Balkan Trip

Bosna a Herzegovina, Čierna hora, Albánsko, Chorvátsko

27.12.2017 – 2.1.2018

Obed v Osijeku

Vyšli sme ráno z Bratislavy smerom na Budapešť. Filip si zabudol nabíjačku na telefón, tak sme hľadali obchod, kde by bolo vo sviatok otvorené a kde by sme kúpili náhradnú. Nakoniec sme v nákupnom centre pri Budapešti zohnali jednu inej značky, ale funkčnú. A hurá ďalej. Chceli sme si dať obed až v Chorvátsku.

Cez hranice sme prešli rýchlo, cesty boli prázdne, aj počasie bolo príjemné. Takže kilometre utekali.

Osijek, že vraj pekné mesto. Zaparkovali sme na hlavnej ulici a do „centra“ prešli pešo. Boli tam zatvorené vianočné stánky, kolotoče a stromček na mini námestí s električkou. Avšak žiadna reštaurácia, teda áno, jedna zatvorená,  s rozbitými sklami a odpadkami vo vnútri. Došli sme až k rieke, ale tam to vyzeralo ako na konci sveta. Chceli sme aspoň zmeniť peniaze a vymyslieť, čo ďalej. V zmenárni sme sa pani spýtali na reštauráciu, a tá nás navigovala neďaleko do bočnej uličky. Našli sme to rýchlo, mestečko je naozaj maličké. Boli sme zachránení! Konala sa tam akurát oslava, ale jedlo bolo dobré, chutné a aj celkom lacné. Doniesli ho rýchlo. Počas obeda som bežala predĺžiť parkovanie, toľko nám to hľadanie zabralo. Už najedení sme pokračovali v ceste. Osijek však veľmi dobrý dojem nezanechal. Rýchlo ďalej!

Rakija v Sarajeve

Vedľajšími cestami sme pokračovali smerom na Tuzlu v Bosne. Na hranici sme čakali za pár autami, ale ešte sme stihli západ slnka v novej krajine, štvrtej. A potom už len hore dole, doprava doľava krivolakými cestičkami. Tuzlu sme obehli a už sme boli v Sarajeve. Ubytovanie sme podľa navigácie v telefóne našli rýchlo. Milý hotel nad hlavným námestím. Na recepcii milí ľudia, ktorí hovorili výborne po anglicky. Parkovanie mali dohodnuté s hotelom poniže a tak sa auto sa viezlo výťahom na strechu s výhľadom na centrum. Odložení a zaparkovaní sme sa vybrali na prechádzku cez Pigeon Square. Pár uličiek tvorilo historickú časť. Niektoré boli zastavané drevenými obchodíkmi s rôznymi suvenírmi. Sadli sme si do Irish baru, lebo nič iné sme v centre nenašli a dali sme si výbornú rakiju s hruškovou príchuťou. Hrali sme karty a zabávali sa. Ostatní vyzerali domácky a tak sa nás čašník pýtal, odkiaľ sme a čo tu robíme. Potom sa do baru navalila skupina jeho kamarátov. Išli sme sa ešte prejsť a skončili sme v luxusnom vínnom bare so živou hudbou a obrovskými pohármi. Bolo tam plno a ľudia sa hlučno zabávali. Príjemná atmosféra.

Lyžovačka na Jahorine

Raňajky na hoteli boli celkom fajn. A potom sme šli lyžovať na Jahorinu, vzdialenú asi tridsať kilometrov. V meste bolo teplo, okolo desať stupňov, ale ako sme sa blížili k stredisku a stúpali, začalo čarovne snežiť. A snežilo a chumelilo. V osemdesiatom štvrtom tu bola olympiáda, tak sme sa odfotili s kruhmi v lyžiarskom. Zjazdovka bola celkom dobrá, avšak len málo dobrých lyžiarov a husto snežilo. Dali sme si pár jázd, ale na šesťsedačke hore tak strašne fúkalo, že sa bolo treba zababušiť, aby sa to dalo vydržať. Malé milé baríky porozhadzovali po svahu, len bolo treba pri nejakom zabrzdiť. Vyhriate dreveničky s rakijou a vareným vínom sme samozrejme nevynechali ani my. Avšak tak husto snežilo a tak silno fúkalo, že po obede vypli sedačku a potom aj vlek. Nemali sme reťaze a tak sme sa nevylyžovaní vybrali opatrne dole naspať do Sarajeva. Trocha odhŕňali a našťastie väčšina lyžiarov ešte zostala v stredisku, takže cesta bola prázdna. Dobre sme došli, natankovali za výbornú cenu, zaparkovali na streche a šli ďalej objavovať večerné centrum. 

Obed v Mostare

Ráno sme sa zobudili a Sarajevo bolo zasnežené. Zopakovali sme si raňajky, zbalili veci a pohli sa na ceste ďalej, smer juh a Mostar. Cesty neboli dobré a stúpali a klesali a točili sa. Pláne okolo boli zasnežené. Konečne utrmácaní, aj keď s krásnymi výhľadmi na zasnežené kopce, sme došli do Mostaru. Malé milé mesto s pekným mostom a vraj veľa turistami. Kamenné centrum bolo prázdne. Motalo sa tam pár zblúdilých turistov. Po snehu ani stopa, skôr mokro. Dali sme si obed s výhľadom na slávny most, spravili pár fotiek so vzdialenými bielymi kopcami a pokračovali ďalej na juh. Pred hranicou na Čiernu Horu bolo zas všetko krásne zasnežené. Ešte pár zákrut a sme na vyvýšenej hranici s výhľadom na more. Sklesali sme dole a vošli do Kotorského zálivu. Nevedeli sme ako funguje kompa na druhú stranu a tak sme si ho celý pekne obišli. Trvalo to nekonečne dlho. A zas úzkou cestou hore a dole, a doprava a doľava.

Víno a pivo v Kotore

Došli sme do plného a rušného mestečka a zastali sme na platenom parkovisku. Nie lacnom. Vošli sme do ohradeného centra a hľadali v mini uličkách náš hotel. Bol na peknom mieste povyše.  Ubytovali sme sa a šup do mesta. Najprv sme chvíľu hľadali iné parkovanie, ale bolo to beznádejné. Napriek tomu, že nám chlapík na recepcii sľuboval plno miest v uličkách a neplatenom parkovisku povedľa hotela. Ani jedno miestečko. Tak sme si sadli do podniku na pivo a víno a hrali karty. Pokojný večer. Na šiestich obrazovkách sme sledovali športové prenosy z hokeja a basketbalu.

Kávička v Budve

Zobudili sme sa do slnečného rána, aj keď obkolesení kopcami sme slnko ani nevideli, len svetlo. Vrcholce okolo boli zasnežené. Krásne miesto s atmosférou. Po raňajkách sme sa zbalili a hľadali miesto na kávu, ale všetko bolo ešte zatvorené a tak sme si povedali, že si ju dáme až pri mori. Vyplatili sme parkovné, aj keď sme chlapíkovi zdvihli tlak, pretože sme to zle zrátali a mali sme pripravenú inú sumu. Nakoniec sme sa nejak dohodli, zaplatili a vyšli. Všade bolo plno ľudí.

More už nebolo ďaleko. Zaparkovali sme ulicu od mora v Budve a hľadali podnik na pláži. A veru boli otvorené viaceré. S teraskou a ohrievačmi, dobrou kávou rovno pri piesku. A ten výhľad! Popri vode bolo dosť bordelu, ktorý pánko neďaleko hrabľami hrabal naspäť k moru. Nechápali sme, prečo to robí, ale teda snáď to má nejakú logiku. Hneď za barmi bola ulica s trhmi, ale tie vyzerali dosť ošarpane a opustene. Snáď to v lete vyzerá lepšie. Išli sme ďalej cez Bečiči a Svätého Štefana , plateným tunelom sme prešli naspäť do vnútrozemia k jazeru Skadar.

Brunch v Podgorici

Odtiaľ je to už len kúsok do hlavného mesta a tak sme si povedali, že sa najeme tam (to sme ešte nevedeli, ako sa tak zachránime). Pozerám na mape Old Town. Ok, to je náš smer. Zaparkovali sme na ulici s ceduľov plateného parkovania, ale nikde stánok ani človek predávajúci lístky. V stánku obďaleč sa pani pýtame po slovensky, ako máme zaplatiť. Ukazuje nám svoj starý nokia mobil, múzejný kus. Ok, bude to fungovať z nášho? Niečo stále hovorí a neprestáva. Asi že nám to zaplatí. Nadiktujeme jej čísla a naozaj pošle sms za nás. Necháme jej peniažky a ďakujeme. Usmeje sa a kričí za nami, že keď nedojdeme do daného času, tak nám zaplatí ďalšiu hodinu. Milé. Ideme teda do starého mesta. Ale...

Hm... kde to je? Prechádzame rozbitými úzkymi ulicami s rozbitými domami a odpadkami v záhradách. Kde to je? Prejdeme pár ulíc, ale naozaj nikde nejaké staré pekné centrum ani nič nie je.

Teda poďme sa aspoň niekde najesť. Po skúsenosti v Osijeku si dávame deadline pár minút a pár ulíc. Vrátime sa na ulicu s autom a ja cítim vôňu jedla. Vychádza z takej divnej budovy pri nás. Je to reštaurácia? Ja neviem. Žiadna ceduľa. Vychádzajú odtiaľ iba chlapi. Filip nakukne dnu. Je tam síce trocha nafajčené, ale jedlo vyzerá dobre. Sadneme si, všetci na nás čumia a je to teda dosť veľký podnik. Dojde milý mladý chalan a pýta sa po bosniacky, čo si dáme. Snažíme sa po slovensko-nejak, ale pochopí, že angličtina bude lepšia a donesie nám menu. Vyberieme si rýchlo, sme hladní. Medzitým príde a mení nám obrus a upratuje po stole. Hehe, turisti. Dobre sa najeme. Poďakujeme pani v stánku za ochotu kúpiť nám parkovací lístok a ideme ďalej. Ďalšia krajina: Albánsko.

Káva v Skadari

Cesta na hranicu vedie popri jazere. A už stojíme v rade a samozrejme si vyberieme ten horší. V tom druhom sa autá posúvajú rýchlejšie. Sme frustrovaní. Konečne sme na rade a predskočí nás peší muž a začne si niečo vybavovať. Filip ide vyskočiť z kože, ale nemá význam sa rozčuľovať. Konečne sme po kontrolách a pokračujeme v ceste. Krásna asfaltka so svetielkami a krajnicou nás udivuje od prvého kilometra. Dokonca objazdy dediniek. Kruháče. Smerujeme do Skhodëru, mesta pri jazere. Filip zle odbočí a nájdeme sa v dedine. Časť ide dobre, ale keď sme v centre, pri obchodoch je to totálny cirkus. Autá stoja kdekoľvek. Idú vľavo aj vpravo. Stoja a zastanú hocikde. Kľučkujeme desiatkou okolo a pomedzi. Do toho cyklisti a chodci, ktorí autá nevnímajú. Tých dvesto metrov sme šli asi desať minút. Hehe. A čo ešte? Všade samý mercedes. Mercedes. Aké ide auto? Mercedes! Aké tam stojí auto? Mercedes. Čo je v tej bráne? Mercedes a mercedes. Iných značiek nieto. Je to humorné. Zabávame sa. Pred Skhoderom ide pred nami somárí povoz. A potom chlapík na motorke s nákladom pred sebou, cez ktorý nevidí nič. Šúlame sa od smiechu. Akoby sme sa teleportovali do Maroka. Alebo do iného času. Šialené. Na kruháčoch autá idú ešte ako tak, ale motorky a mopedy si to križujú. Bicykle idú v protismere a chodci ani nehovoriac. Peklo. Filip chce odbočiť k jazeru, ale bojí sa aj pribrzdiť, nieže by tu niekde zaparkoval a nechal auto. Ešte že sme jedli v Podgorici. Vedľa nás ide típek na bicykli a v ruke drží desať mŕtvych kohútov dole hlavou za nohy. What?

Chceme fujazdiť preč, aj tak máme ešte dlhú cestu pred sebou, ale dali by sme si kávu. Alebo niečo. Ale kde?

Nad mestom je hrad, poďme tam! Vyštveráme sa úzkou kamennou cestičkou až po vchod. Parkuje tam rôzne ďalších päť áut. Som zvedavá ako pôjdeme naspäť. Kúpime si za eurá lístok a ideme pozrieť zrúcaniny. V areáli je pekná reštaurácia so sklenenou terasou. Dáme si kávičku a letíme k autu. Je tam, má štyri kolesá, už len sa nejako otočiť a vyjsť. Filip časť vycúva a na zákrute sa mu podarí otočiť a tak sa vymotáme preč. Cez mapu v telefóne ideme smerom na Čiernu horu. Cesta je taká nijaká, úzka, nie je tam veľa áut, až sa bojím, či tam je vôbec prechod. Ale áno je, a plný áut. Čítame knihy a pomaly sa posúvame. Prejdeme bez problémov a ideme ďalej úzkou cestou. Takou, že keď ide auto oproti, musíme spomaliť a uhnúť sa. Stmieva sa, ale pred nami ide dodávka a dobre nám ukazuje cestu. Pozná asi skratku, lebo pred Dobrou vodou strmo odbočí. My ideme ďalej po hlavnej, za osobnými autami.

Dojdeme do Kotorského zálivu, tento krát to dáme kompou, lebo naokolo je to naozaj na dlho. Akurát nám zdrhne a tak sme prví na ďalšej. Nečakáme dlho a a zaplní sa aj tá. Vezieme sa na druhú stranu vody a pokračujeme smer Chorvátsko. Zas je pár áut na prechode, ale ide to celkom rýchlo a sme späť v EU s normálnymi cenami za volanie a sms. Zastavíme sa ešte v obchode cestou. Najprv síce omylom na letisku pri Dubrovníku, spoza stromov nejde rozoznať, čo je to za budovu, ale nakoniec nájdeme potraviny a urobíme nákup. 

Silvester v Dubrovníku

Dubrovník! Ale je tu dosť problém zaparkovať. Domáca nám síce odporúčala ulicu asi kilometer a pol od nás, že tam je plno miesta a je to zadarmo, ale potrebujeme vyložiť batožinu a tak parkujeme v platenom neďaleko. Najužšou uličkou stúpame po schodoch a ide nám dievča naproti. Zachrípnutým hlasom pozdraví: „Chelou“. Je to ona. Ukáže nám apartmán a kecáme. Nekonečne dlho. Je milá, ale chceme ísť ešte preparkovať  a možno na prechádzku. Vyzdvihneme auto a hľadáme. Ulička, čo nám odporučila je plná áut. Tak, že sa ani na konci nedá otočiť a tak so sklopenými spätnými zrkadlami cúvame dvestopäťdesiat metrov. Zlé. Nakoniec vyjdeme trocha vyššie a tam je jedno luxusné dlhé miesto. Presne pre nás. Super. Len teraz cesta naspäť je nekonečná. Máme to miesto prechádzky mestom. Dva kilometre.

Raňajky máme z luxusného nákupu. Chorvátske olivy. Bublinkové víno. Oj. Je sviatok. Posledný deň v roku. Treba sa rozmaznávať. Mandarínky odtrhnuté priamo zo stromu. Sladké a svieže.

Slnko páli. Filip si číta na terase a potom ideme do mesta. Prejdeme popod hradby, po uličkách a zapadneme v bare na kávu a pivo a hráme karty. Všade je plno ľudí. Priam tlačenica. Všetci krásni. Krásne poobliekaní. V kožuchoch a topánkach na opätkoch. Muži sú vyobliekaní v oblekoch. Všetci ako z časopisu. Smotánka. Najeme sa na pláži, dáme si jedlo to go z woku. Je celkom dobré. A koláčik z miestnej pekárne, kde obsluhuje nafučané mladé dievča. Áno, komu by sa chcelo robiť posledný deň v roku, keď ostatní už žúrujú? Prejdem sa cez mesto na opačnú stranu. Zasadneme na rakiju. Cestou späť sa stavíme na námestíčku s vianočnými trhmi a vareným vínom. Úžasná atmosféra. Veľmi milí ľudia. Dobré víno. Miestne pivo. Super.

Vystúpame na ubytovanie a správa od domácej, že sa máme k nim pridať na žúr. Prídeme, je tam nafajčené, že by sa dym dal krájať. Fajčia všade a všetci. Kecáme. O polnoci z terasy pozeráme na ohňostrojv centre mestečka. Pekné. A ďalej sa ideme baviť. Pred druhou už nevládzeme. Chorváti vyliezajú oknom. Stále prichádzajú noví. Baby sú nahodené, namaľované a chceli by ísť do mesta. Chalani v teplákoch.

My ráno vstávame. Pobalíme sa. Ešte posledná otázka na domácu, či idú aj s priateľom s nami do Bratislavy, ako v noci sľubovali. Samozrejme, že nie. Sadneme do auta a vezieme sa domov. Tisíc kilometrov.

Káva v Neume

Cestou po pobreží nás ešte čakajú hranice s Bosnou. Zas rad a 9,3 kilometra so zastávkou na hnusnú kávu. Ale nič iné nebolo otvorené, tak sme vďační aj za to. Pokračujeme ďalej a po chorvátskej diaľnici prídeme po tme a cez lejak do Záhrebu.

Supper v Záhrebe

Hľadáme reštauráciu. Ale buď sú na druhej strane v protismere alebo zatvorené. Už aj pri jednej zastavíme, vyzerá vysvietená, ale je zavreté. Nakoniec nás zachráni mexická. Jedlo nič moc, ale oddych a energia nás posilnia na zvyšok cesty. Domov prídeme pred polnocou.