cesty: Coffee Bay

Roadtrip Juhoafrická republika 2013 (čítanie na dlho a prečítajte všetkých 12 dielov)

9. 6. – 26. 6. 2013

16. júna

Ráno zas vstaneme skoro. Raňajkujeme na terase sami a pozorujeme východ slnka. Sms rodičom, že žijeme a sme zdraví. Omeleta, pomarančový džús a káva – konečne sme prišli na to, ako si vypýtať európsku kávu. Lebo „coffee“ je pre nich americká, veľký vývar, treba si pýtať „espresso“. A vedia ho aj urobiť. Prvýkrát po siedmych dňoch.

Ožiarení raňajším slnkom, spokojní s jedlom a začínajúcim teplom sa vyberieme na prechádzku. Pláž na našej strane nie je, len asfaltová cesta cez divoký porast. Na druhej strane rieky síce je, ale most je vzdialený okolo kilometra, ak nie viac. Tak popri rybároch po skalách vyšlapeme k majáku, zasadneme do trávy a sledujeme vodu, či neuvidíme veľryby alebo delfíny. Aj sa nám niečo v diaľke zdá, sú tam kŕdle vtákov, a fontány z vody, ale ani na foťáku so zoomom sa nedá presne určiť, čo tam pláva. Tak nasadneme do auta a smer vychýrené Coffee Bay. Začiatok cesty je jednoduchý. Značky so smermi popri ceste nás spoľahlivo navigujú. Ešte večer sme si pozerali mapy na googli, aby sme trafili. Ale v skutočnosti je to celkom inak. Po dobrom začiatku, začíname trocha blúdiť. Ideme a ideme a žiadna odbočka, žiadna značka, žiadne značenie ciest. Cestou prechádzame cez Umthathu, strašidelné mesto, plné ľudí, ktorí kdekoľvek a akokoľvek prekračujú cestu. Popri ceste živé psy, na ceste zrazené psy. Ideme ďalej a zrazu to nesedí, už sme tam mali dávno byť, malo to byť 109 km. Toľko sme už prešli, ale my sme ešte stále vo vnútrozemí. Stratili sme sa. A sme mimo vytlačenej mapy. Jediné značky ukazujú smer na diaľnicu na East London, ďalších 230 km, ale tam dnes nechceme ísť. Pýtame sa černocha pri miestnom letisku, pošle nás jedným smerom. Ideme ďalej niekoľko kilometrov, vidíme dvoch černochov v bielych tričkách, čistých, idúcich popri ceste. Opýtame sa. Pošlú nás úplne opačne. Sú presvedčivejší. Počúvneme ich a vraciame sa. Podľa pokynov máme zísť z diaľnice niekde pri konštrukcii nového mosta, ale žiadnu tabuľu nevidíme. Prejdeme odbočku. Sú tam semafóry, na ktorých čakáme. Spýtame sa ešte raz pani, čo predáva kolu a iné pochutiny. A zas netrafíme. Pri tej konštrukcii treba odbočiť. Tak ešte raz naspäť. Konečne si všimneme malú značku Coffee Bay, ktorá je viditeľná len chvíľu, len z tejto strany a inak je zakrytá stavebnými autami. Uff. Našťastie. Našli sme to stratené mesto. Trvalo nám to oveľa dlhšie a prešli sme dvakrát toľko, ale sme na správnej ceste. Konečne.

A keďže sme vyrážali dosť skoro, prídeme do Coffee Bay ešte za svetla . Po ceste sa hrnú decká v uniformách zo školy. Skáču do cesty, smejú sa. Je to nebezpečné, ale pre nich asi zábavné. Zastavíme v prvom backpackeri, blízko pri vode. Majú voľnú double za dobrú cenu. Berieme. Priobjednáme si aj večeru a raňajky a dobre urobíme. Nie je to síce lacné, ale ďalej na prechádzke zistíme, že tu nie je ani obchod a všetko ostatné je zavreté. Off season.

Ideme sa na pláž okúpať. Doteraz sme tam boli väčšinou s pár belochmi, čo sa ani nekúpali, ale tu je to inak. Zajtra je sviatok: „Youth day“ a všetci sú von. Černošské deti postávajú a čumia. Niektoré z nich sa kúpu v oblečení. Je ich tam asi stopäťdesiat. Jediní štyria belosi sú na kurze surfovania a my. Máme však aj inú spoločnosť. Z ubytovania nás sledujú tri malé psy. Jackrusselovia. Myslela som, že nás opustia za bránou, ale idú ďalej. Cestičkou pomedzi stromy, preskackajú cez nízku vodu v zálive až k vode. A keď si sadneme, sadnú aj oni a strážia nám veci. Keď sa Filip rozbehne do vody, bežia spolu s ním až ich zaleje vlna. Idú aj so mnou, ale už sú opatrnejšie. Černošské deti sa ich boja a odháňajú - vyzerajú ako naša ochranka. Omočíme sa, usušíme a ideme naspäť. Je happy hour. Ochutnáme ďalší Sauvignon blanc. Celkom dobrý. Na večeru sú chutné cestoviny so špenátovo-syrovou omáčkou. Večeriame s dvoma Angličanmi, baba a chalan je pôvodom Ind. Sú na stáži v Pietermaritzburgu v nemocnici. Hovoria nám zážitky. Znie to šialene. S čím tu chodia ľudia na pohotovosť? Dobodaní, alebo uštipnutí hadom. Dokonca jeden prišiel aj so sáčkom a v ňom živý had: Tu, tento ma uštipol. Väčšina úrazov je z autohavárií, ale veľa aj ako dôsledok alkoholu. Sú družní, opijú sa a otrieskajú si fľašu o hlavu. Potom sa ako najlepší kamaráti popod pazuchu dovedú do nemocnice. Horkokrvní ľudia, drsné zážitky. V ďalšom prípade ide o „hru“. Kto má viac jaziev z bodných rán na hrudi, si zaslúži viac úcty. A tak šup, ešte jednu. A potom sa prídu dať zašiť. Stážisti majú dovolenku a tak teraz spolu cestujú po Afrike.

Izbu máme veľkú, je tam však len posteľ a komoda. Drevené dvere sa zamykajú len zvonka na zámok, zdnu je len háčik. Spoločná kúpeľňa je vonku na dvore. Majú však práčovňu, čo hneď využijeme a necháme si oprať veci. Super! Ráno budú suché. A snáď aj voňavé.

Sedíme von dlho do noci, je teplá, možno jedna z posledných, pretože ideme na juh, a tam bude opäť chladnejšie.