a už idú za nami len traja. A kde je štvrtý? Vyšlapeme hore. Krásne výhľady. Kazbeg, sneh, pláne bez snehu, kláštor. Impozantné. Ideme ku kostolíku. A sú tam dvaja chalani, odháňajú psov. Vojdeme aj dnu, kde sa kúri a ďalší chalan predáva suveníry. Posadíme sa na lavičku na slnku a užívame si prostredie. Vidíme dvoch, ako asi idú na Kazbeg. Dáme sa na spiatočnú cestu a už máme len dvoch psov, trojnohý už s nami nejde. Dole zbehneme rýchlejšie. Pred dedinou stretneme tri ženy  psy sa od nás oddelia, žeby ďalší výstup?

Dojdeme dole a Vasilij s kamošmi nám povedia, že maršrutka nejde. Hneď nám ponúknu odvoz za tridsať lari do Tbilisi. Filip vyjednáva, ale nezľavia. Nejdeme tak rýchlo, ako cestou sem, ale aspoň máme čas sa pozerať. Áut nie je veľa, ale idú v oboch smeroch. Zastavíme sa v Gudauri po kufor a o štvrtej sme v Tbilisi na Didube, metro stanice uprostred sídliska s trhom. Vystúpime a už sa na nás vrhnú: Gudauri, Kazbegi, Batumi, Kutaisi? My však ostávame, ideme sa najesť na trh. Metrom sa dostaneme na hostel. Zas máme svoju izbu desať, v rohu, tichú. Večer sa ideme prejsť do mesta. Tbilisi má vyše milióna a pol obyvateľov z celkových asi päť miliónov. Je to veľkomesto. Rozprestiera sa na všetky strany. Stredom tečie rieka, je ponad ňu niekoľko mostov, aj najnovší, presklený pre peších. Prejdeme sa povyše k osvetlenému kostolu a potom, že skúsime ešte hore. Nakoniec skoro proti vlastnej vôli vystúpame po temných schodoch, s občasným slabým osvetlením, k vysielaču a funikuláru. Je tam málo ľudí a všetko zatvorené. Dnes sme mali výstup v Kazbegi a potom v Tbilisi, máme dosť. Dole sa zvezieme. Vyhodí nás to povyše našej ulice. Ozvú sa Andrea a Zajo. Dohodneme sa s nimi v reštaurácii pod naším hostelom. Zas nás zoberú do nejakého známeho podniku, ale keďže sme zničení, nevydržíme dlho. Cestou naspäť máme zamknutý hostel. Chalani z ulice nám pomôžu, zdola zazvonia a príde nám niekto otvoriť.

  

kláštor, Kazbeg a pamätník

cestou hore už so štyrmi psami

kláštor s malebnými kopcami a čarovným výhľadom

Kazbeg a toitoiky (darmo by si hľadal kríčky)

Stepantsminda dole v údolí

cestou späť do Gudauri - rieka

tesne pred Darialskou tiesňavou

veľkomesto

dominanta mesta - nasvietený vysielač